See page for author [Public domain], via Wikimedia Commons

Vo vojne každý robil, čo mohol, aby prežil a vrátil sa späť k rodine.

Okrem japonských vojakov kamikaze. Hovorí sa, že vojaci sa dobrovoľne prihlásili, aby mohli za vlasť obetovať svoje životy v samovražednej misii. Listy a denníky, ktoré po sebe vojaci zanechali však hovoria niečo celkom iné a ako uvádza portál Allthatisinteresting, zdá sa, že ich obeta až taká dobrovoľná nebola.

Zápis z 27. novembra 1944

V roku 1944 napísal do svojho denníka vojak James Fahey zápis, v ktorom uvádza, že 27. novembra musel každý vojak okamžite nastúpiť na svoje miesto. Vo vzduchu nad loďou USS Montpelier zakotvenou v oblasti Filipín sa totiž objavili japonské lietadlá. Americkí letci boli okamžite vo svojich lietadlách a zahájili protiútok. Zdalo sa, že útok bol úspešný, až kým si Fahey nevšimol niečo zvláštne. Japonské lietadlo nedymilo, ako by po zásahu iným lietadlom malo.

Lietadlá padali bez zásahu

Japonské lietadlo sa zrútilo do vody, pričom tesne minulo trup lode. Americkým vojakom nešlo do hláv, čo sa práve odohralo a mysleli si, že niekto musel zasiahnuť pilota bez toho, aby sa poškodilo lietadlo. O niekoľko sekúnd neskôr sa však scenár zopakoval, lietadlo sa zrútilo do vody bez toho, aby bolo zasiahnuté. Tentoraz však zasiahlo loď USS St. Louis a rozpútalo hotové peklo.

U.S. Navy, photograped from USS Bataan (CVL-29). [Public domain], via Wikimedia Commons

Zúfalé a brutálne riešenie

Ukázalo sa, že Japonsko zvolilo novú taktiku a americkí vojaci sa ocitli uprostred kamikaze útoku, teda uprostred útoku vojakov, ktorí neplánovali vyviaznuť živí. Išlo o nesmierne zúfalé a mimoriadne brutálne riešenie, no zdalo sa, že na moment zaúčinkovalo. Fahey nebol prvý, kto bol svedkom takéhoto útoku, Japonsko v tom čase kamikaze vojakov využívalo už zhruba mesiac. Prvé lietadlo so samovražedným pilotom zasiahlo svoj cieľ 25. októbra 1944, no s touto myšlienkou sa Japonci zahrávali už nejaký ten čas.

Pearl Harbor

Za úplne prvého kamikaze pilota sa považuje japonský pilot Fusata Iida, ktorý svojmu priateľovi prisľúbil, že svoje lietadlo nasmeruje na významný nepriateľský cieľ. Urobil tak v roku 1941 počas útoku na základňu Pearl Harbor. V tom čase však ešte nešlo o vojenskú stratégiu, tou sa vojaci kamikaze stali až o niekoľko rokov neskôr, keď 15. júna 1944 Motoharu Okamura túto myšlienku vyslovil nahlas.

See page for author [Public domain], via Wikimedia Commons

Snaha vyjednať lepšie podmienky

Nasadením samovražedných vojakov do boja sa Japonsko nesnažilo vojnu vyhrať. Zdalo sa, že je to jediná šanca, ako si vyjednať lepšie podmienky predtým, ako sa krajina bude musieť vzdať. Okrem toho, Okamura trval na tom, že vojaci svoje životy radi obetujú v prospech krajiny dobrovoľne. Každý, kto sa na let podujal, niesol vo svojom lietadle 250 kilogramov výbušniny – cieľom totiž bolo zaútočiť tak, aby to nepriateľ pocítil. Z niektorých lietadiel dokonca odmontovali pristávacie zariadenie, aby sa zbavili zbytočnej váhy a urobili viac priestoru pre výbušniny.

Boli skutočne dobrovoľníkmi?

Ako sme spomínali, japonská vláda tvrdila, že muži sa na samovražednú misiu vydajú dobrovoľne, aby slúžili svojej vlasti. Zápisky vojakov kamikaze však ukazujú niečo celkom iné. Najlepším japonským pilotom bol v tých časoch Yukio Seki a keď ho požiadali, aby sa podujal na misiu, údajne na chvíľu zavrel oči a napokon súhlasil. Neskôr však vyšlo najavo, že Seki tak urobil len preto, lebo mal pocit, že nemá inú možnosť na výber. Zdalo sa mu, že keď je situácia natoľko zúfalá, že vláda je schopná poslať svojho najlepšieho letca na smrť, musí súhlasiť.

Harold „Buster“ Campbell according to USS Missouri Memorial Association or Len Schmidt according to Naval and Heritage Command [Public domain], via Wikimedia Commons

Smutné lúčenie sa

Sekiho pocity zdieľalo množstvo ďalších mužov, ktorí boli na papieroch dobrovoľníkmi, no umrieť nechceli. Jeden z kamikaze vojakov v liste svojej matke napísal: „Mama, keď na teba myslím, nedokážem zastaviť slzy. Keď si spomeniem, aké si vkladala nádeje do mojej budúcnosti… Je mi smutno, že zomriem bez toho, aby som dokázal čokoľvek, čo by ti urobilo radosť.“.

Krutá príprava

Ďalší vojak, Irokawa Daikichi, vo svojom denníku napísal, že príprava na samovražednú misiu bola taktiež nesmierne krutá. Velitelia ich mlátili a vojaci nesmeli jesť. Ak niekto nadobudol podozrenie, že vojak zjedol čo i len sústo, mohol si byť istý, že ho čaká krutá bitka. Okrem toho, vojaci sa museli spamäti učiť básne v archaickej japončine a pri najmenšom pochybení ich opäť čakala bitka. Cieľom bolo zbaviť vojakov aj posledného kúska slobodnej vôle a odporu.

Moment prekvapenia

Predtým, ako vojaci nasadli do lietadiel, obdržali šerpy senninbari s tisíckou stehov, pričom každý steh urobila iná žena – na znak vďaky. Následne vojaci odrecitovali báseň smrti, vypili svoj posledný pohár saké a vydali sa na svoj posledný let. Prvý oficiálny let kamikaze viedol práve Yukio Seki so štyrmi kolegami. Američanov skutočne prekvapili, tí totiž rátali s tým, že paľbou prinútia lietadlá, aby sa obrátili a vrátili sa, odkiaľ prišli.

Obetovali sa tisícky pilotov

Všetkých 5 japonských vojakov zomrelo, ich misia však bola úspešná, potopili americkú loď a zabili 100 amerických mužov. V nasledujúcich 48 hodinách vyslalo Japonsko do útoku ďalších 50 pilotov. Zasiahli 40 lodí, pričom 5 z nich sa potopilo. Kým vojna skončila, Japonsko obetovalo takýmto spôsobom tisícky pilotov. Odhaduje sa, že práve kamikaze piloti boli v záverečnej fáze zodpovední za 80 percent škôd napáchaných na amerických vojskách.

Éra kamikaze skončila až v roku 1945, po tom, čo sa odohrali útoky na Nagasaki a Hirošimu a Japonsku bolo jasné, že už nemôže pre záchranu urobiť nič. Dovtedy však svoje životy celkom zbytočne obetovali tisícky mužov, otcov, synov, bratov, manželov.

allthatisinteresting
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy