Posledný deň v roku je tu veľmi rušno. Ulice sú zaplnené do posledného miestečka. Predavači kričia a zvolávajú ľudí naokolo, niektorí šikovnejší majú dokonca mikrofóny, a tak sa davom nesú hlasité výkriky.

„Ouro, ouro, prata barata, agua, cerveza.“ Predáva sa tu všetko a všade. Na zemi sedí pán a predáva 5 kotúčov toaletného papiera, vedľa neho je o stenu opretý muž, ktorý na plné ústa oznamuje, že predáva žuvačky. „Chceš vodu?“ narazí do mňa pouličný predavač a cez plece mu visí prenosná chladnička s ľadom. Neodmietam, keďže v tomto teple je každá kvapka vody dobrá.

Z jednej ulice sa ku mne šíri lahodná vôňa amazonskej špeciality polievky „tacacá“. Ide o kombináciu varených kreviet, jambu (trpkej zelenej rastliny) a žltej omáčky „tucupi“, ktorá je extrahovaná z jedovatého druhu manioky. Omáčka sa varí až 5 dní špeciálnym spôsobom, preto je lákadlom pre každého gurmána. Na novú pikantnú chuť v ústach si však treba zvyknúť. Uvarená hľuza manioky chutí zase podobne ako naše zemiaky. Najviac ma však lákajú stánky s exotickým ovocím. Po zemi sa váľajú gravioly, obrovské a nechutne vyzerajúce plody jaca, sladučké mangá najrôznejších druhov, ananásy voňajúce tak silno, že nektár by prilákal aj spiace bohyne.

Veľké trsy strieborných jablkových či sójových banánov, ktoré voňajú úplne inak ako tie naše zo supermarketov. Až tu človek skutočne pochopí, čo je to chuť banánu. Najväčšmi mi však učaroval džús z veľkých hnedých plodov Cupuaçu, ktoré sú podobné plodom kakaa. Pitie tohto džúsu je orgazmom pre chuťové bunky. Na jazyku sa mi rozplýva čokoláda spojená s ananásom a banánom. Neskutočné. Z ďalšej uličky sa ťahá vôňa pečeného mäsa na ražni „churrasco“. Bravčové, hovädzie aj kuracie kúsky napichané na drevenej špajdli sa podávajú spolu s ryžou a fazuľou. Práve táto kombinácia jedál je v Brazílii najtypickejšia.

Hlavné námestie plné prostitútok

Snažím sa absorbovať tento zhon, túto silvestrovskú atmosféru. Je to silný zážitok ocitnúť sa v takom dave. Ľudia prúdia rôznymi smermi, naberajú na sile až sa všetci vyplavia na rušné námestie Praça da Matriz. Dominuje mu katedrála Matriz s malým parkom z roku 1669. Viac ako bielo oranžové steny katedrály si však všímam život okolo nej. Je tu totiž až priveľké množstvo sporo odetých žien. „Olá gringo,“ pozdravuje ma jedna provokatívne dívajúca sa deva.

Vonku pred kostolom, na lavičkách a múroch sedia samé prostitútky. Niektoré dokonca čakajú pred jeho hlavnou bránou alebo sa opierajú o jeho steny. Prechádzam okolo a vidím, ako sa na mňa usmievajú a žmurkajú. Usmievam sa aj ja na ne, ale ako v pomyselnom raji sa necítim. Miesto, kde má človek čerpať spirituálnu silu je skutočnosti obkolesené ľahkými ženami. Pripomenie mi to jednu pasáž z Biblie „a peňazomenci si z chrámu urobili tržnicu“. Zaujímavé na tom je, že Brazílčania sú veľmi nábožní ľudia, ale fakt, že pred chrámom prostitútky zvádzajú a predávajú svoje telá, to nikoho nehnevá. Frívoľnosť je frívoľnosť. Vo vnútri sa snažím načerpať duševný pokoj. Sedia tu iba 4 ľudia. Všetci ostatní sú vonku v tom mravenisku ľudí.

Amazonské divadlo – symbol bohatstva a prepychu

Na hlavnom námestí sa pozerám na krásnu budovu a neverím vlastným očiam. Tu v meste, ktoré je obklopené tropickým amazonským pralesom majú Operný dom. Neskutočné. Opera sa začala stavať v roku 1869 v období najväčšieho rozkvetu, kedy bol Manaus hlavným strediskom obchodu s kaučukom pre celý svet. Miestni kaučukoví baróni bohatli, stavali si rezidencie v exkluzívnom štýle a svetu dávali pompézne najavo svoju výnimočnosť.

Manaus sa v tom čase stalo najrozvinutejšie a najbohatšie mesto v celej Brazílii. Ako prvé zaviedlo elektrickú sieť, ich kanalizačný systém bol najmodernejší v celej Južnej Amerike a v období, keď v New Yorku a v Prahe ťahal električky konský pohon, tu už boli poháňané elektrinou. Tradujú sa historky, že miestni baróni napájali svoje kone francúzskym šampanským a počas osláv a banketov si bohémsky zapaľovali kubánske cigary stodolárovkami. Opera je tak jedinečným svedkom zašlej slávy, bohatstva a prosperity. Nikto si dnes už nespomenie, že mesto nasiaklo odporným zápachom kaučuku a tisíce ľudí boli zotročení prácou v pralese.

Bohatstvo predsa nesmrdí. Svedčí o tom hlavne obrovská kupola, ktorá je pokrytá 36 000 kusmi keramických kachličiek namaľovaných vo farbách štátnej vlajky Brazílie. Tie boli dovezené z Alsaska. Oceľ prišla z Anglicka, kararský mramor na sochy, stĺpy a schody z Talianska a nábytok z Francúzska. Zaujímavá je tiež podlaha, keďže na jej výrobu boli použité najrôznejšie druhy dreva z amazonského pralesa, vďaka čomu je krásne farebná. Neuveriteľná stavba plná kontrastov.

Silvestrovská rozlúčka

Hneď vedľa divadla sa nachádza príjemné námestie svätého Sebastiána. Označuje sa ako staré centrum mesta a preto si sadám na lavičku a vychutnávam si jeho nočnú atmosféru. Genius loci ešte viac dotvára natiahnuté plátno, kde premietajú živý koncert jedného z najznámejších brazílskych spevákov Moraes Moreira. Ľudia sedia v baroch, bavia sa a popíjajú domácu caipirinhu. Iní si zase v historickej reštaurácii Africký dom, objednávajú amazonskú rybiu špecialitu Pirarucú. Ide o najväčšiu sladkovodnú rybu na svete, ktorá môže dorásť do dĺžky až 3 m a niekedy môže vážiť viac ako 400 kg.

Lahodné vône, veselá hudba, príjemná teplá noc a pohľad na veľkoleposť amazonského divadla vštepuje tomuto rušnému veľkomestu pečať oázy pokoja a dobrej atmosféry. Pokojne popíjam pivo a čakám do polnoci, kým sa námestie kompletne zaplnení. Je to bujará oslava, ľudia pijú, spievajú, tancujú a všetci sa s veľkým ohňostrojom rozlúčia so starým rokom a začínajú oslavovať Silvestra do skorého rána. Amazónia si ma získala. Prajem krásny nový rok 2019 plný splnených cestovateľských snov.

Otvoriť galériu (30)