Foto: Internačný tábor Manzanar (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)

Odplatou za Pearl Harbor sa na území USA stalo obmedzenie slobody ľudí japonského pôvodu.

Útok na americkú základňu Pearl Harbor na Havajských ostrovoch bol pre Spojené štáty americké niečím, čo nikto nečakal, čo si nikto nevedel ani len predstaviť a čo nikto nemohol nechať len tak. Na druhý deň sa USA pripojili na stranu Spojencov a vyhlásili Japonskému cisárstvu vojnu. Po 7. decembri 1941 však priamo v USA začala rásť nenávisť. Nenávisť voči Japoncom a všetkému čo Japonsko pripomínalo, ktorá vyústila až do zriadenia internačných táborov v „najslobodnejšej krajine sveta“. 

Prekvapenie sa rýchlo premenilo na bezmocnosť, ktorá vyústila do strachu a nenávisti. Po útoku na Pearl Harbor sa v USA rozšírila masívna vlna protijaponských nálad a postojov. Netrvalo dlho a 19. februára 1942 vtedajší americký prezident Franklin D. Roosevelt rozhodol. Všetci ľudia japonského pôvodu bez ohľadu na ich občianstvo, budú umiestnení do integračných táborov. USA postihol strach z možnej špionáže a tajných vojenských akcií amerických Japoncov, ktorý vyústil obmedzením slobody viac ako 100-tisíc ľudí.

Foto: Internačný tábor Manzanar (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)

Internačné tábory vznikli v takzvaných Relocations Centers pod dohľadom vládnej agentúry War Relocations Authority. Tábory vznikli na západe USA v Idaho, Wyomingu, Utahu, Kalifornii, Arizone či v Colorade. Celkovo bolo do táborov premiestnených približne 110-tisíc ľudí japonského pôvodu z celkového počtu 120-tisíc, ktorí v USA žili. Asi 40-tisíc z nich predstavovalo prvú generáciu Japoncov a teda ľudí bez amerického občianstva. Zvyšok ľudí síce bolo japonského pôvodu, no narodili sa na pôde USA a boli právoplatnými občanmi Spojených štátov amerických.

Foto: Mapa internačných táborov v USA (NPS Map [Public domain], via Wikimedia Commons)

Internačné tábory sú vo svojej podstate koncentračnými tábormi s miernou disciplínou. Síce sa s nacistickými koncentračnými tábormi nemohli porovnávať (a už vôbec nie s vyhladzovacími tábormi), podstata ich vzniku bola rovnaká. Izolovať a sústrediť na jedno miesto pod neustálou kontrolou krajine nepohodlnú časť obyvateľstva, vyčlenenú na základe rasových či národnostných čŕt.

Foto: Japonská rodina pred presídlením do internačného tábora (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)

Manzanar

Prvým a vôbec najznámejším internačným táborom pre ľudí japonského pôvodu na pôde USA bol Manzanar. Nachádzal sa v štáte Kalifornia asi 370 km severne od Los Angeles, na úpätí pohoria Sierra Nevada v údolí Owens. Manzanar, čo v španielčine znamená jablkový sad, je dodnes najzachovalejším táborom a historickým múzeom pripomínajúcim vojnovú minulosť Spojených štátov amerických. V čase vrcholu internácie tu bolo umiestnených viac ako 10-tisíc ľudí.

Foto: Internačný tábor Manzanar (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)

Pre obyvateľov internačného táboru Manzanar boli najväčšími nepriateľmi počasie, pocit zrady ich krajinou, keďže približne tri štvrtina z nich disponovala americkým občianstvom a absolútna strata súkromia. Tábor sa nachádzal v nadmorskej výške 1200 metrov v suchom púštnom prostredí, kde sa počas leta teplota bežne dostávala na 40°C, no počas zimy sa pohybovala len málo nad bodom mrazu.

Foto: Obedová hala v tábore Manzanar (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)
Foto: Základná škola v tábore Manzanar (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)
Foto: Čakanie na obed v tábore Manzanar (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)
 

V Manzanari bývali rodiny v narýchlo postavených barakoch, ktoré pozostávali z miniatúrnych „bytov“ s rozmermi cca 6×7 metrov, ktoré neboli navzájom oddelené žiadnymi dverami. V samotnom tábore sa nachádzali aj školy, provizórna nemocnica, cintorín, pošta, práčovňa, obchod či farmy. Nechýbala ani rekreačná miestnosť, či dokonca továreň na maskovacie siete z prírodného kaučuku. Ak by nebolo plotov, ostnatých drôtov, strážnych veží a ozbrojených mužov dohliadajúcich na ľudí v tábore, Manzanar by mohol byť pokojne bežným malým mestečkom. Za prácu tu ľudia dostávali aj zaplatené, aj keď samozrejme menej, ako by získali na slobode.

Foto: Basebalové ihrisko v tábore Manzanar (Ansel Adams [Public domain], via Wikimedia Commons)
Foto: Továreň na výrobu maskovacích sietí v tábore Manzanar (Dorothea Lange [Public domain], via Wikimedia Commons)
Foto: Práca na poli v tábore Manzanar (Ansel Adams [Public domain], via Wikimedia Commons)
 

Manzanar zatvorili 21. novembra 1945 ako šiesty internačný tábor v poradí. Každý jeho dovtedajší obyvateľ dostal pri odchode 25 dolárov a voľný lístok na autobus. Kým mnohí sa tešili, že môžu konečne opustiť väzenie uprostred ostnatých drôtov a strážnych veží s ozbrojenými vojakmi, našli sa aj takí, ktorým sa z tábora nechcelo. Dôvodom však bola frustrácia, predošlá strata slobody a domova. V Manzanari zomrelo počas existencie tábora asi 150 ľudí, pričom niektorí aj násilnou smrťou po konfrontácii so strážami. Dnes je tábor smutnou pripomienkou toho, ako najslobodnejšia krajina sveta siahla na slobodu vlastných a nevinných občanov.

wikipedia.org, allthatisinteresting.com, history.comarchives.gov
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )