Jedna vec však zostala: strata dôvery. Ľudia nespochybňujú len tvorcov obsahu, ale aj samých seba. Pýtajú sa, ako sa v digitálnom svete zorientovať tak, aby sa pri hľadaní lacnej dovolenky vyhli podvodníkom a neohrozili svoje peniaze aj vlastnú bezpečnosť. Rozhodli sme sa preto obrátiť na niekoho, kto sa v cestovaní pohybuje roky a má za sebou stovky reálnych skúseností.
O odpovede sme požiadali Janku Schweighoferovú, ostrieľanú cestovateľku a travel blogerku, známu ako Janka Travelhacker.
Svoje know-how a tajné tipy odovzdáva Slovákom už zhruba 10 rokov. Krátko po založení blogu sa stala Blogerkou roka 2017 a od tej doby patrí jej stránka k najčítanejším cestovateľským projektom na Slovensku.
S Jankou, ktorá má na konte 100 krajín a stále neskončila, sme nazreli do sveta dobrodružného aj „leňošiaceho“ cestovania – takého, pri ktorom chce dovolenkár odpočívať na pláži s pohárom vychladenej Piña colady. Podľa nej totiž existujú za každých okolností iba 2 skutočne bezpečné spôsoby, ako cestovať bez obáv.
Rozprávali sme sa aj o fenoméne „cestoviek-necestoviek“ – pojme, ktorý si veľmi rýchlo osvojíte. Dozviete sa, aký je dnes zlatý štandard pri nákupe leteniek a ubytovania, koľko mesiacov vopred sa oplatí hľadať lety, aj to, čo by Janku prinútilo odmietnuť ponuku na „tajomné“ bezplatné vstupy do letiskových salónikov. A prezradila toho ešte oveľa viac.
Janka, o rozhovor som ťa požiadala v súvislosti s nedávnou kauzou, o ktorej sme už vydali rozhovor s Milanom Bez Mapy. Teba by som sa rada spýtala na to, ako môže predísť podobným situáciám samotný sledovateľ. Na čo si máme pri tvorcoch obsahu dávať pozor a s akým nastavením ich máme vnímať?
Používať zdravý rozum. To, komu môžeš veriť, nie je vôbec závislé od počtu sledovateľov. Tí sa dajú nakúpiť – ak by som chcela, o mesiac mám trikrát viac sledovateľov. A pridalo by mi to na dôveryhodnosti? Vôbec.
Na dôveryhodnosti pridáva obsah, ktorý influenceri robia a ktorý ľudia – sledovatelia – sledujú. Ak z obsahu zniem ako príčetný človek, ktorý vie, o čom hovorí, je jedno, či mám 2-tisíc sledovateľov alebo 200-tisíc.
Máš aj nejaké tipy, ako rozoznať, že sledujem tvorcu, ktorý je „príčetný“? V ktorom bode už prekračuje etickú hranicu toho, čo si ako influencer môže dovoliť?
Myslím si, že tá hranica je jednoznačne prekročená, keď influencer podniká načierno a na získanie zákazníkov využíva dôveru, ktorú ľudia nadobudli na základe počtu sledovateľov. Znovu zopakujem to, čo pri prvej otázke: treba používať zdravý sedliacky rozum a nedávať peniaze niekomu, koho poznáš len z internetu.
Ak posielať peniaze, tak len po vystavení faktúry a už určite nie na súkromný účet. To môžem poslať bráchovi alebo mamine, nie náhodnému človeku na internete.
Ilustrujme si to na príklade. Povedzme, že by si mi spolu s otázkami do tohto rozhovoru poslala aj ponuku, že mi za 200 eur vybavíš neobmedzené vstupy do VIP salónikov kdekoľvek na svete.
Ako by som postupovala? Ak by ma to zaujalo, chcela by som vedieť, ako to funguje. Ak by si mi napísala, že zneužívaš Revolut kartu a predstieraš, že ti meškal let, na základe čoho ti pošlú kód na bezplatný vstup do VIP salónika, asi by som pochopila, že dať ti 200 eur rok dopredu je pri takomto biznis pláne, ktorý závisí od chyby v Revolut appke, dosť nebezpečné. Ak by si mi napísala, že to, ako získavaš vstupy do salónikov je „tvoje tajomstvo“, asi by som tiež mala čudný pocit platiť ti rok dopredu.
Presne takto začínal Nick Papcun a sú to jedny z jeho prvých zdokumentovaných podvodov. Jeho biznis plán zlyhal predtým, ako ľudia stihli vyčerpať predplatené vstupy do VIP salónikov a peniaze im nevrátil.
Čo chcem týmto prípadom ilustrovať, je, že nie každý sa vyzná v cestovaní a je to úplne prirodzené a normálne. Každý ale máme sedliacky rozum a možnosť opýtať sa, keď nám niečo nie je jasné. A tiež si každý vieme zhodnotiť riziko a na základe toho sa rozhodnúť.
Aká je tvoja základná rada pre ľudí pri hľadaní dovolenky? Čo by mali dodržiavať, aby sa vyhli situáciám, v ktorých zostanú podvedení a/alebo ohrozia svoju vlastnú bezpečnosť?
Z môjho pohľadu, nech si človek buď nájde a kúpi letenky či ubytovanie sám/sama, alebo nech cestuje s cestovkou, ktorá to vybaví.
Dnes už sú super dobrodružné cestovky, kde máš nabitý program aktivít, a tiež aj tradičné „leňošiace“ dovolenky v rezortoch.
Problémom dneška je, že ľudia chcú ísť na vlastnú päsť, no nevedia, ako na to a nechcú sa nechať „obabrať“.
Namiesto toho, aby sa to postupne naučili, však uveria pochybným Nickom Papcunom, ktorí ponúkajú, že to vyriešia za nich. Výsledkom je, že necestujú ani lacno ani bezpečne, a ešte prichádzajú o všetky svoje práva, keď svoje peniaze dajú niekomu, kto to celé robí načierno.
Ja sa roky snažím ukázať ľuďom, ako si nájsť a kúpiť letenky, ubytovanie či prenajať auto na cestách. Je to moje životné poslanie, pretože verím, že len čo sa človek naučí cestovať sám, získa tým neskutočnú slobodu, bude spoznávať svet a otvoria sa mu úplne iné obzory.
Keď vidím takýchto „šmejdov“, je mi z toho smutno. No oni budú existovať dovtedy, kým budú ľudia, ktorí im uveria a pošlú im stovky až tisícky eur na súkromný účet.
Spomínala si mi, že dnes by si mali dovolenkári dávať pozor na „cestovky-necestovky“. Čo presne si tým myslela?
Toto je tiež teraz veľmi častý fenomén. Funguje to tak, že niekto robí zájazd “akoby pre kamošov”, no nie sú to kamoši – sú to klienti a zájazd má organizátora a stanovený program. Ten organizátor to však celé robí bez toho, aby na to mal právnu formu, ktorá je na Slovensku zákonne vyžadovaná – cestovnú kanceláriu (CK).
Ľudí si takéto “cestovky-necestovky” zháňajú cez facebookové skupiny a väčšinou vedia zájazd ponúknuť lacnejšie než ponúka cestovka.
Lenže dôvod, prečo vedia ponúknuť zájazd lacnejšie, je len to, že to robia načierno. Cestovky majú totiž povinne zo zákona poistenie proti úpadku, ktoré je dosť drahé, a tiež musia platiť zo všetkého dane a odvody.
Ja nie som fanúšik štátu, no príde mi nefér, že sa vytvorila skupina ľudí, ktorí sa hrajú na cestovku, ale iba ak ide o zárobky. Najviac na tom však v konečnom dôsledku strácajú tí ľudia, ktorí cez takéto “cestovky-necestovky” chodia.
Predstavme si, že som takýto dovolenkár a chcem najmä ušetriť. A tak sa rozhodnem, že mi je úplne jedno, že organizátor na prevádzkovanie nemá povolenie a nemá ani CK. Je to automaticky zárukou, že zájazd ako taký skončí zle?
Kým sa na zájazde nič neskomplikuje, je to všetko o. k. No len čo nastanú problémy, klient ťahá za slabší koniec. Nie je to oficiálny zájazd cez oficiálnu CK. Organizátor nemá žiadne poistenie a žiadnu právnu zodpovednosť voči klientom.
Klient sa teda len musí spoliehať na morálny kompas organizátora, ktorý zájazd zorganizoval.
Vždy je všetko o ľuďoch, no už keď idem niekde na zájazd, chcem, aby to bola cestovka, ktorá má v poriadku papiere, má web, meno a hlavne zodpovednosť.
Ak by chcel niekto tipy na – podľa mňa – dobré dobrodružné cestovky, pozrite si Baloo, Nomadix, Maracuya alebo Flyingbanana.
Ako teda postupovať po vlastnej osi? Napríklad, čo sa týka leteniek?
Letenky je dobré kupovať 2 – 4 mesiace pred plánovaným odletom. Ak ide o letenky na leto, tak 4 – 5 mesiacov, čo detto platí o všetkých sviatkoch.
V praxi to znamená, že teraz v januári a vo februári budeme mať super ceny do exotiky na jar, a tiež postupne aj letenky na leto.
Čo sa týka nízkonákladových letov, ja ich hľadám cez Kiwi, no kupujem ich priamo cez leteckú spoločnosť.
Ak ide o letenky klasických leteckých spoločností, tie hľadám cez Kayak či Google Flights a kupujem ich buď priamo cez leteckú spoločnosť, alebo cez dobrého predajcu.
Prečo to tak zvýrazňujem? Totiž to, cez koho letenku kúpite, determinuje, s kým budete komunikovať až do pár dní do odletu. A okrem dobrých predajcov existuje extrémne veľa zlých, ktorí majú nulový zákaznícky support. Ja osobne som cenový oportunista a kúpim tam, kde je to najlacnejšie. Tomu, kto je ale v lietaní nováčik, odporúčam buď kúpiť letenky priamo cez leteckú spoločnosť, alebo cez dobrého predajcu.
Čo potrebujete dostať na email maximálne do 72 h po zaplatení letenky, je e-ticket s 13-miestnym digitálnym kódom.
Iba s ním totiž máš istotu, že tvoja letenka je vystavená a ty máš miesto v lietadle. Čo robil Nick Papcun, bolo, že mu ľudia poslali peniaze za letenky a on im poslal len vetché potvrdenie, že ich prijal. Letenky následne posielal na poslednú chvíľu.
Čo robil s tými peniazmi medzi tým, ako ich dostal na účet a tým, kedy letenku reálne kúpil, to netuším. Zrejme stavil na to, že cena letenky pôjde nižšie a on ju kúpi vtedy. Vzhľadom na to, že dlží peniaze množstvu ľudí, však zrejme tento biznis model nebol taký šikovný.
Máš aj takéto tipy pri hľadaní nocľahu? Ako to robíš ty, keď cestuješ? A čo by sme mali robiť my všetci?
Ubytovanie ideálne odporúčam riešiť, len čo sú booknuté letenky. Odporúčam rezervovať si také ubytovanie, ktoré ponúka bezplatné storno. Platiť za ubytovanie vopred odporúčam, len ak je takéto ubytovanie výrazne výhodnejšie. Totiž – všetko sa nonstop mení a mať fixné ubytovanie nie je praktické.
Stačí, že ti letecká spoločnosť posunie o jeden deň let a už nastane problém.
Vždy si porovnávam ponuky na rezervačných platformách Booking a Airbnb. Niekde je výhodnejšie jedno, inde druhé. Presné kritériá, na čo sa pozerať a čo si skontrolovať, to je na samostatný článok (presne taký mám aj spísaný na mojom blogu).
Booking má iné ceny cez aplikáciu a iné cez počítač. Cez aplikáciu sú väčšinou nižšie. Rozdiel v cenách sa tiež odvíja na základe toho, ako vysoko vo vernostnom programe sa nachádzaš – to platí aj pri iných stránkach. Na stránke Booking sa pomerne často deje, že nový človek s najnižším Genius 1 programom má nižšie ceny než človek s vyšším Genius 3 programom. Oplatí sa to porovnať.
Existujú weby, ktoré porovnávajú ceny tých istých ubytovaní na rôznych platformách. Jednou z nich je napríklad samotný Google. Stačí si v Google Maps nájsť dané ubytovanie podľa názvu a ukáže ti, kto ho prenajíma za koľko.
Nahlásiť chybu v článku