Foto: Facebook.com/Stopom

Cestovateľ Jaroslav vás presvedčí o tom, že mať bohaté množstvo zážitkov nemusí stáť veľa peňazí.

Medzi inšpiratívnych cestovateľov, ktorí si plnia svoje sny nech to stojí čo to stojí, patrí nepochybne aj Jaroslav Staník. Aj keď sa niekomu môže zdať nápad precestovať svet autostopom úplne bez peňazí bláznivý, Jaroslav to vyskúšal na vlastnej koži a ako nám prezradil v rozhovore, za nič by svoje skúsenosti, ktoré tým získal, nemenil. 

Na otázku, či sa dostal do života ohrozujúcich situácií, odpovedal príkladmi z bežného života, ktoré nás ohrozujú každý deň, nech sme doma alebo svete. Jaroslav Staník je skutočný dobrodruh, ktorý búra mýty o cestovaní a užíva si ho naplno, ako sa len dá. So stopovaním začal, keď mal iba 15 rokov. Dnes má v zozname precestovania autostopom krajiny Európy, Afriky a dokonca pozná aj recept na to, ako sa dostať stopom až za oceán.

V roku 2015 sa vybral na cestu Stopom okolo sveta bez peňazí, ktorá začala v Martine a pri sebe mal iba 25 centov. Navštívil najznámejšie natáčacie lokácie z filmov a seriálov z celého sveta a mnoho ďalších miest. V rozhovore nám priblížil svoje bohaté skúsenosti a presvedčil nás, že na získanie skutočných zážitkov nemusíme mať na účte tisíce eur.

V rozhovore s cestovateľom Jaroslavom Staníkom sa dozviete:

  • Ako začala jeho cesta okolo sveta, keď mal vo vrecku iba 25 centov?
  • Dá sa dostať zadarmo do Ameriky?
  • Jaroslavov cestovateľský zážitok, ktorý spája až priveľa náhod.
  • Čo by poradil ľuďom začínajúcim so stopovaním?
  • Čo je pre neho v živote najväčším nebezpečenstvom?
  • Vie si predstaviť stráviť dovolenku v luxusných rezortoch?
Miesta, ktoré Jaroslav prestopoval Foto: Facebook.com/Stopom

Vybrať sa na cestu stopom okolo sveta chce odvahu. Bolo to spontánne rozhodnutie alebo ste to dlhšie plánovali?

Odvahu? Ani nie. Skôr by som povedal, že to bola cesta, na ktorú som mal ísť, aspoň tak som to v ten moment pociťoval a do dnes toho neľutujem. Veľa ľudí sa ma pýtalo, či nemám strach na cestách. Ja rád odpovedám otázkou: A vy sa nebojíte, keď idete do obchodu?

Smrť môže prísť kedykoľvek a keď už má prísť po mňa, tak nech príde v moment, keď si plním svoje sny a som šťastný, ako keď som v nejakej fabrike a nadávam na celý svet a o svojich snoch iba snívam.

Život je teraz, nie včera a nie zajtra!!!

Bolo to vlastne spontánne rozhodnutie, ale tiež som to potom nejakú chvíľku plánoval. No aj keď som vyrazil, nemal som tušenie, kde vlastne skončím a kam vlastne prídem.

Kedy ste vyrazili a kam viedla vaša prvá cesta? Odkiaľ ste začali stopovať?

Na svoju cestu som vyrazil 20. apríla 2015 o 8 hodine ráno z námestia v Martine. Presne v ten moment som mal pri sebe 0,25eur. A nie, nemal som nikde skrytý účet a na ňom nejakú rezervu. Mal som len týchto par centov. Začal som stopovať do Žiliny a odtiaľ som ďalej pokračoval smer Bratislava. A z Bratislavy som pokračoval smer Rozvadov, kde som si chcel stopnúť kamión niekam do zahraničia.

Aké krajiny a miesta ste za tento čas navštívili? Koľko ich bolo?

Určite ich nebudem všetky rozpisovať, no skrátene by som povedal, že celú západnú Európu, časť Afriky a takmer cely americký kontinent. Okrem nejakých 5 štátov, ktoré som navštíviť nechcel. Bola to napríklad Kanada, ktorá ma neláka a aj štát Belize, ktorý je síce nádherný a cestovateľom má čo ponúknuť, no najviac ma odradil výstupný poplatok z krajiny vo výške 22 dolárov. Cestujem bez peňazí a táto suma je pre mňa jedlo na pár dní a určite neplánujem dať takú čiastku za to, že odídem z jedného štátu. Inak vstupné a výstupné poplatky sú v centrálnej Amerike normálna vec, no Belize v tom drží rekord. V iných štátoch sa platí poplatok zhruba 2 doláre.

Foto: Facebook.com/Stopom

Čo bolo dôvodom, prečo ste zvolili práve cestu stopom?

Autostop je zábava a to hlavne v tom bode, že skoro nikdy neviete, kde skončíte a kedy tam dorazíte. No hlavne pri ňom spoznáte veľa zaujímavých ľudí a veľa nových priateľov. Pri stopovaní ste priamo s miestnym človekom a ten vám nielen, že môže pomôcť nájsť dobré miesto na stan, ale vám aj poradí, kde a na čo sa ísť pozrieť, čo je v jeho zemi naozaj krásne a dostanete sa na miesta, kde sa s cestovnou kanceláriou nedostanete. Naviac je veľká možnosť, že sa z vás stanú dobrí priatelia. Skrátka autostop zbližuje ľudí. Je to úžasný spôsob cestovania.

Spomínate, že ste na začiatku mali vo vrecku iba 25 centov. Búrate stereotypy, že cestovanie musí byť finančne nákladné. Dá sa povedať z vašich skúseností, že sa dá naozaj cestovať aj za málo?

Tak povedal by som, že je to viac než jasné. Bez peňazí som sa dostal na americký kontinent. Síce som mal na ňom zlomené obe nohy, prišiel som o pas, elektroniku, kopu materiálu a aj o zuby. No aj tak je odpoveď jasná a tá istá. Proste radšej zomriem, keď budem robiť t,o čo ma naozaj baví a napĺňa, než by som mal robiť len niečo preto, že to spoločnosť vyžaduje.

“Iba mŕtva ryba pláva s prúdom.”

Kde sa vám stopovalo najlepšie a kde zas najhoršie?

Všade sa stopuje aj dobre, aj zle. Ako príklad by som uviedol napríklad Španielsko, kde sa na severe stopuje celkom dobre a často sa stane, že chytíte kamión až na Slovensko. No keď ste dolu na juhu, tak musíte mať pevné nervy. Tam autostop skoro nefunguje alebo aj keď áno, tak s naozaj veľkými komplikáciami. Takže neexistuje na tuto otázku jednoznačná odpoveď. Tak, ako sa niekomu stopuje výborne na diaľničných benzínkach, tak sa niekomu môže stopovať zle v horách. Je tam veľa aspektov, ako napríklad počasie, oblečenie, ako sa tvárite, kde stojíte.

Oktoberfest v Argentíne Foto: Facebook.com/Stopom

Máte nejaký zaujímavý príbeh zo stopovania, ktorý nám môžete prezradiť?

Tých mám doslova milión. Každý deň na cestách zažívate uveriteľné, ale aj neuveriteľné zážitky. Napríklad, keď som spal v malom mestečku pri Los Angeles. Na kopci pri vodárni som si postavil stan s tým, že som si myslel, že to bude bezpečná lokalita a nik ma tam nebude otravovať. Asi o tretej ráno som sa zobudil na to, že počujem okolo môjho stanu nejaké hlasy, a tak som rýchlo pod spacák začal schovávať noťas a pas. No keď som chcel schovať pod spacák foťák, tak už mi do stanu vliezli.

Boli to dvaja bezdomovci (aspoň tak vyzerali) a v ruke držali revolver. Chceli odo mňa mne peniaze, a tak som im vysvetlil, že žiadne nemám a tak že chcú niečo iné. Povedal som, že nemám ani to. No oni si hneď všimli foťák, ktorý bol vedľa mňa. Vzali mi ho a utiekli. Do rána som už nezaspal. Ráno som všetko zbalil a vyrazil na stop. Zastavil som si jedno auto a šiel som s ním asi 25 kilometrov. Vymenili sme si vzájomne FB a ja som v ceste pokračoval.

