Foto: Jacques Lahitte [CC BY 3.0], via Wikimedia Commons

Vyhladzovací tábor Sobibor bol jedným z najstrašnejších miest, kde mohli deportovaní väzni skončiť.

Keď sa v januári v roku 1942 na konferencii vo Wannsee stretli vrcholní predstavitelia nacistického režimu, cieľom bolo riešenie „židovskej otázky“. Aj na základe tejto konferencie vznikol už o niekoľko mesiacov tábor Sobibor. Ten bol iný ako napríklad koncentračný tábor Osvienčim. Sobibor bol vyhladzovací tábor – továreň na smrť. 

Tábor Sobibor bol založený v máji 1942. Išlo o premyslené miesto, kde ľudský život od príchodu až po smrť, trval niekedy iba 180 minút. Ako vraví riaditeľ sereďského múzea Martin Korčok, hneď ako sa transport zastavil, všetci odchádzali do plynu. Najprv boli vyzlečení donaha, ostrihaní, boli im vytrhané zlaté zuby a po zavraždení boli spálení. Celý proces trval tri hodiny, len tri hodiny bola dĺžka života v Sobibore.

Koncentračný tábor Mauthausen. Foto: Lt. Arnold E. Samuelson [Public domain], via Wikimedia Commons

Založenie tábora

Lokalitu pre umiestnenie tábora vybrali nacisti na bažinatom, zalesnenom a málo osídlenom mieste v Lublinskej oblasti v Poľsku. Stavba sa začala v marci 1942 a už o dva mesiace mohol tábor prijať prvých väzňov. Stavbu vykonávali miestni ľudia z okolitých dedín, ako aj asi 80 Židov. Tí boli po dokončení prác zastrelení.

Priemyselné vraždenie

Po dokončení tábora sem začali prúdiť transporty Židov z poľských get ako aj z iných krajín v područí nacizmu. Aj zo Slovenska tu skončilo veľké množstvo Židov podľa Korčoka ich bolo až 25-tisíc.

Tábor bol rozdelený do troch sekcií: administatívna časť, prijímacia a miesto na zabíjanie. Väčšina z väzňov bola ihneď po prijatí do tábora poslaná priamo do plynových komôr. Svoju smrť tu našlo najmenej 250-tisíc ľudí, niektoré odhady hovoria aj o 350-tisíc nevinných životoch.

Po zabití boli mŕtve telá hádzané do jám, kde boli spálené. Neexistovali tu kremačné pece ako napríklad v Osvienčime.

Tábor Treblinka. Foto: [Public domain], via Wikimedia Commons

Mrazivé spomienky

Asi najviac hrozné podmienky ilustrujú príbehy ľudí, ktorí prežili. Nie všetci väzni totiž skončili v plyne, niektorí boli z transportov vybraní, aby pomáhali obsluhovať chod tábora, t.j. strihať väzňov, preberať ich šaty a hľadať v nich ukryté cennosti, premiestňovať mŕtvoly či robili sluhov dozorcom.

Jeden z preživších zo Sobiboru, Philip Bialowitz, napísal vo svojej monografií: „Pomáhal som Židom so všetkou ich batožinou. Moje srdce krvácalo s vedomím, že o niekoľko minút bude z nich popol. Nemal som dovolené im to povedať. A aj keby som to nepovedal, neverili by mi, že idú na smrť.“

Nebeská cesta Sobiboru. Foto: Jacques Lahitte [CC BY 3.0], via Wikimedia Commons
Aj iný väzeň Thomas Blatt spomína v článku na idnes.cz na čas strávený v Sobibore. Už počas transportu jeho otec vravel, že tam zomrú. Nasledujúce minúty po príjazde, ho v tom iba utvrdili, keď videl, ako jeho otca bije esesák palicou. Potom ho už nikdy neuvidel. Keď ho odtŕhali od mamy, povedal jej bizarné slová, ktoré ho trápili až do jeho smrti v roku 2015: „Včera som nemohol dopiť mlieko, lebo si trvala na tom, aby som si odložil na dnešok.“ Thomas bol jedným z tých „šťastných“, ktorí nešli okamžite do plynu, ale ostali pracovať v tábore, vďaka čomu prežil.

Sobiborské povstanie

Správy o povstaní vo varšavskom gete dodali väzňom v Sobibore nádej, že by sa o niečo také mohli pokúsiť aj oni. V tom čase pracovalo v tábore asi 550 väzňov. Myšlienky na povstanie posilnilo aj keď videli ako vraždiace komando hneď po vystúpení z vlaku všetkých ľudí postrieľalo. V jednom z kabátov našli potom väzni odkaz: „Teraz sme prišli do Sobiboru a vieme, čo nás čaká. Pochopte, že po nás čaká smrť aj vás. Pomstite nás!“

Foto: Jacques Lahitte [CC BY 3.0], via Wikimedia Commons
Problém s riadením povstania bol ale ten, že väzni nemali vojenské skúsenosti. Tu im pomohol Alexander Pečerskij, príslušník Červenej armády, ktorý prišiel do Sobiboru. Prípravy na povstanie mohli začať.

14. október 1943

O samotnom povstaní vedelo asi iba 60 väzňov, čo bolo kľúčové pre jeho udržanie v tajnosti, aby povstanie neskončilo skôr, než začne. 14. októbra začali niektorí väzni pod rôznymi zámienkami lákať dozorcov do ústraní a tam ich zabíjať pomocou primitívnych nožov a sekier. Prvou obeťou bol dôstojník Niemann. Ten prišiel do krajčírskej dielne a odložil si nabok svoju zbraň, tak, ako to robil vždy. Po chvíli bol už mŕtvy. Veliteľ Graetschus prišiel k obuvníkovi, tam mu hlavu rozsekali sekerou.

Tábor Sobibor. Foto: Jacques Lahitte [CC BY 3.0], via Wikimedia Commons
Následne väzeň Thomass Blatt spomínaný už vyššie, vylákal ďalšieho veliteľa, aby si išiel vyskúšať kožený kabát. Skončil rovnako ako nacisti pred ním. Podobným scenárom sa postupovalo aj pri ďalších, zabili takto 11 Nemcov a neznámy počet Ukrajincov.

Pokračovali by takto ďalej no jeden nacista si všimol zabitého muža. Pečerskij teda zahájil povstanie a stovkám Židov povedal, že nie je cesty späť a kto prežije, ten aby svetu povedal o sobiborských zverstvách. Židia sa rozbehli smerom k slobode, no to najťažšie ich len čakalo.

Väzni mali iba niekoľko pištolí a nože či sekery. Zo strážnych veží od vstupnej brány na nich spustili paľbu, ďalší Židia sa pokúsili prekonať ostnatý plot s mínovým poľom.

Foto: Azymut (Rafał M. Socha) [CC BY-SA 4.0], via Wikimedia Commons
Zo 400 väzňov, ktorí sa pokúsili o útek 80 zomrelo na mínovom poli, 175 bolo chytených a popravených a 92 zabili poľskí civilisti. 150 väzňov, ktorí v tábore ostali, boli rovnako popravení. Povstanie tak prežilo iba 53 väzňov z nich 47 sa dožilo konca vojny.

Zánik Sobiboru

Pár dní po povstaní nacisti nariadili zničenie tábora, pri ktorom zabili väzňov, ktorí sa povstania nezúčastnili. Zničenie tábora sa im vo veľkej miere aj podarilo, pozíciu plynových komôr odhalili až neskôr archeológovia. V súčasnosti je na mieste likvidačného tábora Sobibor pamätná tabuľa a pomník venovaný obetiam, ktorí na tomto strašnom mieste prišli o život.

 

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy