Foto: Instagram.com (Porušená holka)

„Myslela som si, že sa tam nikdy nedostanem. Práve tu je však človek nútený myslieť viac na seba a venovať sa sebe,“ popisuje Marcela skúsenosť s hospitalizáciou v psychiatrickej liečebni.

O psychickom zdraví sa u nás hovorí málo a ešte menej sa hovorí o ochoreniach, ktoré môžu človeka ovplyvniť na celý život. Ak si zlomíte nohu, spoliehate sa na lekára. Ak sa však trápime po psychickej stránke, odborníka sa vyhľadať bojíme. Marcela nám preto v rozhovore priblížila, aké je to žiť s psychiatrickým ochorením, ako to vyzerá za múrmi psychiatrie a na koho sa obrátiť, keď má človek pocit, že je zle.

Marcela Izakovičová vytvorila instagramový profil Porušená holka. Vďaka nemu chce ľudí inšpirovať k tomu, aby sa o mentálnom zdraví a o ochoreniach nebáli hovoriť. Už nežijeme v dobe, kedy sa chorí ľudia izolovali od spoločnosti. Psychiatria nie je za trest a tieto témy by tak už viac nemali byť tabuizované.

V rozhovore s Marcelou Izakovičovou sa dozviete:

  • Aká bola jej cesta k diagnostikovaniu ochorenia?
  • Čo všetko obnáša hraničná porucha osobnosti?
  • Ako na diagnózu reagovalo okolie?
  • Ako to vyzerá v slovenskej psychiatrickej liečebni?
  • Kam by mali smerovať prvé kroky človeka, ktorý potrebuje pomoc?
  • Je systém pomoci na Slovensku dostatočný?

Skúste sa nám prosím v skratke predstaviť, kto ste, čomu sa v súčasnosti venujete.

Moje meno je Marcela Izakovičová, mám 21 rokov a žijem pri Trnave. Venujem sa tvorbe príspevkov a písaniu článkov. Všetky ich zdieľam na mojom instagramovom profile, kde sa prezentujem pod menom Porušená holka. Námetom mojej tvorby je duševné zdravie. Svojimi príspevkami chcem podporiť ľudí, ktorí trpia psychickými problémami a predovšetkým ukázať, že nikto z nás v tom nie je sám.

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Cieľom je takisto poukázať na dôležitosť a hodnotu duševného zdravia. Myslím si, že je potrebné to riešiť a zviditeľňovať, pretože táto téma je na Slovensku, bohužiaľ, ešte stále tabuizovaná. Momentálne pracujem aj na knihe, ktorá je taktiež zameraná na duševné zdravie, konkrétnejšie na hraničnú poruchu osobnosti.

Na svojom Instagrame píšete, že vašou diagnózou je hraničná porucha osobnosti. Kedy ste si prvýkrát všimli, že niečo nie je v poriadku? Aká bola cesta k diagnostikovaniu ochorenia? Čo to pre vás znamená v súčasnosti, ako vás to ovplyvňuje?

Sebapoškodzovanie začalo už v mojich 13 rokoch. Nenávidela som svoje telo, necítila som sa v ňom dobre, nenávidela som samú seba. V 15 som začala s atletikou, s cieľom schudnúť. Pchávala som si aj prsty do hrdla, aby som sa vyvracala po jedle. Bola som príliš citlivá, vedeli ma rozplakať bežné veci.

Neskôr tam boli stresy z pretekov a zároveň aj zo školy. Bolo toho na mňa moc. Všetci to zvládali, len ja nie, a preto som mala pocit, že potrebujem byť za svoju neschopnosť potrestaná. Na strednej škole sa to začalo zhoršovať. Uvedomila som si, že sa cítim zle pri veľkej skupine ľudí. Napríklad som nebola schopná ísť odpovedať pred tabuľu. Vždy, keď nastalo to ticho pred skúšaním, prišlo mi zle, zatmelo sa mi pred očami a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Vždy som si radšej vypýtala päťku a to takisto znižovalo moje sebavedomie.

V treťom ročníku sa prejavy rapídne zhoršovali. Často som plakala aj v škole na záchodoch. Začalo mi vadiť svetlo a zvuky. V niektorých obchodoch som mávala závraty a pocit na zvracanie. Moje nálady sa menili a podľa toho sa menili moje názory a postoje. Nechápala som to, nevedela som, kto som.

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Psychologičku a psychiatričku som prvýkrát vyhľadala v 18. Nevedela som, čo sa so mnou deje, ale vedela som, že to je zle. Mala som chuť skoncovať so životom. Cítila som beznádej a vedela som, že ak mi nepomôžu doktori, tak mi nepomôže nikto. Chcela som sa zabiť, tak som sa opila a zjedla veľa liekov. Vtedy som bola prvýkrát hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v Trnave, kde mi diagnostikovali zmiešanú úzkostnú a depresívnu poruchu.

Druhýkrát som bola hospitalizovaná zase v Trnave. Robili mi rôzne testy a navštevoval ma psychológ. Vtedy mi diagnostikovali emočne nestabilnú poruchu osobnosti – hraničný typ. Hneď nato som išla do Veľkého Zálužia. Naposledy som bola hospitalizovaná v decembri 2020 v Pezinku. Hraničnú poruchu osobnosti vnímam ako krásnu, ale zároveň aj ako veľmi bolestivú vec.

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Dokážem cítiť krásne a silné emócie, hlbokú lásku a pokoj, ale na druhej strane dokážem cítiť hlboké depresie, ktoré ma vedú k samovražedným myšlienkam. Patrí sem aj sebapoškodzovanie, impulzívne konanie (ktoré mi prináša veľa problémov), nestabilné vzťahy a emocionálna nestabilita. Jeden deň sa milujem, druhý deň sa nenávidím a toto platí aj vo vzťahoch s ostatnými ľuďmi. Veľmi často sa stáva, že neodpisujem ľudom aj niekoľko dní alebo ruším dôležité stretnutia, pretože sa cítim psychicky mŕtva. Vtedy len ležím a aj to ležanie je pre mňa úspech.

Ako na diagnózu reagovalo vaše okolie?

Nikto z nás nevedel, čo to hraničná porucha osobnosti znamená. Sama som sa zato veľmi hanbila a nechcela som si to pripustiť. Moja rodina a kamaráti ma neodsudzovali, vždy ma podporovali, aj podporujú. Spočiatku som o tom nikomu nehovorila, v škole to nikto nevedel a ľudia, čo to vedeli, si mysleli, že som proste len smutná. Našli sa aj ľudia, čo sa mi snažili vysvetliť, že mi nič nie je, že iným ľudom je horšie, že mne nemá byť z čoho zle a podobne.

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

To som znášala a aj teraz občas znášam veľmi ťažko. Nepochopenie ma vždy zabolí a akoby ma vráti o niekoľko krokov v mojej liečbe späť. Voči predsudkom som už odolnejšia, ale kedysi mi spôsobovali silné pocity menejcennosti a viedlo to k samovražedným myšlienkam. Musela som kvôli tomu odstrihnúť veľa ľudí z môjho života. Momentálne sa pohybujem v malom kruhu kamarátov, ktorí ma podporujú a snažia sa mi pomáhať.

Všimla som si, že na Instagrame, ale aj prostredníctvom blogu informujete o tom, ako to vyzerá v slovenských psychiatrických liečebniach. Čo by podľa vás mali ľudia o psychiatrických liečebniach vedieť? Neraz sa totiž stretávam s rôznymi predsudkami a stereotypmi, ktoré vyvolávajú strach a nedôveru, aj keď cieľom by malo byť človeku pomôcť. Je niečo, čo vás pozitívne alebo negatívne prekvapilo?

Ľudia by mali v prvom rade vedieť, že mentálne zdravie je takisto dôležité ako telesné, a že na psychiatriu sa môže veľmi ľahko dostať každý z nás. Keď si zlomíte nohu, tak idete do nemocnice. To platí aj v prípade, keď vás niečo zlomí psychicky. Vtedy idete na psychiatriu, aby vám poskytli pomoc, pretože nie vždy stačia vlastné sily k zotaveniu.

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Stretla som sa tam s významnými osobnosťami, podnikateľmi, s inteligentnými, vysoko postavenými ľuďmi, ktorí vyhoreli a nikdy si nemysleli, že sa dostanú na psychiatriu. Takisto ako som si ja myslela, že sa tam nikdy nedostanem, tak sa stalo a to už štyrikrát. Pravdou je, že práve tu som spoznala najlepších ľudí, ktorí mi pomáhajú sa posúvať v mojich problémoch dopredu. Práve tu je človek nútený myslieť viac na seba a venovať sa sebe.

