Bývalý iracký prezident Sadám Husajn sa do histórie zapísal ako krutý diktátor, ktorý bohatstvo svojej krajiny využíval najmä pre svoj prospech. Viackrát sa snažil demonštrovať svoju silu vojenskými konfliktmi a tie si, žiaľ, vyžiadali mnoho ľudských životov. Odhliadnuc od toho, však spôsobil aj jednu z najväčších ekologických katastrof na svete, čím neublížil iba krajine, proti ktorej bojoval, ale aj celej Zemi. Kým väčšina ekologických katastrof sa udiala buď nevedomky, alebo zanedbaním povinností, tento čin bol o to horší, lebo bol spáchaný úmyselne.
Kým prejdeme k samotnej ekologickej katastrofe, ktorou bolo zapálenie ropných vrtov v Kuvajte, musíme sa pozrieť na to, čo tomu vôbec predchádzalo.
Iracko-Iránska vojna
Prvá vojna v Perzskom zálive, nazývaná aj Iracko-iránska vojna, sa odohrala medzi rokmi 1980 až 1988. Tento región bol aj predtým v znamení nepokojov, najmä medzi Arabskou socialistickou stranou obrody BAAS a Kurdami. Vzťahy však neboli dobré ani medzi Irakom a Iránom. Tie eskalovali najmä po nástupe iránskej revolúcie a začal opätovne prekvitať starý spor o ostrovy v Perzskom zálive. Iránci sa tiež netajili tým, že by radi rozšírili islamskú revolúciu aj do Iraku či ďalších krajín.
Eskalovanie napätia nastalo, keď Irak podnikol letecký útok na Irán, za ktorý sa krajine síce ospravedlnili, no podobné narušenia z oboch strán boli od roku 1980 potom na dennom poriadku. V septembri tohto roku sa začalo už naozaj bojovať a aj keď Iračania mali spočiatku navrch, neskôr boli hlavne v defenzíve a proti Iránu sa nedokázali brániť.
Boje podporovali aj krajiny v regióne, najmä finančne, Irán bol podporovaný Sýriou, Irak podporoval Kuvajt či Saudská Arábia.
V polovici roku 1986, potom čo obe strany utrpeli veľké straty, sa zdalo, že vývoj konfliktu dospel do patovej situácie, kedy sa iracké a iránske jednotky len ostreľujú z opevnených pozícií a koniec vojny je v nedohľadne. Navyše, bremeno, ktoré pre Saudskú Arábiu a Kuvajt predstavovali pravidelné finančné injekcie Iraku, začali ťažko doliehať na hospodárstvo týchto krajín. Saudská Arábia sa rozhodla zvýšiť objem vývozu ropy a vyvolať tak pokles cien, aby pomohla Iraku a ochromila iránsku ekonomiku.
20. júla 1987 OSN schválila rezolúciu č. 598, ktorá obsahovala výzvu k ukončeniu vojny a prísľub, že bude zriadená vyšetrovacia komisia s úlohou zistiť, kto bol v konflikte agresorom. Irak rezolúciu prijal, Irán však reagoval vyhýbavo. Zbrane tak utíchli a konflikt skončil remízou. Zomrelo takmer 400-tisíc ľudí, z čoho asi štvrtinu tvorili Iračania. Podľa odhadov vojna stála Irak 452 miliárd a Irán 644 miliárd amerických dolárov.
Druhá vojna v Perzskom zálive
Prechádzajúca vojna Irak finančne zruinovala. Navyše, dlhoval Kuvajtu a tiež Saudskej Arábii po 15 miliárd dolárov. Kuvajt nechcel Iraku už požičať žiadne peniaze a Husajn sa rozhodol na Kuvajt tlačiť. Začal vyhlasovať, že pohraničné územia Kuvajtu, kde sa nachádzajú bohaté zdroje ropy, patria Iraku a že vlastne aj celý Kuvajt je historickou provinciou Husajnovho štátu.
2. augusta 1990 vtrhli elitné jednotky Iraku s veľkou presilou do Kuvajtu a veľmi rýchlo ho obsadili. Deň na to jordánsky kráľ navrhoval konferenciu arabských štátov, avšak Husajn stretnutie odmietol, čo arabských predstaviteľov urazilo. V reakcii na to dovolila Saudská Arábia s umiestneným cudzích vojsk na svojom území a požiadala Spojené štáty o ochranu.
Začala sa operácia Púštny štít, ktorej cieľom bolo zabránenie Husajnovi v útokoch na iné štáty. Keď sa však Husajn odmietol stiahnuť z Kuvajtu, začala sa 17. januára operácia Púštna búrka, ktorej cieľom bolo oslobodenie Kuvajtu.
Ako uvádzajú Aktuality, iba v priebehu 20 hodín podniklo 750 lietadiel až 1 300 útokov. Husajn proti obrovskej prevahe nemal žiadnu šancu. V podstate od začiatku operácie bol porážaný a aj malé útoky Iraku boli okamžite potlačené.
Zapálenie ropných polí
Husajn sa rozhodol preto k zúfalému činu. Prikázal zapáliť stovky kuvajtských vrtov, odhadom ich bolo vyše 700. Tie tvorili hustý čierny dym, zatemňovali slnko a sťažovali dýchanie ľudí. Cieľom bolo tiež maskovať sťahovanie svojich najlepších jednotiek späť do Iraku, aby neboli bombardované koaličnými vojskami.
Ohne dočasne poškodili približne 85 % ropných vrtov Kuvajtu a predstavovali až 50 % z celkových požiarov ropných vrtov.
Požiare spôsobovali problémy nielen životnému prostrediu, ale aj koaličným jednotkám. 21. marca 1991 havarovalo lietadlo Royal Saudi Air Force C-130 H v hustom dyme a zomrelo 92 senegalských vojakov a 6 saudských členov posádky.
Požiare spôsobovali ľuďom zdravotné problémy. Dym stúpal do atmosféry, tam sa zrážal, a potom padal s dažďom na zem. Vzduch bol nasýtený čiernym dymom.
Jeden veterán opísal situáciu takto: „Vyzeralo to ako zamračený deň, v skutočnosti sme si neuvedomovali, že to bol dym. Bol asi 150 metrov nad nami a nevideli sme oblohu. Horizont sme však videli na veľké vzdialenosti. Keď nám z nosných dierok začali tiecť čierne hlieny, vedeli sme, že to bol dym.“
Druhá vojna v Perzskom zálive skončila 28. februára 1991. Na strane spojencov zahynula asi 400 ľudí, na strane Iraku sa udávajú odhady na úrovni 25- až 75-tisíc ľudí. Aj keď táto vojna skončila, okamžite začala „ďalšia vojna“, a to s horiacou ropou.
Požiare bolo potrebné urýchlene uhasiť, keďže bol predpoklad, že inak by horeli až 5 rokov. Hasiť sa však nemohli ihneď, keďže mnohé boli zamínované, a tak bolo potrebné okolie okolo nich najprv zabezpečiť.
Z vytekajúcej ropy sa navyše tvorila vrstva dechtu tvorená ropou, pieskom, štrkom a sadzami a tá pokryla až 5 % rozlohy Kuvajtu.
Aj samotné hasenie bolo problematické, keďže v púšti je vody málo. Využili sa na to ropovody, do ktorých sa čerpala slaná morská voda. Spočiatku bolo hasenie pomalé, no potom sa zrýchlilo a darilo sa uhasiť aj viac ako dva vrty za deň.
Posledný horiaci vrt sa napokon podarilo uhasiť 6. novembra 1991. Podľa odhadov denne zhorelo medzi 4 až 6 miliónmi barelov ropy a medzi 70 až 100 miliónov metrov kubických zemného plynu denne. Celkové množstvo zhorenej ropy sa tak odhaduje na približne jednu miliardu barelov. Pre porovnanie, denná spotreba ropy v roku 2015 bola na úrovni 91,4 milióna barelov.
Hrozivé scenáre
10. januára 1991 bola publikovaná štúdia, ktorá uvádzala, že zapálenie vrtov spôsobí jadrovú zimu, čo je teoretický stav uvádzaný ako súčasť atómovej vojny, keď prach zatieni Slnko a na Zemi príde k ochladeniu. Uvažovalo sa o tom, že dym bude pokrývať polovicu severnej pologule a že pod mrakom sa zníži teplota o 5 až 10 stupňov Celzia.
Tieto predpoklady sa ukázali ako nesprávne a dym na vrchole požiarov blokoval asi 75 až 80 % slnečného žiarenia a teploty pod mrakom poklesli o 4 až 6 stupňov Celzia.
Pravdou ale je, že nastal dramatický pokles kvality ovzdušia, avšak zisťovanie dlhodobého dopadu požiaru na zdravie obyvateľov je veľmi zložité.
Sadám Husajn sa zo situácie „poučil“, avšak svojským štýlom a krátko potom vypustil obrovské jazerá plné ropy v južnom Iraku, aby potlačil šiitske povstanie v krajine.
Za tento čin nebol nijako potrestaný a vládol v Iraku až do konca roka 2003, keď bol v rámci Tretej vojny v Perzskom zálive zajatý americkými vojakmi a oficiálne odovzdaný irackým úradom a následne v roku 2006 popravený.
Nahlásiť chybu v článku