Poobede sa mi na moje stránke na Facebooku ukázala nová správa. Bol to vodič, ktorý ma bral ráno. Písal mi, že jeho kolega po ceste do práce stretol dvoch bezdomovcov, ktorí mu za 10 dolárov predali foťák. Prišiel s ním do práce a hneď sa chválil tomuto vodičovi, že čo kúpil. Keď ho zapli, vodič ma hneď spoznal a napísal mi. Takže ešte v ten večer som mal späť svoj foťák, chalani ma potom pozvali na večeru a ten, ktorý ho kúpil, ma pozval k sebe na prespanie.

Mal fantastickú a usmievavú rodinu. Bol to neuveriteľný zážitok, keď si vezmete, aká je percentuálna šanca, že sa vám práve toto stane? Že si zastavíte na stope práve kolegu človeka, ktorý ten foťák kúpil? A to, že mi dali ešte vedieť cez Facebook a že ma pozvali nakoniec k sebe domov? Pokladám to za jeden z najlepších príbehov, aké som na ceste zažil. No je ich ďaleko viac, ako napríklad vila v Paraguaji, nelegálne prekročenie hraníc s Argentínou, návštevy rôznych krajanov na ceste po americkom kontinente. Ako hovorím, každý deň sa vám stane niečo úžasné.

Aké sú podľa vás najväčšie výhody stopovania?

O rýchlosti sa určite rozprávať nedá, no autostop nie je o rýchlosti alebo o presnom časovom harmonograme. Je to hlavne sloboda a spoznávanie krajiny inak. Samozrejme, že môže niekto povedať, že je to nebezpečné, no ja na to rád hovorím, že nebezpečie je kdekoľvek.

Neznamená, že keď idete po diaľnici 120km/h, tak sa vám nič nemôže stať. No aj keď idete v meste 40, tak sa vám môže niečo stať. Takže možnosť smrti na nás číha každý deň. Je len na nás, či si ju pripustíme alebo sa budeme tváriť, že neexistuje.

Takže medzi výhody určite patrí to dobrodružstvo a hlavne to, že spoznáte veľa úžasných ľudí, ktorí vám nechcú ublížiť, ale ktorí vám chcú pomôcť a radi vám aj poradia zaujímavé miesta. Autostop je skvelý, myslím že by v tejto dobe mohlo viac ľudí stopovať aj na Slovensku, pretože tu, bohužiaľ, autostop upadá. A keď už niekde nejaký Slovák stopuje, tak ide väčšinou stopovať do zahraničia. Aj keď sa u nás stopuje v celku dobre.

Jaroslav počas stopovania Foto: Facebook.com/Stopom

Viete aspoň približne, v koľkých autách ste sa viezli? Zastavilo vám viac mužov alebo žien?

Túto štatistiku som si neviedol, tak to nemôžem s určitosťou povedať, no odhadom by sme sa mohli baviť aj o tisícke áut. To je iba za túto cestu. Ja autostop robím skoro dvadsať rokov, tak za celú dobu by sme sa mohli baviť o omnoho vyšších číslach. A určite vám zastaví viac mužov ako žien. Za celý americký kontinent to bolo celkovo 52 žien, ktoré mi zastavili a niekde ma odviezli.

Skúšali ste už stopovať aj na Slovensku? Ako túto formu prepravy vnímajú slovenskí šoféri?

Slovenskí šoféri sú na stopárov zvyknutí a zastavujú radi. Nie však veľmi radi. Keby som Slovensko postavil do rebríčka krajín, kde sa najlepšie a najhoršie stopuje, tak by naša krásna krajina skončila niekde v strede. Je to vždy o okolnostiach, ale celkovo sa tu nestopuje zle.

Máte nejaké overené rady, ktoré by mohli pomôcť niekomu, kto chce začať so stopovaním?

