Renata Ifková je zakladateľkou občianskeho združenia Pinelky, ktoré sa snaží šíriť povedomie o živote s duševným ochorením. Sama zažila hospitalizáciu na psychiatrii v Pezinku, ktorá, ako nám prezradila, jej zachránila život. O našom duševnom zdraví vieme toho málo, malo by sa však o ňom hovoriť oveľa viac. Práve o to sa snažia Pinelky a rúcajú zakorenené predsudky nielen o duševne chorých, ale aj o samotnej psychiatrii na Slovensku.

O psychiatrických liečebniach má množstvo ľudí skreslené predstavy. Pravdou však zostáva, že ak potrebujeme pomoc, toto miesto nám ju dokáže poskytnúť. Renata nám priblížila, ako vyzerá hospitalizácia na psychiatrii, alebo prečo je dôležité poznať naše duševné zdravie.

Ako to vyzerá za bránami psychiatrie na Slovensku? Ide z nej strach a treba sa jej obávať?

Za bránami psychiatrie to vyzerá presne ako v bežnej nemocnici. Medzi také základné rozdiely patrí jedine to, že sú na psychiatrii uzatvorené oddelenia, pre bezpečnosť pacientov. Ale keď sa nad tým zamyslím, aj infekčné oddelenie je uzatvorené, takže nie, neodlišuje sa od bežnej nemocnice asi ničím.

Či sa treba obávať psychiatrie? Nuž, človek sa obáva aj normálnej nemocnice, takže je prirodzené, že sa obáva aj psychiatrie. Je to väčšinou o subjektívnom pocite, i keď je pravdou, že psychiatria je opradená rúškom hororových príbehov. Musím však povedať, že sa pohla dopredu, aj keď iba malý kúsok.

Psychiatria je miestom, ktoré množstvo ľudí vníma negatívne, malo by to byť však naopak. Súhlasíte? Čím myslíte, že to je a ako sa zbaviť týchto predsudkov?

Áno, súhlasím s tým, že by mala byť psychiatria vnímaná pozitívne, bohužiaľ, tomu tak nie je. Myslím si, že je to z jediného dôvodu. My sami vieme veľmi málo o svojom duševnom zdraví, nepoznáme sami seba. O duševnom zdraví je veľmi nízke povedomie a práve z tohto dôvodu sa psychiatria stretáva s predsudkami. Veľakrát si totiž uvedomujeme iba svoje fyzické zdravie, to duševné nevnímame ako dôležitú súčasť nás samých.

Myslím si, že by sa výuka o duševnom zdraví mala stať takou istou súčasťou vzdelávania ako matematika alebo biológia. Vtedy by sa totiž predchádzalo predsudkom.

Pod pojmom psychiatrická liečebňa si množstvo ľudí predstaví zvieracie kazajky, siete na posteliach alebo elektrošoky. Je to realitou u nás alebo skôr záležitosťou minulosti? Ak sa používajú, za akým účelom?

Áno, zvieracie kazajky sú skutočne minulosťou, nikdy som sa s nimi nestretla. Siete na posteliach sú súčasťou izieb, do ktorých privezú ťažkých pacientov. V takýchto posteliach sú zopár dní, nie však preto, že ich chce niekto držať ako zvieratá. Pacienti sú často v stavoch, kedy nevnímajú realitu, je to pre ich bezpečie, aby nespadli, neublížili si. Po pár dňoch je pacient umiestnený na obyčajné lôžko.

Čo sa týka elektrošokov, tie sa u nás používajú pri pacientoch, ktorí trpia ťažkými stavmi. Neviem sa však bližšie k nim vyjadriť, pretože som ich nedostala. Ale nie, nemusíte sa báť, elektrošoky sú terapia, ktorá sa robí v anestézii.

Ako vyzerá samotná hospitalizácia? Pri ľuďoch, ktorí sa jej bránia sa môže použiť aj nedobrovoľná hospitalizácia. Prečo je to v poriadku?

Pokiaľ človek príde na hospitalizáciu dobrovoľne, prebieha hospitalizácia ako v bežnej nemocnici. Jediným rozdielom je asi to, že na psychiatrii má pacient program, stretnutia s psychológom a rôzne druhy terapií.

U mňa bola použitá nedobrovoľná hospitalizácia, musím povedať: „Vďaka bohu.“ Zachránilo mi to totiž život. Keď už človek nevníma realitu a jeho život je v ohrození, je hospitalizácia na mieste aj bez jeho vedomia.

Aké pocity vládnu v človeku, ktorý sa dostane na psychiatriu? Ako by ste ich opísali? Na čo v tomto momente myslí?

Na tieto otázky neexistuje jednoznačná odpoveď. V tomto je každý človek individuálny. Možno by ste sa čudovali, ale mnohí pacienti považujú psychiatriu za bezpečné miesto. Život za bránami psychiatrie zvládajú lepšie ako realitu. Vydesený je človek možno pri prvej či druhej hospitalizácii, ale neskôr si uvedomí, že mu tam nehrozí žiadne nebezpečenstvo a často sa tam pacienti vracajú ako do bezpečného prístavu.

Osobne považujem za veľmi smutné, že musí človek z reality unikať, aby dokázal žiť. K tomu však vo veľkej miere prispela aj spoločnosť, rodina či nároky tejto doby.

Aké metódy liečby psychických ochorení sa na Slovensku používajú?

Veľmi záleží od stavu pacienta. Najčastejšie je však medikamentózna liečba spojená s psychoterapiou.

Aké sú najvážnejšie prípady? A platí aj tu, že ak podchytíme náš problém včas, môžeme im predchádzať?

Ja osobne za najvážnejšie prípady považujem ľudí, ktorí už nechcú žiť a pokúsia sa o samovraždu. Hm, ak podchytíme náš problém včas… Ako ho môžeme podchytiť včas, keď veľakrát ani netušíme, že nejaký problém máme? Ďalšou otázkou je, čo urobiť, ak aj vieme, že máme problém, keď psychiatrov a psychológov je žalostné množstvo a často sa k nim dostaneme po mesiacoch? To už je často problém akútny a liečba zdĺhavá.

Bohužiaľ, naša spoločnosť ešte stále nie je dostatočne informovaná a mnoho tém ohľadom duševných problémov je tabu. Mnohí ľudia sa zbytočne roky trápia a stávajú sa z nich ťažké prípady iba preto, že pomoc je nedostatočná.

Ako môže vyzerať bežný deň na psychiatrii pacienta s ľahšou a pacienta so závažnejšou diagnózou?

Bežný deň týchto dvoch pacientov sa odlišuje možno iba vo vnímaní pacienta a v jeho povinnostiach. Musím však podotknúť, že na psychiatrii nie je ľahšia a závažnejšia diagnóza. Skôr je to lepší a horší stav pacienta v jeho diagnóze.

Čo by sme mali vedieť o našom duševnom zdraví alebo duševných ochoreniach?

Všetko. O našom duševnom zdraví by sme sa mali vzdelávať od malička. Mali by sme vedieť, ako narábať s pocitmi a emóciami. Mali by sme vedieť, ako predchádzať vyhoreniu. Mali by sme sa učiť, ako spracovávať traumy a ako sa nenechať týrať.

Lenže toto všetko niekde musí začať. Asi ťažko to začne u rodiny, zo strany rodičov, keď oni sami netušia, čo je duševné zdravie. Tu naozaj pomôže len osveta a tá by mala byť intenzívna, pretože naše duševné zdravie je presne tak isto dôležité ako to fyzické a možno ešte viac.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorých môže čakať hospitalizácia na psychiatrii. Ako sa na ňu pripraviť? Dá sa to vôbec?

Hm, dá sa pripraviť na niečo, čo nepoznáte a to, čo nepoznáte, toho sa obávate? Je úplne prirodzené, že majú ľudia z týchto hospitalizácií strach. Myslím si, že práve tu zohráva veľkú úlohu podpora, povzbudenie a pomoc. Mal by byť niekto, kto takého človeka podrží a podporí, kto to s ním zvládne.

V čom sa odlišuje život pacienta pred hospitalizáciou a po nej?

Hospitalizácia vám dokáže otvoriť oči, dokáže prevrátiť váš život hore nohami a po nej sa veľakrát všetko zmení. Musíte totiž zmeniť svoj spôsob života. Mnohým klesne sebavedomie na bod mrazu. Človek totiž nepotrebuje predsudky iných, má často svoje vlastné a sám seba vníma ako niečo menejcenné. Pri medikamentoch prichádzajú mnohé obmedzenia, ktorým musí podriadiť svoj život. Niektorí na mesiace, iní už navždy.

Pozri aj:

Ukazuje realitu slovenských psychiatrických liečební: Neľutujem ani jednu hospitalizáciu, každá mi niečo dala