Osmanská ríša v histórii patrila medzi veľké svetové mocnosti. Jej rozmach začal v 13. storočí a odvtedy si začala podmaňovať mnohé časti Ázie, ale aj Európy. Aj územie Slovenska bolo v priebehu dejín ohrozované zo strany Turkov. V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia sa však ríša vládcom rozpadala pod nohami. Osmanská ríša strácala územia v Európe i v severnej Afrike.
Keď krajina stráca svoju stabilitu, do popredia sa dostávajú extrémne osobnosti. Jednou z nich bol v Turecku aj muž menom Enver Paša, ktorý rozpútal jednu z najväčších svetových genocíd.
Mladý İsmail
İsmail Enver sa narodil v Istanbule v roku 1881 ako prvé dieťa z piatich. Chlapec bol už od mala zvedavý, ale aj šikovný a do školy začal chodiť už v 3 rokoch. Potom študoval na strednej vojenskej škole a následne aj na Kráľovskej vojenskej škole v Istanbule.
Už počas štúdia na Kráľovskej vojenskej škole zdieľal odlišné názory ako mal Abdülhamid II. Napriek tomu bol usilovný a pracovitý študent. Štúdium úspešne ukončil v roku 1903 s vyznamenaním.
Začiatok kariéry
Po ukončení školy nastúpil do armády. Krátko na to bol menovaný za kapitána v Manastire a zúčastňoval sa na prenasledovaní bulharských, albánskych a macedónskych gangov, čo iba posilnilo už aj tak vtedy silné nacionalistické myšlienky.
V roku 1906 sa pripojil k Osmanskej slobodnej asociácii v Salonike. Zúčastňoval sa na atentátoch či lokálnych povstaniach. O dva roky neskôr sa o jeho činnosti dozvedeli nadriadení a bol povolaný do Istanbulu. Odišiel však do hôr, kde s ostatnými pomáhal iniciovať revolúciu mladoturkov. Vznikali partizánske skupiny a chystali revolúciu.
Nástup k moci
Medzi požiadavky mladoturkov patrilo napríklad obnovenie ústavy z roku 1876 a prepustenie ich zatknutých prívržencov. Ich požiadavky neboli vyslyšané a začala sa revolúcia. V roku 1909 sultán radšej utiekol do exilu a formálne moc prebral jeho brat Mehmed V., ktorý bol zároveň aj posledným sultánom Osmanskej ríše.
Enver bol od roku 1908 predsedom hnutia CUP, strany ktorá presadzovala demokraciu a pokrok. Bol však ešte pomerne mladý a v očiach verejnosti nevýrazný.
V roku 1911 sa začala taliansko-turecká vojna a Enver sa vďaka svojej aktívnej úlohe vo vojne stal podplukovníkom. Vo vojne Turecko stratilo kontrolu nad Líbyou a v Turecku začala nasrastať nespokojnosť s vládou. Tu už Enver využil svoju šancu. Na čelo krajiny sa dostal triumvirát troch pašov – Enver, Talat a Džamal.
Tento triumvirát vládol krajine od roku 1913 a Enver sa stal ministrom vojny.
Prvá svetová vojna
Dovtedy najväčší svetový konflikt, ktorý započal v roku 1914, vytvoril dve strany, ktoré stáli proti sebe. Krajiny dohody tvorilo Francúzsko, Spojené Kráľovstvo a Rusko, ktoré stáli proti centrálnym krajinám Nemecka a Rakúsko-Uhorska.
Práve k centrálnym mocnostiam sa rozhodlo prikloniť aj Turecko, ktorému vo vojenských otázkach velil práve Enver Paša. Ten začal bojovať proti Rusku a jeho snahou bolo vytlačiť ich z Osmanského územia a získať naspäť provinciu Kars a Batumi na území Arménska. Jeho horlivosť sa mu ale nevyplatila. V bitke pri Sarikamiši podcenil terén i počasie a jeho armádu o 90-tisíc mužov Rusi porazili. Enver dôvod neúspechu našiel veľmi ľahko – za všetko mohli Arméni.
Arménska genocída
Eskalujúce napätie a animozita voči Arménsku započala to najhoršie, čo sa môže spôsobiť nejakej skupine ľudí. Vládna strana Jednota a pokrok začala pripravovať genocídu akú Arménsko nikdy nezažilo.
Enver Paša začal pripravovať špeciálne vojenské oddiely zložené najmä z kriminálnikov. Tieto komandá smrti začali v roku 1915 deportovať Arménov z východnej provincie smerom ku koncentračnému táboru v Aleppu na území dnešnej Sýrie. Niektorých ľudí tak čakal aj 1000 km dlhý pochod smrti pod horúcim slnkom s nedostatkom vody i potravín. Významných ľudí popravili Turci ešte pred samotnou deportáciou. Väčšina žien, detí, starých a chorých ľudí pochod do koncentračných táborov neprežila. Na tých, čo áno však i tak čakala smrť.
Pochody smrti aj primitívne plynové komory
Tí, čo prežili deportáciu do koncentračných táborov na severe dnešnej Sýrie (v okolí mesta Allepo), tých Turci poslali na ďalší pochod horúcou púšťou do mesta Dajr az-Zaur v oblasti Mezopotámie (dnešná východná Sýria). Ak sa dostali až sem, boli opäť vyhnaní do púšte, kde už našli svoju smrť (vyhladovaní a bez vody), zastrelili ich alebo upálili. Počas celej genocídy Turci navyše na vraždenie Arméncov využívali aj „sofistikovanejšie spôsoby“.
V sýrskej púšti možno nájsť množstvo jaskynných systémov, ktoré Osmanskí Turci využili na zostrojenie prvých primitívnych „plynových komôr“. Do útrob jaskyne totiž často nahnali Arméncov, ktorých následne udusili dymom z otvoreného ohňa. Pochody smrti, 25 koncentračných táborov a primitívne „plynové komory“ boli nakoniec inšpiráciou aj pre najdesivejšiu genocídu v histórii, ktorá sa odohrala počas 2. svetovej vojny.
Útek z krajiny
Po skončení 1. svetovej vojny a tým pádom aj porážke a kapitulácii Osmanskej ríše, Enver aj ostatní dvaja pašovia radšej utiekli z krajiny. Nová vláda vylúčila Envera Pašu z armády a bol súdený v neprítomnosti. Za trestné činy uhrnutia krajiny do vojny bez legitímneho dôvodu, nútenej deportácie Arménov a opustenie krajiny bez povolenia bol odsúdený na trest smrti.
Ušiel najprv do Nemecka, kde spolupracoval s miestnymi komunistami. V apríli 1919 odišiel do Moskvy, aby tam slúžil ako tajný vyslanec pre generála Hansa von Seeckta, ktorý si želal nemeckú a sovietsku alianciu. V Moskve bol prijatý a stretol sa aj s Leninom. V novembri 1921 ho Lenin poslal do Buchary v Uzbekistane, kde mal pomôcť miestnemu pro-moskovskému režimu potlačiť povstanie. Namiesto toho ale nadviazal kontakty s vodcami povstania a začal ich pod jeho velením koordinovať, pričom sledoval svoje vlastné panturecké sny.
Koniec Envera Pašu
Dňa 4. augusta 1922 nechal svojich vojakov, aby oslávili moslimský sviatok obete Eid al-Adha a ostalo s ním iba 30 mužov blízko mesta Dušanbe v Tadžikistane. Tam ich ale prekvapila Červená armáda Baškirov pod vedením etnického Arména Hagopa Melkumiana. Enver Paša a asi 25 mužov naskočili na kone a pokúsili sa ujsť.
Čo sa presne potom stalo isté nie je. Pomocník Envera Pašu vo svojich spomienkach uviedol, že Paša zomrel po tom, ako sa na nich spustila guľometná paľba a Envera Pašu zasiahla rana tesne nad srdcom.
Niečo iné však uvádza sám Melkumian. Podľa jeho monografie sa Enverovi podarilo ujsť na koni a schovať sa v blízkej dedine. Melkumovove jednotky potom zaútočili na dedinu a po nasledujúcom boji bol Enver zabitý sámotným Melkumianom.
Svet po Pašovi
To, ako zomrel Enver Paša, je v podstate nepodstatné. Jeho smrť bola iba slabou náplasťou na ranu, ktorú zažil Arménsky ľud.
Podľa odhadov stála Arménska genocída, za ktorou stál vo veľkom aj Enver Paša, život 1 500 000 ľudí. Genocídu sa podarilo prežiť len 600-tisíc Arméncom, ktorým však hrozivé udalosti ostali naveky v pamäti. Arménci sa nakoniec dočkali aj pomsty a to operáciou Nemesis, ktorú zostrojila Arménska revolučná federácia v rokoch 1920–1922. Cieľom operácie bola pomsta hlavným vinníkom Arménskej genocídy prostredníctvom atentátov.
Enver Paša aj dnes vyvoláva vlnu kontroverzie. Niektorí ľudia ho obdivujú, iní nenávidia. Pre niektorých je symbolom silnej a hrdej Osmanskej ríše, pre iných netvor, ktorý má na rukách krv 1,5 milióna Arménov a uvrhnutia Turecka do vojny.
Dohra Arménskej genocídy stále hýbe spoločnosťou. Mnohé krajiny ju uznali, no napríklad v Spojenom Kráľovstve sa s ohľadom na Turecko, ako významného člena NATO masakry Armenov, genocídu neuznávajú.
V tomto je ale Slovensko pokrokové a v ako prvej krajine Európskej únie je popieranie genocídy Arménov trestným činom s odňatím slobody až na 5 rokov.
Je naozaj smutné, že niektoré krajiny vzhľadom na politickú situáciu odmietajú triezvy pohľad do minulosti a priznať fakty. A aj preto, že keď nacisti pripravovali židovský holokaust, za predlohu si zobrali arménsku genocídu.
Za všetko hovoria aj inštrukcie, ktoré poslal turecký minister vnútra na tému, čo robiť s Arménmi. Tie zneli takmer rovnako ako rozkazy, ktoré boli neskôr vydávané jednotkám SS Heinrichom Himmlerom: „Ich existencia musí byť ukončená, je nevyhnutné prijať ľubovoľne tvrdé opatrenia, nesmie sa brať ohľad na vek či pohlavie ani na akékoľvek morálne zábrany“.
Nahlásiť chybu v článku