„Keby Boh neexistoval, bolo by všetko dovolené.“ Citátov prisudzovaný jednému z najväčších ruských spisovateľov. Dostojevskeho slová sa však dajú veľmi ľahko pretaviť do filozofie anarchie. Práve pod týmto heslom sa vo filme Saló alebo 120 dní sodomy, považuje úzka skupina bohatých ľudí za bohov. Tí redukujú ľudské telo na vec, privlastňujú si ho a odcudzujú zároveň.
120 dní Sodomy ako perverzný snímok
Presne tak isto, ako sa to deje v skutočnom svete. Snímok, ktorý poľahky otrasie aj silnejšími povahami, je Pasoliniho kritikou takéhoto zaobchádzania. Ikonický taliansky básnik, herec, intelektuál a režisér týmto dielom bojuje proti nadradenosti bohatých a mocných. Ťažko povedať, nakoľko bol s posolstvom úspešný, keďže sa nikdy nedožil premiéry svojho filmu a umrel brutálnou, nikdy nevysvetlenou smrťou na futbalovom ihrisku.
Film je na jednej strane opantaný záhadným rúškom, ktoré sa úzko spája so smrťou režiséra, no na strane druhej by sa dokázal presadiť aj bez tejto tragickej udalosti. Tá bola však veľmi efektívnym urýchľovačom, hovoriac o kontroverzii i popularite snímku. V čase jeho vzniku však nebolo tak ľahké ho zhliadnuť. Film bol totiž v západnom Nemecku aj Taliansku súdne zakázaný, pričom jeho producent, Alberto Grimaldi, dostal podmienku aj mastnú pokutu.
Dôvod bol jednoduchý, podľa Talianskych súdov nebola talianska spoločnosť v čase premiéry natoľko vyspelá, aby mohla tomuto dielu porozumieť. My hovoríme o tom, aký je film kontroverzný, perverzný či nechutný, no pokiaľ si naň trúfnete, rozhodne by ste sa nemali tešiť na dielo podobné titulom ako Ľudská stonožka či Srpski film.
Saló alebo 120 dní Sodomy je podstatným kusom talianskej kultúry, ako z hľadiska existencie, tak aj z hľadiska obsahu. Zároveň však ide o vysoko intelektuálne dielo, ktoré si žiada podrobnú analýzu a otvorenú myseľ diváka. Stále sa však netají tým, že chce šokovať.
Áno, až tak jednoduchý je dej filmu, ktorého pravá podstata drieme v surovo úprimných metaforách. Na tie však treba pozorného diváka, inak by film, ktorého koncept sa vyvíja podľa Danteho Pekla, mohol pôsobiť dojmom artistického porna plného sadizmu. Saló alebo 120 dní Sodomy je nechutný a perverzný film. Je to však aj mimoriadne úprimná kritika spoločnosti a nádherná plejáda dychberúcich záberov.
Svojim (zvrhlým) spôsobom je to titul krásny, no nebezpečný. Treba k nemu pristupovať s rešpektom a úctou, no netreba si ho pustiť príliš blízko k telu. Svojim spôsobom je tak toto dielo akousi talianskou beštiou, ktorá nikdy nebola pochopená, no aj napriek vysokému veku zostáva dodnes obdivovaná. Žiaľ však často len povrchne a z bezpečnej vzdialenosti.
A čo sa týka podivuhodnej smrti samotného génia stojaceho za vznikom tohto diela, tá nastala niekoľko mesiacov predtým, ako bol uvedená premiéra filmu. Bolo by síce vzrušujúce spájať toto dielo so smrťou režiséra, no pravda je zrejme ukrytá niekde úplne inde. Pasoliniho znetvorené telo, ktoré bolo objavené na futbalovom ihrisku, javilo známy mafiánskej pomsty.
S jeho smrťou sa dlho spájal mladý muž menom Giuseppe „Pino“ Pelosi, ktorý bol donútený k vražde sa priznať. Neskoršie svedectvo však odhalilo, že Pasoliniho zbila, zavraždila a pravdepodobne aj podpálila trojica mužov s južanským prízvukom. Práve títo muži mali nazvať Pasoliniho pred vraždou špinavým komunistom.
Niekoľko pások s filmom Saló bolo v tomto čase odcudzených a Pasolini sa mal podľa svedectva jedného blízkeho priateľa, stretnúť so zlodejmi po navarte so Štokholmu. Skutočný motív vraždy sa už zrejme nikdy nedozvieme, je však dôležité dbať na kultúrne dedičstvo, ktoré po sebe tento kontroverzný umelec a voľnomyšlienkár zanechal.
Nahlásiť chybu v článku