Neľutujem ani jednu hospitalizáciu, pretože každá mi niečo dala. Doma by som to nezvládla. Nikdy by som sa nenaučila vystupovať pred skupinou ľudí, vybabrať s úzkosťou, zvyšovať sebavedomie a zrelaxovať sa pri autogénnom tréningu. To, ako vnímam moje ochorenie sa nedá porovnať s tým, ako som ho vnímala pred rokom. Ja sama, ale aj moje okolie vidia veľký progres. Nebojte sa poprosiť o pomoc.

Ľudia by mali vedieť aj to, že nie je psychiatria ako psychiatria. O Trnave som písala detailnejšie na mojom blogu. Opíšem to len v skratke: mix všetkého. Na jednej chodbe sa stretávajú závislosti, ťažké aj ľahké prípady, ženy, muži. Na takýchto oddeleniach sa odovzdáva telefón, na oknách sú mreže, pri prijatí vám zoberú šnúrky od topánok. Všetko je to kvôli bezpečnosti, keďže sa tu nachádza viac ľudí s rôznymi diagnózami.

Psychiatria Pezinok má jediné šťastie, že má super zdravotnícky personál. Veľmi mi pomohli a za to im veľmi ďakujem. Všetci sú pozitívne naladení a ochotní vám pomôcť hocikedy s hocičím. Keby nebolo ich, tak si myslím, že tu musím byť za trest. Areál je v katastrofálnom stave. Rozpadnuté budovy, rozbité sochy. Tak, ako to tam pred 40 rokmi postavili, tak to tam odvtedy stojí.

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Keď som prišla do Veľkého Zálužia, tak prvý mega šok nastal na toaletách. Bol tu toaletný papier a aj mydlo a utierky na ruky pre pacientov. Strava bola pestrá a chutná a odchádzala som odtiaľ ako nový a zdravší človek. Chcem ešte dodať, že každému vyhovuje niečo iné a nie na každej psychiatrií to vyzerá tak, ako som to ja opísala. Preto je potrebné zbierať skúsenosti, zdieľať a hľadať riešenie pre tieto zariadenia, dosať ich na vyššiu úroveň.

Ako vyzerá život na psychiatrickom oddelení? Skúste nám popísať bežný deň pacienta.

Skúsim v skratke opísať deň v psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží, pretože tam sa mi páčilo najviac. Ale nepamätám si úplne presne ten rozvrh. Cez víkendy sú voľné programy, pacient si môže robiť, čo chce. Počas týždňa musí dodržiavať to, čo je napísané v programe. Dni tu ubiehali rýchlo, pretože stále sme mali niečo na programe.

Pondelok-piatok:

06.30: Budíček

07.00: Rozcvička na chodbe

07.45: Ranná komunita. Číta sa tu denný režim, odchádzajúci a prichádzajúci pacienti. Niekde medzi tým je ešte vizita, kedy príde lekárka a pýta sa, ako sa cítite a ako ste sa vyspali. A ešte autogénny tréning, ktorý sa počúva trikrát denne.

08.00: Raňajky. Po raňajkách sa podávajú lieky.

09.00 -11.15: Skupinová terapia – tu nás rozdelili do skupín podľa diagnóz. Na začiatku skupiny musí každý povedať, ako hodnotí včerajší deň a ako sa cíti momentálne. Rozprávame sa na danú tému.

11.45: Obed, po ňom opäť lieky

13.15 – 15.00: Skupinová terapia. Poobede bola skupina vždy bez terapeutky. Stretli sme sa len pacienti a buď sme sa bavili na tému, ktorú sme si vymysleli, hrali sme hry, išli do posilňovne alebo na prechádzku do dediny.

15.00-17.00: Osobné voľno. Vtedy väčšinou za mnou chodila návšteva.

17.00: Večera

21.30: Lieky

22.00: Večierka

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Mnoho ľudí sa bojí vyhľadať odbornú pomoc alebo nevedia ako na to. Kam by mali smerovať prvé kroky človeka, ktorý cíti, že niečo nie je v poriadku?

Ja nie som žiadny odborník, takže poviem iba moju skúsenosť a môj názor. Nechcem týmto nikoho odstrašiť. Ja som to najprv oznámila mojej rodine a mama ma zobrala ku psychologičke. Je nutné a veľmi ťažké nájsť toho správneho psychológa. A v dnešnej dobe je to o to ťažšie. Moja prvá psychologička ma zničila ešte viac. Sedela som tam 30 minút a len sme na seba pozerali, pretože som nedokázala nič povedať. Pri každom slove som sa rozplakala a ona na mňa len pozerala. Dala mi kontakt na psychiatrov a hneď som sa objednala. Táto staršia pani ma dostala na psychiatriu.

Dala mi lieky, z ktorých mi bolo zle a keď som jej na druhý deň zavolala, tak povedala, že nie je možné, aby mi už začali účinkovať. Nevedela ani moje meno, čítala z cudzej karty. Našťastie, teraz mám úžasného psychiatra aj psychológa. Ľudia, ktorí cítia, že niečo nie je v poriadku, by mali obvolať psychológov v ich okolí alebo zavolať na linku dôvery a poradiť sa. Nie je to hanba. Myslite na seba, na svoje zdravie (vyskúšať môžete napríklad Linku dôvery Nezábudka – 0800 800 566).

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Mám jednu skúsenosť s mojím blízkym človekom, ktorý má duševné problémy a nevedel sám vyhľadať odbornú pomoc. Mal strach a vždy, keď mal zatelefonovať, tak si povedal, že veď to nie je až tak zlé. Ale v skutočnosti je. Objednala som ho k môjmu psychológovi. Dala som mu presné inštrukcie, kam má ísť, kedy tam má byť. Veľmi si to váži. Už tri mesiace navštevuje psychológa a veľmi mu to pomáha. Skúste poprosiť svojich blízkych.

Je podľa vás systém pomoci na Slovensku dostatočný? Čo by sa dalo podľa vás zlepšiť?

V prvom rade poviem, že ja nie som odborník. Všetko píšem z mojich skúseností. Na mojom instagramovom profile zbieram skúsenosti ľudí zo psychiatrií a následne ich zdieľam v stories. Prišlo mi veľa pozitívnych, ale aj negatívnych správ. Nemôžem však povedať nič zlé na doktorov ani celkovo na zdravotnícky personál z nemocníc, ktoré som navštívila, pretože v Trnave, v Pezinku aj vo Veľkom Záluží mi veľmi pomohli. Ale ako sa vraví 100 ľudí, 100 chutí a veľakrát som počula aj zlé skúsenosti s doktormi.

Foto: Instagram.com (Porušená holka)

Keď som písala o tom, ako vyzerá areál nemocnice v Pezinku, tak sa do mňa pustilo veľa ľudí. Povedia, že sme na Slovensku, a že môžeme byť radi za to, čo máme. Keď budú ľudia takto premýšľať, tak sa stavím, že tá komunistická budova tam bude stáť ešte ďalších 100 rokov a keď sa rozpadne, tak nepostavia novú, ale budú dávať tú starú dokopy. Väčšina nemocníc vyzerá strašidelne a zanedbane. Prostredie takisto veľmi vplýva na ľudskú psychiku a je logické, že ak je človek v škaredom prostredí, tak sa bude cítiť zle.

Ako som spomínala, psychiatrické ochorenia sú opradené predsudkami. Ako podľa vás vyzerá ideálna opora zo strany okolia? Čo pomáha najviac vám?

Je nutné rozprávať o psychickom zdraví a o psychiatriách, keďže posledné roky sa počet ľudí so psychickými problémami enormne zvýšil. Je potrebné to ľudom viac vyhadzovať na oči. Mne osobne veľmi pomohli články zamerané na túto tému, dodávali mi pocit, že v tom nie som sama. Keby sa tieto body naplnili, možno by to ľudom pomohlo a nemuselo by to zájsť až do takého štádia, že by museli vyhľadávať odbornú pomoc.

Ak vás zaujímajú témy ako psychické zdravie, príbehy ľudí so psychickým ochorením či príbehy z prostredia slovenských psychiatrií, sledujte na Instagrame alebo prostredníctvom blogu Marcelu Izakovičovú. Zistíte, že pomoc existuje a nech sa deje čokoľvek, nie ste v tom sami.

3
Uložiť článok
Komentovať