foto: Zdenko Somorovský

Viete si predstaviť prežiť Vianoce a Štedrý deň v srdci amazonského pralesa?

Mne sa to raz prihodilo. Odmalička ma totiž lákala fascinujúca oblasť Amazónie. Legendami opradené miesto neustále prebúdzalo moju fantáziu podporovanú románmi od Julesa Verna a jeho „800 míl po Amazonke”. Neznámy, neprístupný a málo prebádaný prales, divokí Indiáni a mohutná rieka Amazonka vo mne vždy rozdúchali vnútorný oheň zvedavého cestovateľa. Dobrodruha pripraveného ihneď vyraziť a spoznať tajomstvo slova „Amazonas“, ktoré ešte aj dnes znie mojim ušiam magicky ako zaklínadlo. Práve jeho, priam mysteriózne volanie má na svedomí, že sa vo mne ozvala prastará ľudská zvedavosť objaviť na vlastné oči čaro tohto kraja a život miestnych ľudí.

foto: Zdenko Somorovský

Porto Velho – brána do sveta Azamónie

Moja cesta sa začína v brazílskom federálnom štáte Rondônia, v meste Porto Velho, ktoré je považované za vstupnú bránu do brazílskej Amazónie. Som tu presne počas vianočného obdobia. Dva dni pred štedrým dňom. Žiadny sneh, zima a vianočný stromček, ale tropické teploty s amazonskou príchuťou. Práve tu v prístave si musím kúpiť lístok na 5 dňovú plavbu loďou do Manaus, mesta vybudovaného v zelenom mori pralesa.

foto: Zdenko Somorovský

Vybral som sa do prístavu a kráčajúc ulicami Porto Velho som si uvedomil, že je veľmi škaredé, nemá žiadne zaujímavé historické budovy, skôr ide o stavby pozliepané bez citu a zmyslu pre prostredie a krásu. Modernejšie budovy spĺňajú iba jednoduchý funkcionalizmus. Na námestí pred kostolom stojí plastový voz ťahaný sobmi s dedom Mrázom. Všetko gýčovo bliká. V týchto horúčavách to vyzerá absurdne. V niektorých uličkách mi to pripomínalo skôr typický obraz Indie, drevené a tehlové domy s plechovými strechami narýchlo zbité, stovky káblov zauzlovaných dokopy, roztrúsené odpadky po zemi a k tomu blato tehlovo-ružovkastej farby, typickej farby neúrodnej pôdy v Amazónii.

foto: Zdenko Somorovský

V prístave na brehu rieky Rio Madeira kolíše iba zopár lodí. Voda je hnedá a kalná. Vidím prichádzať malé rybárske člny s ranným úlovkom, zatiaľ čo iní už neúnavne vyťahujú ryby na drevené móla pri brehu. Na palube jednej z väčších lodí je dokonca malý trh s čerstvo ulovenými rybami. Vyberiem sa smerom k nim. Na zemi zbadám opitého chlapa so špinavou košeľou, roztrhnutým vreckom a šiltovkou na hlave. Oči mal krvavé a z plných pľúc hrubým a prefajčeným hlasom kričí: „Porto Velho, capital do Rondônia, capital do mundo.“ Hovorí, že Porto Velho je hlavným mestom Rondônie a hlavným mestom sveta. Usmievam sa, pretože všade je to rovnaké a ľudské osudy sú si podobné.

foto: Zdenko Somorovský

Je to ako u nás v Bratislave na stanici. Zo štyroch kotviacich lodí má dnes vyplávať iba jedna. Bez problémov si kúpim lístok na palubu a v blízkom obchode hojdaciu sieť na spanie. Bez nej by som nemal kde spať. Kajuty sú vypredané. Loď je plná domácich, ktorí sa na sviatky vracali domov k rodine, len ja som cestoval kvôli pôžitku z cestovania samotného. Človeku vtedy napadne, čo tu vlastne robím? Odpoveď však prišla okamžite. Môže zato tá rieka Amazonka.

foto: Zdenko Somorovský

Plavba sa začína

„Odchádzame, odchádzame,“ prebleslo mi hlavou, keď som počul zvuk hučiaceho motora a vzďaľujúci sa breh. Celý deň sme totiž čakali, kým sa loď naplnila vrecami manioky, cibule, ryže, fazule, zemiakov, veľkých strapcov banánov, áut a motoriek.

foto: Zdenko Somorovský

Sledujem ľudí, ako v zadnej časti lode stoja pri zábradlí a lúčia sa so svojimi blízkymi. Upútala ma hlavne mamička s dvomi deťmi, ktoré neúnavne so slzami v očiach kývali strácajúcim sa postavám na brehu rieky Rio Madeira. Aj oni strávia Vianoce na lodi rovnako ako ja. Som zvedavý aké to bude. Samotná rieka Madeira patrí medzi 3 najdlhšie a najvodnatejšie prítoky Amazonky. Nekorunovaná „kráľovna riek“ ich má vyše 1000 a približne 20 z nich predstavujú veľké rieky o dĺžke 1 500 až 3 000 km.

foto: Zdenko Somorovský

Rio Amazonas ma vždy fascinovala svojou veľkosťou (7062km), rôznorodosťou života a mohutnosťou. Je obdivuhodné, že jej povodie by pokrylo celú Európu a takmer celú Austráliu. Pramene Amazonky vyvierajú v peruánskych Andách a do Atlantického oceánu sa vlievajú s takou silou, že jej sladká voda preniká až do vzdialenosti 160 km od pobrežia. Zaujímavé je, že autorom druhej najstaršej mapy rieky Amazonky bol Samuel Fritz, jezuita českého pôvodu, ktorý na konci 17. stor. pôsobil ako hlavný veliteľ španielskych misií v Amazónii. Aj on sa plavil po rieke Rio Madeira rovnako ako ja práve teraz a uprene sledoval okolie.

