Foto: TASR / SITA

Mariupoľ má za sebou azda najhoršie dva mesiace v histórii.

Vojna na Ukrajine trvá už viac než dva mesiace, pričom v celej krajine si už vyžiadala množstvo ľudských i materiálnych strát. Nový dokument o priebehu agresie z mesta Mariupoľ však ukazuje, ako bolo toto mesto na pokraji totálneho vyhynutia a pádu. 

Mesto, v ktorom žilo takmer 500-tisíc ľudí, sa po 24. februári zmenilo na zdevastované pohrebisko. Metropole na juhu Ukrajiny mala byť jedným z prvých cieľov ruských okupantov, keďže vzhľadom na prístup k moru predstavuje strategicky významnú pozíciu.

Foto: SITA

Mariupoľ sa v správach objavoval oveľa viac ako ostatné mestá a miesta, ktoré trpeli ostreľovaním a bombardovaním agresora. Viackrát sa už zdalo, že mesto úplne padlo a zmizlo z mapy, no ako znie aj v novom dokumentárnom filme, Mariupoľ je mesto, ktoré Putin síce zruinoval, ale nedobyl.

Psom dávali jesť holuby, ľudia umierali od zimy

V dokumente s názvom Mariupoľ: Kronika pekla, hovorí jedenásť ľudí o tom, aké hrôzy museli za ostatných osem týždňov prežívať. Správu o tomto diele priniesol portál Pluska.

„V prvých dňoch vojny bolo všetko v poriadku. Mali sme vodu, elektriku, internet. Trolejbusy jazdili cez mesto. Mariupoľ je rozdelený na dve časti, obe sa nachádzajú asi 15 kilometrov od centra. Tam ľudia ďalej fungovali, chodili na kávu, netušili, že sa blíži z východu koniec sveta,“ hovorí v dokumente Kateryna.

Foto: SITA

Trvalo však len štyri dni, pokiaľ ruské jednotky obkľúčili mesto a postupne začali bombardovať všetko vrátane obytných oblastí. Ako spomínajú domáci, Rusi sa zamerali na odstrihnutie mesta od elektriny a zničenie infraštruktúry.

Najhoršie bolo, že sme prišli o teplo. Na začiatku vojny ešte bolo teplo, ale potom teploty klesli aj na mínus desať pod nulou. Ľudia zomierali doma na podchladenie a topili si vlastným nábytkom,“ spomína na hrôzy jeden z preživších.

„Jeden muž mi povedal, že vtáky chytá pre svojho psa, lebo mu nemá dať čo žrať. Iní ľudia boli zase takí zúfalí, že zjedli svojich domácich miláčikov,“ spomína ďalšia obeť násilnej ruskej agresie na bezbranných civilistoch.

Rozprávači, ktorí našli silu a prehovorili o momentoch, ktoré prežili, spomínali najčastejšie úplne rozbitie moderného fungovania vrátane návratu k výmennému obchodu.

„Napríklad ja som mal doma vodku, ale keďže nepijem, vymenil som ju za cigarety. Viem, že niekto vymieňal zlato za 19-litrové fľaše vodky. Išlo o najvzácnejšiu komoditu. Neskôr sa ňou stala voda. Nemusela byť ani čistá. Odpúšťali sme ju aj z radiátorov. Vieme, že by ju človek nemal piť, ale keď nemáte nič iné, vypijete ju. Pili sme aj dažďovú vodu. Keď snežilo, zbierali sme sneh a topili ho,“ opisujú Mariupolčania teror.

Zomreli pri pokuse získať trochu vody

Rusi ostreľovali mesto plošne, bez viditeľných cieľov. Civilisti umierali v domovoch a aj počas toho, ako vyšli von zháňať jedlo a vodu. Na pitnú vodu, ktorú doniesol v sude zrejme jeden zo zamestnancov vodární, stálo v rade aj tristo ľudí, dodáva Pluska.

Mnohí, ktorí takto čakali napríklad pri studniach, sa už s vodou domov nevrátili, pretože ich zabili ruské rakety. „Kvôli skúsenostiam s ostreľovaním z Donecku, ktoré sa začalo v roku 2014, som si myslel, že som pripravený na všetko. Mýlil som sa,“ opisuje Mariupolčan Mykola.