Foto: Martin Dudra

Martin hovorí, že práca žeriavnika určite nie je pre každého.

Práca žeriavnika je pre mnohých ľudí veľmi fascinujúca, keďže ide o spojenie adrenalínu, presnosti a obrovskej zodpovednosti. Svoje o tom vie aj Martin Dudra, s ktorým sme sa o povolaní žeriavnika porozprávali. 

V rozhovore so žeriavnikom Martinom Dudrom sa dočítate aj: 

  • Ako sa dostal k práci na žeriave
  • Či mu nerobí problémy výška
  • Ako sa vybavuje licencia na prácu so žeriavom
  • Ako často chodí dole zo žeriavu
  • Akému riziku čelí pri tejto práci
  • Čo robí v prípade potreby ísť na toaletu
  • Pri akom vetre musí okamžite ukončiť prácu na žeriave

Ako ste sa dostali k tejto práci? Lákalo vás to odmala?

Keď som bol malý, vždy som chcel byť policajtom. Až sa z toho ľudia okolo mňa smiali, pretože ma to držalo ešte aj na základnej škole. Pamätám si však aj to, keď sme chodievali vlakom za našou babkou, tak na jednej stanici boli žeriavy výložníkového typu.

Foto: Martin Dudra

Mali aj portálový posun, teda sa vedeli posúvať aj po zemi, tie som vždy obdivoval. Ale aby som si to nejak želal, to asi nie. K tejto práci som sa dostal úplnou náhodou. Hľadal som si zamestnanie a jeden známy mi to navrhol s tým, že to treba vyskúšať, lebo nie je to pre každého.

Je to trochu risk, pretože treba dať peniaze za potrebné papiere a až potom si môže človek uvedomiť, že sa bojí výšok, nevie s tým pracovať a podobne.

Asi najčastejšia otázka, ako zvládate výšky?

Výšky zvládam úplne v pohode. Je, samozrejme, rozdiel byť v 20-, 60- a 200-metrovom žeriave. Človek má stále veľký rešpekt. Keď som začínal, robil som na maličkom 20-30-metrovom žeriave. Potom som ale prešiel zrazu na 80-metrový, a keď som bol v polovici rebríka cestou hore, mal som trochu neistotu, nebol to strach, no človek má jednoducho rešpekt.

Foto: Martin Dudra

Našli sa aj ľudia, ktorí sú odvážni a liezli za mnou hore na žeriav. Boli v pohode do momentu, kým som nezačal so žeriavom pracovať. Konštrukcia sa totiž počas dvíhania bremena a otáčania kýve a nakláňa. Vtedy máte pocit, že môžete spadnúť. V tom momente to vzdali aj ľudia, ktorí mali už vybavené papiere a prišli ku mne na zácvik. Niektorí to vzdali po pár minútach.

Sú všetky povolenia a doklady k tejto práci finančne náročné? Ako prebieha „výcvik“?

Záleží od toho, čo je pre človeka finančne náročné. Napríklad, vodičský preukaz je drahší ako licencie na žeriav. Je veľa firiem, ktoré prevádzkujú školenia na žeriav, ale nie som si istý, či tam môžete robiť aj zácvik.

Dalo by sa to klasifikovať na teóriu, bezpečnosť a potom, samozrejme, prax, tam je to už len na vás, ako ste odvážni. (Smiech)

Na všetko sú smernice a pravidlá. Ak to človek vie, spraví test, dostane preukaz a môže ísť na zácvik. Tam však pri ňom musí byť stále niekto skúsený. Žeriavnikom môže byť každý, kto má dobrý odhad a je zodpovedný. Človek má určité školenia, treba si uvedomiť, že za všetko má zodpovednosť ten žeriavnik a o tom tie školenia sú.

Delia sa jednotlivé povolenia podľa výšky žeriavu?

Výška nemá žiaden vplyv na papiere. Nedelí sa to podľa toho. Sú skupiny, ale to sa delí na základe typov. Mostové, výložníkové, portálové, autožeriavy. Málokto vie, že v podstate autožeriavy sú vlastne tie, ktoré stavajú na stavbe ostatné žeriavy.

Foto: Martin Dudra

Preukazy sa delia aj podľa nástrojov, pretože nie je všade len „hák“. Je tam viacero predmetov a obsluha žeriavu si tieto veci robí vždy samostatne, preto sa líšia aj povolenia.

Ako prebieha váš pracovný deň?

Prídem na stavbu, vyleziem hore na žeriav, skontrolujem si veci a ide sa na to. Delí sa na to na doobedie a poobedie.

Snažím sa rozdeľovať si to. Niekedy sa vo vysielačke predbiehajú, kto čo skôr povie. Faktom je, že pracovníci na stavbe bez toho žeriavu nezarobia, preto chcú robiť všetci naraz.

Ako často chodíte „dole“ zo žeriavu?

Žeriavnik má rovnakú prestávku ako bežný pracovník, tzv. obedná pauza. Čiže to väčšinou vychádza na jedenkrát za deň.

Aké veľké je pri tejto práci riziko, že sa „náklad“ odtrhne alebo nejak poškodí?

Riziko je priamo úmerné tomu, ako sú zaškolení ľudia. Jedine človek je pri tejto práci najväčším rizikom pre seba samého. Ja musím niekedy zo 100 metrov vidieť lepšie na materiál, než pracovník, ktorý je od toho len jeden meter. Môže sa tak prevážiť náklad a vzniknúť úraz. Ľudia si často neuvedomujú, čo všetko sa môže stať.

Foto: Martin Dudra

Ale riziko je naozaj vysoké. Je to stále len stroj a môže sa pokaziť. Takéto veci sa už stali aj mne. Raz sa žeriav zasekol a narazil som s kontajnerom do steny, našťastie tam nikto nestál. Ak by sa však niečo stalo, automaticky je chyba na mne.

Ľudí často zaujíma aj praktická otázka, ako riešite počas pobytu v kabíne „volanie prírody“?

Táto otázka zaujíma ľudí, no odpoveď na ňu je veľmi jednoduchá. Pokiaľ pracujete na malých žeriavoch, ako som pracoval aj ja, tak nie je vo všeobecnosti problém zliezť dolu a ísť na toaletu. Teraz, keď som v 60-metrovom žeriave, to, samozrejme, stále nejde.

Ako chlap sa nehanbím ani netajím, že „malú potrebu“ niekedy vykonám aj v kabíne, napríklad do fľaše. S inými vecami je to už ale horšie. (Smiech)

Foto: Martin Dudra

Každopádne, nikto vám nemôže zakázať ísť dole na WC. To by už bolo neľudské, aj keď raz sa mi to už na jednej stavbe stalo, teda naznačoval to jeden stavbyvedúci.

Ako je to pri náhlej zmene počasia alebo vetre? Máte predpísané podmienky, kedy musíte náhle opustiť žeriav?

Dážď nám neprekáža, vietor prekáža, ale až od nejakej intenzity. Kabínu by sme mali mať izolovanú aj v prípade búrky, no na Slovensku tomu až tak neverím. Na vietor sú predpisy podľa rýchlosti, už nejakých 8-9 km/h je nebezpečných a je to náročnejšie.

Vyššie rýchlosti sú už oveľa nebezpečnejšie, tam je už aj riziko a môžeme tým ohroziť ostatných. Vietor neovplyvňuje len bremeno, ale aj celý žeriav. Môj  má teraz 60 metrov a pri silnejšom vetre sa hýbe aj celá konštrukcia.

Ako dlho vám trvá cesta dole/hore po rebríku?

Hore idem rýchlejšie ako dole. Cestou dole musím dávať veľký pozor, na hrudi mám batoh, aby sa mi zbytočne niekde nezavadil o konštrukciu. Tým, že mám málo kíl, dokážem aktuálne na 60-metrový žeriav vyliezť za približne 2 minúty. Už som to určite dal aj pod dve minúty. (Smiech)

Foto: Martin Dudra

Keď som ale pracoval na 100-metrovom, tak tá cesta trvala už nejakých 10 minút.

Cestujete za prácou aj do iných miest? Alebo ste stále v rámci jedného mesta/miesta?

Práca žeriavnika je tam, kde je stavba. Dlhodobo som pracoval v Bratislave, pretože je tam najväčší dopyt po žeriavnickej práci. Keďže som z košického kraja, chodil som teda turnusovo do Bratislavy, no teraz som na istú chvíľu bližšie k domovu.

Koľko si môže pracovník žeriavu aspoň priemerne zarobiť za mesiac?

Osobne asi nepoznám žeriavnika, ktorý by pracoval na klasickú zmluvu. Ide o živnostníkov, píšeme si teda hodiny a zarobíme toľko, koľko odrobíme. Priemerný zárobok v tomto stave teda v hrubom predstavuje asi 2 000 eur.

Foto: Martin Dudra

Ale nie je veľmi čo závidieť. Na tie peniaze sa človek musí počas mesiaca naozaj urobiť. Zvlášť, keď si prirátate všetky odvody a náklady na cestovné, keďže väčšina žeriavnikov z východu je len v Bratislave. Popravde, žeriavnik z Bratislavy už pôjde radšej do Rakúska, kde zarobí na hodinu dvakrát toľko, ako na Slovensku. Na jednej zo zmlúv som mal napríklad hodinovú sadzbu 11 eur.

Máte v tejto práci nejaké ďalšie ciele?

Aj keď mám rád žeriavy aj prácu s nimi, mojím cieľom je postupne zmena povolania. (Smiech)

Foto: Martin Dudra

Je to priveľké riziko a zároveň veľmi vyčerpávajúce. Predstavte si to, akoby ste mali celý deň šoférovať auto, respektíve sústrediť sa na konkrétny bod, ktorý je 100 metrov ďaleko od vás. Možno by sa k tej práci na Slovensku pristupovalo inak, keby sa viac dbalo na kvalitné zaškoľovanie ľudí.

Najnovšie články