Henrieta Balázsová / /
Ako sme vás už informovali, na našej stránke sme sa rozhodli poskytnúť priestor celoslovenskému projektu Chuť žiť, ktorý sa venuje poruchám príjmu potravy. Dnes vám prinášame ďalší príbeh.

Bála som sa. Bála som sa, že stratím seba, svoje detstvo, mladosť, slobodu. Nechcela som to. Každá zmena bola pre mňa neprijateľná a stala sa mojím úhlavným nepriateľom, proti ktorému som bojovala. Dospelosť zrazu bola nočnou morou – a vôbec som si neuvedomovala, čo toto neprijatie môže postupom času spôsobiť v mojom živote. Rola dieťaťa bola pre mňa oveľa bezpečnejšia – predstavovala akýsi prístav, ktorý mi zabezpečí útočište v čase búrky na mori. Nepotrebovala som sledovať príliv či odliv; myslieť na záchranné člny alebo sa učiť plávať. Boli tu oni: rodičia, rodina, priatelia. Nemusela som sa báť, že urobím chybu alebo zlyhám. Chcela som byť tá nevinná, čistá a dokonalá. Uniklo mi, že práve zodpovednosť je tá, ktorá mi v živote chýba a nedovolí mi posúvať sa vpred. Vnímala som ju ako priveľké riziko, ktoré by ma mohlo obrať o tú bezstarostnosť, čo mi pocit malého dievčatka prinášal.

Strach z nového mi pohltil myseľ a zviazal moje telo a rozhodnutia, ktoré som nebola schopná uskutočniť. Ostala som zaseknutá na mieste, z ktorého som nevidela žiadne východisko. Život dospelých bol pre mňa desivý, jednotvárny, nudný a priveľmi stresujúci. A tak som sa nechala zadebniť v kukle, ktorá mi poskytovala teplo a prístrešie. Myslela som, že je to v poriadku, že na tom nie je nič zlé; cítiť sa byť v bezpečí. No v skutočnosti som bola iba larva, ktorá nechcela dozrieť. Múr pohodlnosti a brány komfortnej zóny mi zabránili spoznať, že som bola stvorená ako motýľ, ktorý mal lietať a prinášať farby na tento svet. A napriek tomu, že sa môže vo svete zraniť a prísť o svoje krídla, mal by sa pokúsiť vzlietnuť.

Ocitla som sa na rázcestí svojho života, z ktorého som sa nechcela vydať na svoju životnú cestu. Namiesto toho, aby som kráčala, zastavila som a umelo zadržiavala to, čo malo prirodzene odísť, rásť a meniť sa. Tým, že som svojmu telu zabránila v jeho vývoji, znemožnila som samej sebe stáť na vlastných nohách. Posúvala som sa vzad a rástla vo mne neistota, kto v skutočnosti som. Všetci okolo dozrievali, prijímali svoju identitu. Len ja som sa stratila. Nedokázala som prizerať tomu tempu a už vôbec nie ho nasledovať. Vylúčila som sa zo života – len slabé dieťa, ktoré potrebovalo nepretržitú starostlivosť, lásku  a spánok. Malé, ochabnuté, scucnuté telíčko.

Photo by Dmitry Schemelev on Unsplash

A o čom to celé vlastne bolo? ŽENA. Slovo, ktoré som sa rozhodla neprijať vo svojom živote. Odmietla sa ním stať – a odmietla svoj život úplne. Keďže dievča neodišlo, žena nemohla prísť. A tak sa predo mnou zjavila prázdna čierna diera, ktorá mi našepkávala, že môj život musí skončiť pretože viac nemá zmysel. Prijala som množstvo klamstiev ako pravdu; vryli sa mi pod kožu a ovládli ma natoľko, že som nebola schopná ďalej žiť. Bola som uväznená v hlave ANATVORA.

Liečba mi však ukázala smer a viera cestu. Dnes už viem, že byť ženou je vzácnosť. Je to spôsob, akým môžem byť a zároveň darovať sa. Je to krása svojej podstaty. Je to cesta, ktorá nekončí. Dobrodružstvo, ktoré prináša objavy. Byť ženou prináša tvorivosť, ktorá inšpiruje. Srdce, ktoré vidí do hĺbky. Je to sila, čo ma ženie vpred. Náboj, vystrelený, aby zasiahol ten správny terč. Slovo ŽENA vo mne už viac nevyvoláva strach. Pochopila som, že nezáleží na tom, čím sme a kde sa nachádzame. Život nám neustále prináša nové výzvy a je len na nás, ako sa k nim postavíme. Ja som si vybrala chuť žiť a pokračovať na svojej ceste, pretože byť otvorený tomu, čo príde, dáva slobodu. Byť ženou je odvaha, ktorá prináša ovocie.

A ja sa už viac nebojím… Rásť.

Pozri aj: Skutočný príbeh mladej Barbory: „Perfekcionizmus ma takmer pripravil o život.“

Autorka článku: Denisa


Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 


Pri liečbe PPP pomáha aj písanie. Ak sa chcete vypísať z toho, čo prežívate, svojím príbehom môžete zároveň ukázať ostatným, že v tom nie sú sami a môžete tým tiež prispieť k uvedomeniu, čo PPP skutočne znamenajú. Napíšte nám na [email protected] a my váš príbeh (anonymne alebo pod menom) zverejníme na blogu Chuť žiť za spolupráce so Psych.sk. Ďakujeme.
Projekt Chuť žiť sa venuje poruchám príjmu potravy (PPP), respektíve anorexii a bulímii. Cieľom projektu Chuť žiť je vyvolať diskusiu a vrátiť PPP do povedomia, lebo je to vážna, aktuálna téma, ktorú treba riešiť.
0
Komentovať (0)