Základ je čisté oblečenie, úsmev na tvári a zo začiatku používať nejakú ceduľku s nápisom, kam idete a vždy, keď vám niekto zastaví, skôr než nastúpite do auta, dohodnite sa, kam vás môže zobrať. Aby potom nevznikali komplikácie, že vodič ide 5 kilometrov a odvezie vás z dobrého miesta.

Stopovať z pevniny na pevninu sa dá, ako však riešite presun na iný kontinent? Napríklad do Afriky alebo Ameriky? To už môže vyjsť finančne nákladne…

Ani nie. Napríklad do Maroka sa dostanete jednoducho. Stačí prísť na juh Španielska lebo na Gibraltár a tam mať šťastie a stopnúť si kamión, čo ide na trajekt do Maroka. Takže vás vodič bez problémov legálne (ako svojho druhého vodiča alebo závozníka) dostane na palubu a je to. Potom už idete každý po svojom alebo sa dohodnete a on vás vezme ďalej. To už záleží od dohody.

No do Ameriky je to horšie, ale aj tak sa to dá. Buď si stopnete loď, najlepšie plachetnicu z juhu Španielska alebo Gibraltáru, ktorá ide na Kanáry a odtiaľ ďalšiu alebo vám niekto kúpi letenku. Ja som mal šťastie, že mi ju kúpil v Anglicku jeden Slovák, ktorý mi ju dal ako darček k narodeninám.

Stanovanie v brazílskom Buenos Aires Foto: Facebook.com/Stopom

Dostali ste sa aj do nejakých život ohrozujúcich situácií?

Áno! Každý deň každý z nás riskuje svoj život. Nikdy neviete, či vás cestou do obchodu nezrazí auto alebo niečo iné. No to isté máte i na cestách. Nikdy neviete, či sa dočkáte rána alebo kam sa vlastne za ten deň dostanete.

Inak mal som zbraň pri hlave celkom päťkrát, z toho trikrát v USA a dvakrát v Južnej Amerike. No aj tak by som to za nič nevymenil.

Viete si predstaviť vyskúšať typ dovolenky v luxusnom rezorte, ak by bola tá možnosť?

Áno, bol som dokonca niekoľkokrát ubytovaný v luxusných hoteloch aj rezortoch. No vždy to dopadlo tak, že som celý deň ležal v posteli alebo pracoval na noťase. No predstava, že by som si zaplatil sám takú dovolenku, je pre mňa nepredstaviteľná. Chápem, že sú ľudia, ktorým sa to veľmi páči, no pre mňa to nemá význam a ani by som to nechcel.

Prišlo by mi to ako vyhodené peniaze, ktoré môžem použiť napríklad na pobyt mesiac v takej krajine a spal by som napríklad v hosteloch alebo cez couchsurfing a spoznal čo najviac z tej krajiny a ľudí, ktorí tam žijú. Luxusné rezorty nie sú moja šálka kávy.

Máte v pláne pokračovať vo vašich cestách? Ak áno, kam to bude?

Ten vírus, ktorý teraz lieta po celom svete neprekazil plány iba mne, ale viacerým cestovateľom. No určite, keď sa tá situácia upokojí, tak by som chcel pokračovať ďalej smerom na južnú Európu, Áziu a až do Austrálie a na Nový Zéland.

Teraz žijem na hrade Sklabiňa pri Martine. Je to zrúcanina hradu z 13. storočia a spolu s pár ďalšími ľuďmi sa ho snažíme postaviť. Máme tu aj kde bývať a staráme sa o zvieratá. Máme tu napríklad 40 kôz a každý deň sa musia podojiť, urobiť z mlieka syr, poprípade dať syr vyúdiť a potom sa muruje a stavia a pracuje sa na hrade. Je to najväčší hrad v Turci. Je to tu krásne a pokojné. Je tu dosť miesta na stan, takže keď si chcem trochu zastanovať, tak nemám vôbec žiadny problém. Doporučujem návštevu každému čitateľovi.

Ak vás Jaroslavove cesty zaujali alebo by ste sa ho chceli na čokoľvek opýtať, neváhajte ho kontaktovať na Facebookovom profile Stopom okolo sveta bez peňazí alebo prijmite jeho pozvanie na hrad a preberte všetky zaujímavosti osobne.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )