Foto: Peter Denton from Teddington, UK [CC BY-SA 2.0], via Wikimedia Commons, Bracodbk [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons

Vojna v Juhoslávii neobišla ani obľúbenú turistickú destináciu Dubrovník.

Nie nadarmo sa nepokojný Balkánsky polostrov prezýva aj sudom s pušným prachom. V priebehu posledných storočí tu nezhody, konflikty, masakre a roky trvajúce vojny vypukli takmer vždy, keď na to bola príležitosť. Po druhej svetovej vojne to už takmer začalo vyzerať tak, že Juhoslávia by mohla byť nielen stabilným, ale aj úspešným balkánskym projektom. Nadšenie však netrvalo dlho a sud s pušným prachom vybuchol opäť. Vojna v Juhoslávii trvala jedno desaťročie a priniesla so sebou napríklad aj bombardovanie obľúbenej letnej destinácie Slovákov.

Je 6. december 1991, no Mikuláš chorvátsky Dubrovník obchádza. Mesto je už viac ako dva mesiace obkľúčené jednotkami Juhoslovanskej ľudovej armády a každodenne ohrozované delostreleckou paľbou z okolitých hôr. Dnes obľúbená destinácia desaťtisícov turistov z celého sveta, sa v tento deň ocitá v plameňoch. Delostrelecké granáty zasahujú aj historické centrum a pamiatky zapísané do svetového zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO.

Dubrovník v roku 2018 ako obľúbená destinácia turistov, foto: Archív TASR

Sen o Juhoslávii a jeho rozplynutie

Juhoslovanská federatívna republika (najskôr ľudová a neskôr socialistická) spojila v roku 1945 do jedného štátu Slovincov, Chorvátov, Srbov, Bosniakov, Čiernohorcov aj Macedóncov. Na prvý pohľad neudržateľné zlúčenie, zrejme vďaka pomerne citeľnému hospodárskemu rastu, nakoniec fungovalo. Aj pre Československo bola Juhoslávia aspoň na prvý pohľad v tých časoch úspešným socialistickým projektom, kde tí šťastnejší strávili dovolenku na pobreží „nášho“ mora.

To však len do momentu, kým si jednotlivé republiky federácie nezačali uvedomovať svoj vlastný potenciál. Slovinci aj Chorváti boli na tom ekonomicky oveľa lepšie ako zvyšok Juhoslávie, federácia sa však riadila z Belehradu, na čo prvé spomínané v konečnom dôsledku doplácali. Nielen preto sa začiatkom 90. rokov Juhoslávia začala rozpadať. A začala vojna. Krutá, krvavá, bezohľadná, kontroverzná a nespravodlivá, v ktorej sa navzájom vraždili ľudia, ktorí boli ešte prednedávnom obyvatelia tej istej krajiny. Vojna, ktorá v konečnom dôsledku nemala víťazov, pretože v nej takmer všetci prehrali.

Mapa Juhoslávie a jej rozpadu, foto: Paweł Goleniowski (swPawel) with alterations made by Esemono [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons

Juhoslávia sa začala rozpadávať v roku 1990 po voľbách v Slovinsku a v Chorvátsku, ktoré od spoločnej federácie požadovali minimálne decentralizáciu moci, najlepšie však vyhlásenie suverenity a odrhnutie od zvyšku krajiny. A tak sa aj stalo. Slovinsko si svoje prežilo v krátkej desaťdňovej vojne, ktorej sa niekedy hovorí aj víkendová. Ak má mať vojna v Juhoslávii víťazov, sú nimi práve Slovinci. Svoju nezávislosť získali za najnižšiu cenu, ktorú krvavá vojna na Balkáne ponúkala.

Obliehanie Dubrovníka

Na konci júna 1991 vyhlásilo nezávislosť aj Chorvátsko. O mesiac na to stratilo tretinu svojho územia, ktoré obsadili Srbi. Tomu všetkému už v predchádzajúcich mesiacoch predchádzali strety Chorvátov so Srbmi a Srbov s Chorvátmi. Vojna v Chorvátsku tak oficiálne začala už 31. marca 1991. Srbi začali postupovať a obsadzovať ďalšie územia. Na začiatku októbra začalo aj obliehanie vtedy 50-tisícového Dubrovníka.

Dubrovník počas obliehania v roku 1991, foto: Bracodbk [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons

Obliehanie Dubrovníka trvalo viac ako 8 mesiacov. Mesto nebránila ani jedna tisícka chorvátskych vojakov, proti ktorým stála na okolitých kopcoch rozmiestnená 7-násobná prevaha Juhoslovanskej ľudovej armády (JĽA), tvorenej Srbmi a Čiernohorcami. JĽA bombardovala mesto od začiatku obliehania, prvotne sa však zamerala na strategické ciele. Do konca roku boli obyvatelia mesta odkázaní na dodávky vody po mori a na energiu z generátorov.

Dubrovník počas obliehania v roku 1991, foto: Peter Denton from Teddington, UK [CC BY-SA 2.0], via Wikimedia Commons

Delostreleckým granátom sa však nevyhlo ani historické centrum mesta, ktoré v súčasnosti navštevuje viac ako 1,2 milióna turistov ročne. Pre pamiatky zapísané v zozname UNESCO je najčiernejším dňom už spomínaný 6. december 1991, kedy staré mesto zasiahlo viac ako 640 delostreleckých a mínometných granátov. Podľa pozorovacieho tímu UNESCO bolo počas obliehania Dubrovníka poškodených viac ako 55 % budov historického centra mesta, ďalších 11 % skončilo vážne poškodených a približne 1 % nenávratne zničených.

Dubrovník počas obliehania v roku 1991, foto: Peter Denton from Teddington, UK [CC BY-SA 2.0], via Wikimedia Commons

Za smrť civilistov a poškodenie svetového kultúrneho dedičstva boli o mnoho rokov neskôr odsúdení aj vysokopostavený funkcionári Juhoslovanskej armády. Pri obliehaní Dubrovníka zomrelo viac ako 300 vojakov (na oboch stranách spoločne) a minimálne 82 civilistov. Bombardovanie najjužnejšieho chorvátskeho mesta a jeho okolia okrem toho stvorilo aj 16-tisíc utečencov. Obliehanie Dubrovníka skončilo v júni 1992, kedy sa vojna v Juhoslávii ešte len rozbiehala a svet ešte ani netušil, aké hrozivé udalosti prinesie.

justdubrovnik.com, independent.co.uk, balkaninsight.com, total-croatia-news.com