Foto: archív Radim Bělín

Rozhodol sa odísť a desať rokov spoznával na svojom bicykli najrôznejšie miesta Európy bez peňazí, kým si nesplnil sen a neusadil sa v dodávke pri mori.

Radim Bělín sa pred desiatimi rokmi úplne spontánne za rakúskymi hranicami rozhodol, že sa nevráti späť do Čiech, ale na svojom bicykli bude pokračovať ďalej. Ako nám prezradil, cestovanie mu v podstate zachránilo život a dnes sa cíti slobodný a šťastný vo svojej dodávke, v blízkosti pláže. K tomu všetkému navyše už roky nepotrebuje vôbec žiadne peniaze. 

Jeho neplánovaná cesta napokon trvala celých desať rokov, počas ktorých navštívil napríklad Rakúsko, Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Švajčiarsko, Portugalsko alebo Španielsko a ďalšie krajiny. Cestoval výlučne na bicykli, s ktorým dokázal prejsť denne stovky kilometrov.

Celý čas sa stravuje výlučne vyhodeným jedlom, ktoré nachádza v košoch obchodných reťazcov, spoznáva miesta a tento rok sa usadil v dodávke pri Valencii. Cíti sa šťastne a cestovanie odporúča každému, kto sa nemá v živote dobre a pokojne aj pešo a bez peňazí. V rozhovore nám prezradil viac o tom, ako sa vybral na túto cestu, čo zažil, ako ho zmenila a ako si momentálne žije.

V rozhovore s Radimom Bělínom sa dozviete:

  • Prečo sa rozhodol odísť z Čiech iba na bicykli a úplne bez peňazí?
  • Kam viedli jeho prvé kroky?
  • Koľko kilometrov dokázal prejsť na bicykli za deň?
  • Do akých nebezpečných situácií sa dostal?
  • Ako reagovali ľudia, keď im o svojej ceste hovoril?
  • Aké jedlo dokáže nájsť medzi tým vyhodeným v koši?
  • Ako si splnil sen o bývaní v dodávke?
  • Prečo by skončil mŕtvy alebo vo väzení, keby neodíde z Čiech?
  • Ako mu cestovanie zmenilo život a kde sa napokon usadil?
Foto: archív Radim Bělín

Odkiaľ a kam si pred 10 rokmi vyrazil? Hneď od začiatku si išiel na bicykli a je pravda, že si nemal pri sebe vôbec žiadne peniaze?

Na svoju životnú cestu som vyrazil z Valtic cez hranice do Rakúska. Nemal som žiadne peniaze, ani jedlo. Iba fľašu s vodou na bicykli.

Ak si spomínaš, čo ti vtedy bežalo hlavou? Plánoval si byť mimo Čiech dlhšie alebo si to nechal na náhodu? Čo bol taký posledný impulz, po ktorom si si povedal, že chceš žiť inak, slobodnejšie?

Vyrazil som na cestu, nevedno kam. Bol som v ťažkej životnej situácii. Nemal som prácu, majetok, priateľku, proste nič. A býval som u prarodičov. Nevedel som už, odkiaľ kam. Došlo to až tak ďaleko, že som bol závislý na pervitíne. Proste som utekal z Čiech.

Jazdil som pod vplyvom pervitínu za hranicami v rakúskych vinohradoch krížom-krážom ako blázon a keď som po troch dňoch vyšiel z vinohradov, polí a lesov na diaľnicu, tak som uvidel značku, na ktorej bolo, že Viedeň je 250 kilometrov ďaleko.

Takže som to mal 300 kilometrov od domu. Tak si hovorím, to už sa takú diaľku vracať nebudem a pôjdem za slnkom smerom na juh a musím prísť k moru. A nech sa stane, čo sa má stať. Po ceste som si počas dňa vyzliekol tričko, pretože bolo teplo, dal si ho na nosič a stratil som ho. Takže som mal iba nohavice. Tak si hovorím, čo budem robiť, keďže v noci je ešte chladno.

Išiel som ďalej a uvidel v poli strašiaka, zobral som mu tričko a starú bundu. Tretí deň som už bol taký hladný, že som v pútnickom meste Mariazel vybral drobné z vodnej fontány. Bolo tam spolu neuveriteľných 17 eur. A už bolo veselšie. Kúpil som si čokoládu, toastový chlieb, syr, salámu a dva litre vína. Nákup za sedem eur a ešte mi desať zostalo.

Spával som v autobusových zastávkach, na lavičkách, v Alpách bola taká zima, že som vliezol do kontajneru na papier a zahrabal sa do neho. Ráno prišla babka vyhodiť papier, otvorila kontajner a skoro ju trafil šľak, keď ma tam uvidela.

Foto: archív Radim Bělín

Aké krajiny si za ten čas precestoval? Podľa čoho si si vyberal miesta, kam pôjdeš?

Za ďalšie štyri dni som bol v Taliansku pri mori v meste Terst. Tak som si povedal, že keď už som pri mori, tak pôjdem do Španielska a potom možno do Afriky. Vôbec som nevedel, kam idem. Proste na juh. Na benzínových pumpách som sa pozeral do máp a vypisoval väčšie mestá, ktoré boli po 50 kilometrov mojím smerom.

Na rázcestiach som si vyberal krajšie alebo ľahšie cesty. Takže keď bolo doprava do kopca a doľava z kopca, tak som išiel doľava. Z Terstu som sa musel dostať do Janova. Tak som išiel stále rovno, smerom na juhozápad, cez Taliansku nížinnú oblasť. Verona, Vicenza, Brescia, Miláno, Bergamo a Janova. A potom už som išiel stále po pobreží okolo mora, skoro až do Gibraltáru.

Akú najväčšiu vzdialenosť si prešiel na bicykli za jeden deň?

Najdlhšiu vzdialenosť som prešiel za deň s plne naloženým bicyklom, 20 kilogramov vzadu a 10 kilogramov na volante, 212 kilometrov po rovine.

Foto: archív Radim Bělín

Spoznával si počas cestovania aj nových ľudí? Aké boli ich reakcie na tvoj dobrodružný životný štýl? Čo hovorí tvoja rodina alebo priatelia v Čechách?

Počas mojich ciest som stretával množstvo zaujímavých ľudí. Napríklad skupinu dvadsiatich ľudí, ktorí išli sto kilometrov iba v drevákoch alebo dvoch starých fúzačov, niečo ako ZZ Top, s vozíkmi a oni mi hovorili, že už takto chodia po Európe 30 rokov.

Keď sa ma niekto opýtal, kam idem a ja som povedal, že do Španielska, tak si búchali po čele. Alebo keď som sa pýtal, ktorým smerom je veľké mesto, ktoré bolo vzdialené aj 50 kilometrov, tak mi hovorili, že je to veľmi ďaleko a keď som im povedal, že idem do Španielska, tak mi neverili.

Inak rodina je už s tým zmierená a sú radi, že som šťastný a že už nie som závislý na drogách, mám sa dobre a nevisím im na krku. Dokonca mama s otčimom boli toto leto na desať dní sa pozrieť za mnou a spali vedľa dodávky v stane. Kamaráti už nad tým iba mávajú rukou, pretože ma poznajú a vedia, že som svojím spôsobom blázon.

Zažil si počas svojich ciest nejakú nepríjemnú alebo nebezpečnú situáciu?

Po ceste sa stále niečo dialo. Jazdil som v priemere 100 kilometrov denne. A to stretnete mnoho ľudí a každý deň bol nejaký zážitok. Ale všetko si už nepamätám.

Vždy, keď sa končil deň, tak som už hľadal miesto, kde budem spať. Najlepšie za alebo pred mestom. V kríkoch, aby ma nebolo vidieť, som postavil stan alebo pod mostom či na veľkom kruháči a pri rieke alebo mori. Raz sa mi stalo, že mi takmer ukradol na pláži nejaký chlapec bicykel. Keď som sa zobudil, on utiekol. To je asi môj najhorší zážitok.

A na druhej strane, máš nejaký moment, ktorý sa pre teba stal nezabudnuteľným?

Celé moje cestovanie bolo nádherné a každý deň bol zážitkom. 

Foto: archív Radim Bělín

Ako si mi prezradil, podarilo sa ti splniť si svoj najväčší sen, a to bývať v dodávke pri mori a nič nerobiť. Ako vyzerajú tvoje bežné dni a čo máš na nich najradšej?

Cestoval som desať rokov, pretože som hľadal miesto, kde by sa mi páčilo a narazil som naň pri Valencii. A tiež už pred ničím nemusím utekať. Dodávku som si kúpil pred štyrmi rokmi za peniaze, ktoré som dostal za úraz, keď ma pri Valencii zrazilo auto.

Bývam v dodávke zaparkovanej na poli, o ktoré sa už dvadsať rokov nikto nestará. Jeden kilometer od mora a 15 kilometrov od Valencie. A žijem stále rovnako, ako pri mojom desaťročnom cestovaní po Európe na bicykli bez peňazí.

Živím sa vyhodenými potravinami, ktoré vyhadzujú obchodné reťazce. Môj denný rozvrh je nasledujúci. Vstanem, kedy chcem, robím si čo chcem. Prevažne varím a ležím na pláži pod palmou alebo v dodávke. Jazdím na bicykli okolo Valencie, chodím sa potápať po celý rok.

Mám neoprén a kamaráta, ktorý má čln. Potápanie ma baví najviac, ten šport milujem. Mám na mysli potápanie do veľkých hĺbok. Na jeden nádych sa potopím zatiaľ do 16 metrov na jednu minútu. Kamarát, ktorý má čln, to dokáže až na tri minúty a do hĺbky až 30 metrov.

Foto: archív Radim Bělín

Počas svojich ciest, ale aj momentálne vo Valencii, sa živíš vyhodenými potravinami. Mal si niekedy alebo niekde problém ich zohnať?

Ako som už spomínal, živým sa vyhodenými potravinami, ktoré vyhadzujú priamo obchody. Za deň, kedy prejdeš v priemere sto kilometrov, stretneš toľko obchodov a za každým sú kontajnery s potravinami. Teda okrem Česka a Slovenska. Bolo toho toľko, že som to ani nemohol odviesť a bral som iba to najlepšie. Vždy som mal v športovej taške na volante jedlo a pitie minimálne na tri dni.

Foto: archív Radim Bělín

Dá sa nájsť v týchto odpadkových košoch pestrý výber potravín?

Nájde sa tam úplne všetko. Prevažne drahé a luxusné potraviny, ktoré málokto kupuje, tak sa deň pred alebo v deň vypršania ich minimálnej lehoty vyhodia. Niečo sa vyhodí ešte v záruke, pretože to má poškodený obal alebo odtrhnutú etiketu.

Ak máš porovnať svoj život dnes a dajme tomu pred tými desiatimi rokmi, ako ho hodnotíš?

Porovnať môj život dnes a pred desiatimi rokmi môžem takto. Zachránil som si život, možno aj niekomu inému. V Česku by som skončil buď v base alebo mŕtvy. Toto bol môj životný sen. Bývať v teple pri mori v dodávke a nič nerobiť, iba sa váľať. A ten sa mi splnil. Teraz som naozaj najšťastnejší človek na svete.

Už v sebe nemám žiaden hnev, ani zlobu, ani ma nič netrápi, pretože vlastne nič nemám. Mám iba bicykel a starú dodávku. Už je vo mne iba radosť a láska. Stále som veselý. Odporučil by som všetkým, ktorí sa nemajú dobre, aby išli do sveta. Pokojne pešo, stopom, na bicykli, akokoľvek. Aj bez peňazí, bez jazykov, nejako to už bude. Majte sa radi a cestujte.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )