Stal sa jednou z najskloňovanejších a najkontroverznejších osobností svetových dejín. Rozpútal najväčší vojenský konflikt, aký kedy svet videl a myšlienku nenávisti zhmotnil do obludných rozmerov. Príbeh Adolfa Hitlera je ukážkou toho, čo dokáže sfanatizovanie más a rokmi zdokonaľovaná ideológia nenávisti. Posledné týždne a najmä dni jeho života sú však celkom iným príbehom. Príbehom nekonečnej paranoje, egocentrizmu a absencie zmyslu pre realitu. 

Na prelome rokov 1944 a 1945 bolo už takmer všetkým jasné, že tisícročnej Tretej ríši Adolfa Hitlera ostáva len niekoľko mesiacov. Jasné to bolo Spojencom, Sovietskemu zväzu aj vysoko postaveným predstaviteľom nemeckej armády. Jedine Hitlerovi akoby to do posledných dní jasné nebolo. Z tisícky rokov nakoniec zostalo päť mesiacov. Potom Nemecko padlo, spolu s ním aj Hitler.

Začiatok konca Tretej ríše

Keď sa na priebeh doposiaľ najväčšieho vojenského konfliktu v dejinách ľudstva pozrieme s odstupom niekoľkých desaťročí, celkom jasne vidíme dve významné udalosti, ktoré rozhodli o konečnej porážke nacistického Nemecka. Vtedy to tak jasné nebolo, dnes však vieme, že kľúčovými boli február 1943 a jún 1944. Nacistické vojská medzi týmito udalosťami a aj po nich vyhrali veľa dôležitých bitiek, sled udalostí však už Hitler zvrátiť nedokázal.

Vo februári 1943 to bol Stalingrad, ktorý začal písať príbeh o začiatku konca Tretej ríše, ktorá mala podľa svojho kancelára prežiť minimálne tisícku rokov. Sovietsky zväz s vynaložením ohromujúcich prostriedkov, a to najmä ľudských, dokázal začiatkom roka 1943 pri Stalingrade obrátiť vývoj na východnom fronte. Karty sa vymenili a frontová línia sa v nasledujúcich mesiacoch začala posúvať späť na západ.

A potom prišiel jún 1944 a vylodenie Spojencov v Normandii. Nespočetnekrát heroizovaná vojenská operácia po dlhom čase opäť otvorila západný front a o výsledku vojny bolo, z dnešného pohľadu, rozhodnuté. Nacisti museli svoje sily rozdeliť opäť na dve protichodné frontové línie, pričom na oboch prehrávali. Hovorilo sa, že vojna skončí do konca roka, to sa však Hitler pokúsil ešte o poslednú veľkú operáciu.

Poslednou snahou o vyrovnanie jazýčka pomyselných váh bola nemecká ofenzíva v Ardenách. Do snahy prelomiť západný front, rozdeliť americké a britské jednotky a opäť získať stratené územia na západe Európy, Hitler zapojil väčšinu zvyšných vojenských zdrojov, vrátane stiahnutých jednotiek z východného frontu. Ofenzíva začala v decembri 1944, vo februári už bolo po všetkom. Západný front sa vrátil do pôvodnej polohy, ten východný sa výrazne presunul. Sovieti čakali menej ako 100 km od Berlína. Vojna skončila, otázkou bolo, koľko ľudí bude musieť ešte pre jej nezmyselnosť umrieť.

Strata zmyslu pre realitu

Hitler patril k posledným, ktorí žili nádejou na to, že vojna neskončí trpkou kapituláciou nacistického Nemecka. Veril v ofenzívu v Ardenách, ktorú sám naplánoval, ako aj vo vývoj nových moderných zbraní. Aj on však bol posledné mesiace opatrnejší. Od konca roku 1944 žil priamo v Berlíne v Ríšskom kancelárstve, ktorého súčasťou bol aj Führerbunker. Protilietadlový kryt mal vodcu Tretej ríše ochrániť pred útokmi spojencov aj atentátmi z vlastných radov, ktorých prežil do tohto obdobia už niekoľko.

V apríli 1945 už Hitler žil výlučne vo svojom súkromnom bunkri. Schyľovalo sa k poslednej bitke, tej o Berlín. Ak by Hitler v tomto momente kapituloval a vydal sám seba do rúk Spojencov, zachránil by mesto a spolu s ním aj stovky tisíc životov.