V piatok 24. februára ubehne už rok od začiatku ruskej agresie na Ukrajine. Vojna u našich východných susedov zasiahla všetky sféry života a naštrbila fungovanie štátu a demokracie tak výrazne, ako si to svet nepamätá minimálne 77 rokov, teda od konca 2. svetovej vojny. O tom, ako vyzeral rok vo vojne, sme sa porozprávali s Glebom Fishchenkom z Kyjeva.

Gleb sa po ukončení štúdia na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici vrátil do rodného Kyjeva, kde začal pracovať na univerzite. Po 24. februári, kedy sme sa spojili prvýkrát, sa však jeho život, podobne ako život desiatok miliónov Ukrajincov, otočil o 180 stupňov.

Prvé dni trávil s rodinou v pivnici ich bytovky, neskôr sa rozhodol s kamarátmi založiť organizáciu dobrovoľníkov, ktorí chodia priamo na front a pomáhajú vojakom aj civilistom. V našom rozhovore vyrozprával zážitky a momenty, z ktorých doslova mrazí.

Je to rok od prvých útokov ruskej armády. Ako si s odstupom času pamätáš na prvé hodiny toho dňa, respektíve ten deň?

V podstate všetko sa pomaly začínalo 23. februára. Prvé rakety leteli, samozrejme, až 24. februára, ale už deň predtým bolo veľké napätie a všetci chápali, že niečo sa deje. Nikto však nevedel, kde sa to začne. Či na Donbase, alebo v inej oblasti. Napokon prišli útoky z celej hraničnej oblasti, a aj z Bieloruska.

V rozhovore z 24. februára 2022 si povedal, že aj v prípade zhoršenia situácie neplánuješ odchod z Ukrajiny. Neľutuješ po roku toto rozhodnutie? Zhoršila sa situácia viac, ako si možno očakával?

Absolútne neľutujem. Ak by som išiel preč, nemali by sme to, čo máme a robíme teraz. Nebol som to však len ja. Ostalo veľa ľudí, z ktorých sa stali dobrovoľníci. To je tým základným bodom toho, prečo sme neprehrali. Ľudia začali reagovať na napadnutie Ruska v ten správny moment, keď sa všetko dialo. Vojna učí ľudí o všetkom. Nikdy by som nepovedal, že tu budeme mať vojnu. Ten stav ťa však naučí viac o tom, ako robiť reklamu, pracovať s logistikou, vedieť viac o IT sektore a naučiť sa chápať, v čom je napríklad jeden dron lepší ako druhý.

V prvých dňoch ste sa skrývali pod bytovkou v pivnici. Kedy sa situácia zmenila? V akých podmienkach ste žili ďalšie týždne/mesiace?

Pamätám si na prvé dni, vtedy sme sa skrývali v pivnici pod bytovkou. Nebolo tam nič, neboli zariadené, len klasická pivnica. Dnes je to však iné. Sú vybudované kryty, ľudia vedia, kam majú utekať v prípade útoku, kde je najlepšie sa skryť a podobne. Tiež existujú komunikačné linky, každý vie, kam má v prípade rakety či iného útoku zavolať. Toto spravila naša vláda najlepšie – ihneď zabezpečili komunikáciu.

Tá však nebola na takej úrovni, ako je to teraz. Všetci Ukrajinci majú telefónne čísla a linky, kam majú v prípade nebezpečenstva volať. Vieme, kam máme ísť a čo robiť. Dokonca dnes už vieme pomocou štátnych aplikácií pomáhať aj armáde. Napríklad, ak ste videli dron, nahlásite to armáde a oni to preveria. Keď sa skončil ten prvotný „šokový“ stav, boli sme doma, čítali sme noviny a rozmýšľali sme, ako pomôcť. Vtedy sme vlastne založili našu organizáciu Vilni Volunteers.

Ako sa za ten rok zmenili miesta ako parky, ulice či budovy, cez ktoré si denne v Kyjeve chodieval?

Bola to veľmi ťažká doba. Veľa ľudí odišlo z Kyjeva. Každý deň vidím bytovky, ktoré boli zasiahnuté raketami. Vidím ruiny historických budov, ktoré už nie sú historické, pretože ich trafila bomba. Čo je však dobré, mnoho bytoviek sa už teraz prerába a myslím, že tak 40 % z nich je obnovených, žijú tam ľudia a všetko je v poriadku.

Robia sa aj cesty, opravujú sa parky, mesto rekonštruuje aj historické budovy. Je však paradox, že sa pozeráte na zbombardovanú bytovku a hneď oproti nej štát aj za pomoci EÚ už stavia novú, alebo opravuje poškodené historické budovy. Je to pre nás také kontroverzné, keďže toto na Ukrajine vidíte len v Kyjeve a pár som videl aj vo Ľvove.

V lete si s priateľmi založil organizáciu na pomoc vojakom v 1. línii, ktorým ste dopravili desiatky ton jedla a potrebného materiálu. Ako je to dnes? Stále chodíte na pohraničie?

Oficiálne sme sa zaregistrovali v lete a začali sme pomáhať vojakom v prvej línii. Dodnes sme dopravili viac ako 120 ton jedla, vojensko-technickú pomoc za viac ako 12 miliónov hrivien (približne 308-tisíc eur). Pomohli sme viac ako 9-tim brigádam, pričom jedna z nich má cez 4 500 ľudí a operujú na najnáročnejších úsekoch. Teraz riešime drony, aby naši chlapci zistili, kde sa Rusi nachádzajú a čo majú v pláne.

Čoskoro pôjdeme opäť na Donbas a budeme pokračovať až do konca vojny. Do konca tam budú aj vojaci a my sme tiež kvázi vojaci, no na sociálno-ekonomickom fronte. Mobilizujeme ľudí a snažíme sa, aby nezabúdali na to, že vojna neskončila, ale prebieha aj práve v tomto momente. Naposledy sme boli v Bachmute, strieľalo sa tam a boj bol ťažký, no všetci, chvalabohu, prežili. Naša práca nie je o bezpečnosti, ale o existencii, preto to musíme robiť. Ak prehrajú Rusi, zmení to len ich ekonomiku, ak prehráme my, tak nebudeme existovať.

Na začiatku vojny ušlo z Ukrajiny množstvo ľudí. Veľa sa ich však postupne aj vrátilo. Poznáš niekoho vo svojom okolí, kto prišiel po pár mesiacoch naspäť? Kde sa skrývali?

Migrácia je najväčšia od 2. svetovej vojny. Je to samozrejme zlé, ale ľudia sa vracajú. Všetkých, ktorých poznám a odišli, tak tvrdia, že ušli len dočasne. Často je to kvôli deťom, štúdiu a podobne. Asi 80 % z nich sa však chce po skončení tejto zbytočnej vojny vrátiť na Ukrajinu.

Ako ste sa zariadili pred príchodom zimy? Predsa len, väčšina Ukrajiny šetrí energiou, v mestách sa nesvieti a ani nekúri…