Foto: Profimedia

Test Ivy Mike bol uskutočnený pred 70 rokmi.

Počas 2. svetovej vojny sa započal prísne tajný projekt Manhattan, ktorého výsledkom bolo vynájdenie atómovej bomby a jej následné použitie proti Japonsku. A aj keď vojna následne skončila, jadroví fyzici ďalej „bojovali“ s cieľom vytvárať ešte silnejšie bomby. Jeden z veľkých míľnikov v jadrovom snažení bolo vytvorenie prvej vodíkovej bomby s pomenovaním Ivy Mike. 

Článok pokračuje pod videom ↓

V článku sa dozviete aj:

  • ako funguje vodíková bomba;
  • ako vyzerala bomba testu Ivy Mike;
  • akú mala silu a aké škody napáchala;
  • prečo zomrel jeden pilot;
  • aké bomby ju prekonali svojou silou.

Keď jadroví fyzici videli, čo spôsobili bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki, boli oprávnene zdesení. Mnohí tvrdili, že v tomto sa musí prestať. Boli však aj iní, medzi nimi napríklad Edward Teller, ktorý okamžite videl potenciál vo výrobe ešte silnejšej vodíkovej bomby.

Iba 7 rokov po Hirošime

Po zhodení bômb na Hirošimu a Nagasaki pokračoval vývoj atómových zbraní ďalej. Nasledovali tiež viaceré testy, ktoré mali lepšie pomôcť pochopiť, ako tieto zbrane fungujú. Vznikali účinnejšie a menšie bomby s lepšou konštrukciou.

Vodíková bomba

  • je to atómová bomba, ktorej hlavný zdroj energie tvoria ťažké izotopy vodíka – deutérium a trícium
  • funguje na princípe jadrovej fúzie, teda zlučovania jadier vodíka, pričom sa uvoľňuje veľké množstvo energie
  • ako „rozbuška“ je použitá klasická štiepna atómová bomba na báze uránu či plutónia, ktorá poskytne teplotu na úrovni miliónov stupňov Celzia a veľký tlak, aby mohla prebehnúť jadrová fúzia
  • horná hranica sily bomby prakticky neexistuje, najsilnejšia otestovaná bomba Sovietskym zväzom – Cár bomba mala silu 57 megaton TNT

O myšlienke termonukleárnej bomby, teda bomby, ktorá by fungovala na princípe jadrovej fúzie, hovoril už Enrico Fermi, muž, ktorý postavil prvý jadrový reaktor a vykonal prvú reťazovú reakciu, s mladým Edwardom Tellerom v roku 1941, teda v dobe, keď klasická štiepna jadrová bomba existovala iba na papieri, uvádza kniha Dark Sun: The Making of Hydrogen Bomb.

A kým šéf projektu Manhattan, Robert Oppenheimer, chcel, aby sa vývoj bomby nekonal, Teller bol rozhodnutý, že vo vývoji jednoducho musí pokračovať.

Edward Teller. Foto: Public Domain

Problémom bolo však vymyslieť vhodnú konštrukciu. Teller tento problém vyriešil spoločne so Stanislavom Ulamom. Zistili, že ak použijú klasickú štiepnu jadrovú bombu, tá môže vytvoriť dostatok energie na to, aby stlačila termonukleárnu časť bomby a započala sa tak jadrová fúzia. Operácia Greenhouse z mája 1951 dokázala, že tento koncept môže fungovať a fyzici sa pustili do výroby prvej vodíkovej bomby.

Klobása veľká ako dom

Kým dnešné vodíkové bomby je možné umiestniť na medzikontinentálne rakety, v prípade testu Ivy Mike by to bolo nemožné a bomba nemala vojenský potenciál.

Vážila totiž 74 ton a ako uvádza stránka Radiochemistry, bola vo veľkosti domu. Postavili ju na ostrove Elugelab na Enewetak atole, teraz je to územie Marshallových ostrovov. Sovietski pozorovatelia, ktorí mali, pochopiteľne, veľký záujem o výrobu vodíkovej bomby, označovali bombu kvôli svojej veľkosti posmešne iba „inštalácia“.

Hlavnou súčasťou bomby bola „klobása“. V tejto obrovskej nádrži bolo deutérium ochladené takmer na absolútnu nulu. Na konci nádrže sa nachádzala klasická atómová bomba, ktorej výbuch mal spustiť fúznu reakciu. Stredom „klobásy“ prechádzala plutóniová tyč s tríciom, vďaka čomu sa zlepšovali podmienky pre vznik fúzie.

Bomba Ivy Mike. „Klobása“ je na ľavej strane. Foto: United States Department of Energy, Public domain, via Wikimedia Commons

Okolo celej tejto zostavy sa nachádzal obal z uránu a vonkajšia časť bola z olova a polyetylénu. Všetko s cieľom, aby sa zosilnil účinok bomby a nastala fúzna reakcia.

Všetci svätí nad atolom

Test naplánovali na 1. novembra 1952, teda pred 70 rokmi. Deň predtým, 31. októbra o 17:00 hod., sa ukončili všetky prípravné práce a do hodiny boli všetci z miesta evakuovaní.

Ráno, 1. novembra o 7:14 sa začalo odpočítavanie a ako uvádza Radiochemistry, o 7:14:59.4 miestneho času vstúpil svet do éry vodíkovej bomby. Bomba Ivy Mike explodovala silou 10,4 megaton TNT, ako uvádza Brookings. Ak zoberieme do úvahy, že bomby zhodené na Nagasaki či Hirošimu mali silu približne 10 až 15 kiloton TNT, tak test Ivy Mike bol až 1 000-násobne silnejší.

Foto: Profimedia

Ohnivá guľa dosiahla svoje maximum pár sekúnd po detonácii a mala priemer až 6 kilometrov. Následný jadrový hríb v priebehu pár minút dosiahol výšku 33 kilometrov, neskôr sa ustálil vo výške 41 kilometrov. Jeho vrchol mal šírku ohromujúcich 161 kilometrov a stopku hríbu širokú 32 kilometrov.

Výbuch vytvoril takmer dvojkilometrový kráter na mieste, kde ešte pár milisekúnd pred explóziou stál milióny rokov starý ostrov Elugelab. Okolité ostrovy zasiahli 6-metrové vlny a explózia ich zbavila všetkej vegetácie.

Public Domain

V blízkosti ohnivej gule boli pozorované blesky. Celá oblasť atolov bola veľmi rýchlo silne rádioaktívna a koralové úlomky, ktoré boli pri výbuchu nasaté jadrovým hríbom, dopadali aj na lode vzdialené 56 kilometrov od testu.

Test vodíkovej bomby tak z pohľadu jeho prevedenia dopadol úspešne, aj keď až 77 % z celkovej sily výbuchu spôsobila štiepna bomba a 23 % bolo z fúzie.

Nové prvky aj smrť pilota

Po hodine od detonácie vzlietli prieskumné lietadlá a vleteli do jadrového hríbu, aby odobrali vzorky. Piloti museli čeliť okrem radiácie tiež nebezpečným podmienkam, ako veľké teplo, nepredvídateľný vietor, či rôzne trosky. Jeden pilot havaroval a aj keď dodatočne boli nájdené trosky lietadla, jeho telo nikdy neobjavili, uvádza Science History.

Foto: Profimedia

Následná analýza filtrov na lietadlách, ktoré odoberali vzorky, dokázala existenciu predpovedaných, no dovtedy neobjavených prvkov s protónovými číslami 99 a 100. Tie boli neskôr pomenované Einsteinium a Fermium, podľa dvoch slávnych fyzikov.

Test Ivy Mike dokázal, že vodíkovú bombu je možné vyrobiť a že má potenciál stať sa nebezpečnejšou a ničivejšou ako klasická štiepna jadrová bomba. Aj keď sila tohto testu je nepredstaviteľná, USA vykonalo ešte niekoľko silnejších testov, najsilnejším bol Castle Bravo o necelé dva roky neskôr. Ten mal silu 15 megaton. Ani to sa ale nechytá na úplne najsilnejší test vodíkovej bomby, tentoraz na strane Sovietov, známy ako Cár bomba, so silou až 50 megaton TNT.

Uložiť článok

Najnovšie články