Hľadači zlata a deti plaviace sa na drevených kanoe

Vedľa mňa si zapáli cigaretu vysoký pán s jemnou plešinkou. „Krása, čo?“ pričom pohybom hlavy ukazuje na prírodu okolo nás. Priateľsky mi podáva ruku a hneď sa dáme do reči. Volá sa Geraldo a je agronóm. „Pozri tam, vidíš tie plávajúce lode? Pracujú v nich hľadači zlata. Vo vnútri majú hydraulickú pumpu, s ktorou odčerpávajú z dna rieky piesok, kamene a samozrejme zlato. Na ryžovanie používajú ortuť, čím si sami ničia životné prostredie. Im je to však jedno. Všetko to potom predávajú v malých mestách popri prúde rieky. Je to veľmi ťažká práca, ale nie je jej tu veľa.“ Nato si opäť potiahne z cigarety a prstom ukáže na malé drevené kanoe, ktorým deti manévrujú smerom k lodi. „Teraz sa dobre pozeraj, budú sa rozdávať darčeky.“

foto: Zdenko Somorovský

Najskôr nerozumiem, ale potom vidím, ako niektorí ľudia z lode vyhadzujú do vody rôzne sladkosti, keksy a čokolády balené v igelitovom vrecku. Plavíme sa rýchlo a preto pozorujem ako sa matka s dcérou snaží na malom kanoe doplávať k lodi čo najbližšie, rovnako ako dvaja chlapci, ktorí mocne zaberajú veslami, aby sa aj im niečo ušlo. Aj ja som sa pridal k ostatným a podelil sa o svoje 2 jablká. Nič iné som nemal. Keď som zbadal ako ich z vody radostne vybrali, veľmi ma to potešilo. Všetci sme si navzájom  kývali, akoby sme sa poznali celé roky. Ako sme loďou napredovali hore prúdom rieky, situácia sa opakovala. Matky s deťmi sa plavili na kanoe bližšie k lodi, ale ľudia už do vody nič nehádzali. Míňali sme tak viacero smutných tvárí.

Štedrý večer na rieke Madeira v Amazónii

Samotná loď predstavovala vlastný mikrokozmos s ľudskými životmi. Všimol som si, že niektorí starí páni si cestu spríjemňovali domácou „cachacou“. Čo je národná pálenka vyrobená z cukrovej trstiny, ktorej chuť sa prirovnáva k rumu. Chlapi pokojne sedeli na zemi a mastili karty. Ja som pri bare popíjal studené pivo a zoznámil sa s Fredericom, ktorý spí v sieti priamo nad mojou hlavou. Loď je totiž zaplnená do posledného miestečka a spíme hlava vedľa hlavy. Nikto nemá priestor na vlastné súkromie, a preto sa oveľa ľahšie nadväzujú kontakty. Brazílčania sú navyše veľmi priateľskí, usmievaví a pohostinní ľudia.

foto: Zdenko Somorovský

Neskôr, keď tma pohltila deň a hviezdy začali prebodávať jasnosť večera, pripravil som si vlastné Vianoce. Svoj Štedrý večer. Všetkým ľudom okolo mojej hammaky na spanie som rozdal malé sviečky. Bolo nás asi 8 ľudí a spali sme približne 20 cm od seba. Bola teplá noc, všade tma, z vonku bolo počuť zvuky okolitého pralesa. My sme si v tom momente zapálili sviečky a zaželali krásne Vianoce. Každému som sa pozeral priamo do tváre a vravel „vamos fazer um desejo“ (želajme si niečo). Všetci sme sa chvíľu uprene dívali na plameň horiacej sviečky a takmer naraz ich sfúkli. Zrazu som mal pocit obrovskej radosti, úsmev a pozitívna energia preskakovali z jedného na druhý.

foto: Zdenko Somorovský

Vibrácia sa šírila ďalej medzi ľudí a ja som cítil, že moja rodina na Slovensku už nie je tak ďaleko a všetci sme vlastne blízko. Bol to krásny moment a jeden z mojich obľúbených zážitkov. Nech už nás križovatka ciest zavedie kamkoľvek, vždy by sme sa mali snažiť vnímať život s otvoreným srdcom. Krásne Vianoce.

Na cestách som už takmer 10 rokov a medzi moje srdcovečky patrí Južná Amerika a predovšetkým Brazília. Strávil som tu rok života. Intenzívne sa venujem aj blogovaniu na svojom webe firsttravelstep.com.
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )