Ilustračná foto: dynamosquito z Francúzska / CC BY-SA

Nálezy zo stredoveku ukázali nezvyčajné pohrebné praktiky.

Stredovek bol plný zvláštností a protikladov. Na jednej strane veda pokročila, no na druhej strane ľudia stále verili v mágiu či v čarodejníctvo. Čo viedlo k tomu, že počas pandémií boli ľudia pochovávaní tvárou nadol?

Muž v strednom veku bol pochovaný tvárou nadol

V roku 2014 bola švajčiarska antropologička Amelie Alterauge privolaná k nezvyčajnému hrobovému miestu, ktoré bolo staré stáročia. Na cintoríne, kde práve prebiehal výskum, bolo celkovo 340 hrobov, jeden z nich však výskumníkov zaujal viac ako ostatné. Ležal v ňom muž v strednom veku, pochovaný bol tvárou nadol v zanedbanom kúte cintorína, uvádza štúdia publikovaná prostredníctvom Plos One. V hrobe bol okrem tela nájdený aj železný nôž a vrecko s mincami.

Práve mince pomohli archeológom zistiť, že muž bol pochovaný niekedy medzi rokmi 1630 až 1650, teda v čase, keď Švajčiarskom zmietala séria morových pandémií, píše portál National Geographic. Odhaduje sa, že telo možno už bolo vo vysokom štádiu rozkladu alebo muž zomrel na následky nákazy a nikto sa k telu nechcel dostať príliš blízko.

Keď sa Aletauge pustila do pátrania, ukázalo sa, že prípad nie je ojedinelý. Aj keď sa tak nedialo často, vo Švajčiarku, v Nemecku, ale aj v Rakúsku boli nebožtíci občas pochovaní tvárou nadol.

See page for author / Public domain

Inokedy sa zas telo zaťažilo závažím alebo sa zmrzačilo. V stredoveku totiž ľudia verili, že tak zabránia tomu, aby sa upíri alebo nemŕtvi dostali von z hrobu. Napokon sa tímu odborníkov podarilo nájsť až 100 ľudí pochovaných tvárou nadol, ktorí boli na posledný odpočinok uložení v rozsahu 900 rokov. Zdá sa, že veľa pochovaných bolo obeťami morovej epidémie a pozostalí ich tvárou nadol pochovali preto, lebo nechceli, aby ich nebožtík prišiel zo záhrobia strašiť.

Kňazi tak dávali najavo oddanosť

V niektorých prípadoch boli mŕtvi pochovaní v strede cintorína a v hrobe sa našli šperky či písacie potreby. Odhaduje sa, že takto sa nechávali pochovávať napríklad kňazi, ktorí chceli dať najavo svoju oddanosť bohu. Najviac prípadov pochovania tvárou nadol sa však datuje do obdobia, kedy Európou zmietala morová epidémia. Tá napokon zabila milióny ľudí na celom kontinente.

Čím viac ľudí zomieralo, tým desivejšie bolo ich pochovávanie. Neraz bolo mŕtvych toľko, že sa ani pochovávať nestíhalo a mŕtvoly sa hromadili. Telá sa následkom plynov nahromadených v črevách nadúvali, hýbali a vydávali desivé zvuky. Navyše, ako sa telo rozkladalo, zdalo sa, že vlasy a nechty mŕtvolám rastú naďalej. V tom čase si však ľudia tento jav vysvetlili tak, že sa ich snažia vydesiť nemŕtvi.

Unknown author / Public domain

Matthias Toplak, ktorý sa na výskume podieľal, hovorí, že ľudia verili, že mŕtvi sú nepokojní a požierajú sami seba a zároveň vyciciavajú životnú energiu z preživších členov rodiny. Takýmto mŕtvym sa hovorilo nachzehrer. V niektorých regiónoch sa verilo, že na nachzehrera sa zvyčajne premenil prvý člen komunity, ktorý napríklad podľahol moru. Vysvetlenie, že nebožtík vyciciava život z pozostalých sa zdalo logické, keďže čoskoro sa zvyčajne objavili príznaky ochorenia aj u zvyšných členov rodiny.

Samostatnou kapitolou boli tzv. wiedergänger, teda ľudia, ktorí zomreli náhle alebo nezvyčajným spôsobom a medzi živými majú nejakú neukončenú záležitosť. Vychádzajú preto zo svojich hrobov a prenasledujú členov komunity. Štúdia však naznačuje, že pochovávanie mŕtvych tvárou nadol mohlo byť aj symbolom a snahou odohnať od komunity nešťastie. Ľudia verili, že choroba je trest od Boha a pochovanie mŕtveho tvárou nadol mohlo byť symbolom pokory.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )