Foto: Peter Kubička (Facebook)

Peter sa potápal na miestach, kam pred ním nevstúpil žiaden iný človek.

Ako prvý bol pri objave vraku lietadla z druhej svetovej vojny, ktorý našli v hĺbke 75 metrov pod hladinou. Okrem toho je trénerom, inštruktorom, konzultantom a vyhľadávaným odborníkom na jaskynné potápanie. Peter Kubička sa v rozhovore pre Interez rozhovoril aj o najčastejšej chybe pri potápaní či o tom, ako sa zachovať v zakalenej vode. 

V rozhovore s Petrom Kubičkom sa dozviete: 

  • Ako sa dostal k potápaniu
  • Aký mal pocit po objavení vraku lietadla z druhej svetovej vojny
  • Čo je najväčším rizikom pre potápača
  • Ako sa zachovať v zakalenej vode
  • Čo všetko už videl pod hladinou

Kedy ste zistili, že vás láka objavovanie tajomných podzemných oblastí?

Je to asi 25 rokov dozadu, kedy som sa po nejakom období rekreačného potápania rozhodol ísť trošku ďalej. Vtedy som už aj natáčal pod vodou. Mal som možnosť ísť natočiť jednu malú jaskynku a veľmi sa mi to páčilo. Vtedy sa vo mne vzbudil záujem ukázať ostatným potápačom aj iným ľuďom podvodný svet z iného uhla.

Foto: Peter Kubička (Facebook)

Druhý krok bol v tom, že kamarát oslovil troch ľudí z Čiech, ktorí už vtedy vykonávali istý druh technického potápania, v tej dobe sa ten názov ešte len začínal používať. Tam sme zažili nové štýly potápania.

Technické potápanie je odvetvie prístrojového potápania, ktoré prekračuje obmedzenia bežného rekreačného potápania. Vyžaduje si spravidla rozsiahlejše potápačské vzdelávanie a tréning, ako aj použitie zložitejšieho alebo špecializovaného potápačského výstroja náročnejšieho na obsluhu.

Ide technickému potápačovi v náročnom teréne skutočne o život?

O život ide akémukoľvek potápačovi. Aj tomu, čo sa potápa v nenáročnom teréne. Ide o to, aby neprekročil svoje limity, možnosti a schopnosti, ktoré má. Ak to spraví, ide mu o život. V iných podmienkach sú iné nároky.

Potápač by mal vždy zvážiť, či okolnosti, ktoré môžu nastať, vie zvládnuť. Príkladom je prúd v jaskyni, ktorý môže počas ponoru zmeniť podmienky. Ale o život ide stále aj v úplne bežných lokalitách. Práve viacero smrteľných úrazov či incidentov sa udialo preto, lebo potápač aj v nenáročnom teréne prekročil svoje limity.

Priestory sú predsa len úzke, stať sa môže čokoľvek. Ako prví ste objavili lietadlo v Chorvátsku, ako ste pri tomto objave reagovali?

To, že išlo o lietadlo z 2. svetovej vojny, ma fascinovalo o to viac, pretože mojím veľkým hobby je história a práve udalosti z druhej svetovej vojny. Po revolúcii som sa začal zaujímať o incidenty, ktoré boli dlho zakrývané. Jednou z nich bolo aj nasadenie západných letcov v Európe.

Foto: Peter Kubička (Facebook)

Po prvých ponoroch som si teda povedal, že to musíme rozbehnúť naplno a spraviť z toho veľkú akciu. Kľúčové bolo, že keď sme prišli k lietadlu, bolo zatvorené a dvere sme vypáčili z pántov. To bol znak toho, že tu pred nami ešte skutočne nikdy nikto nebol. S odstupom pár týždňov som tam zorganizoval pomerne veľkú akciu, kde sme lietadlo podrobne preskúmali.

Objavili ste to asi v hĺbke 75 metrov. Ako sa potápač vysporiada so značným tlakom? Je to vec tréningu?

Toto je popravde bežný mýtus. V hĺbke je síce väčší tlak, ale potápači ho nevnímajú. Vnímame len tlak stredouší. Dýchame z našich tlakových fliaš a máme regulátory, aby sme boli v rovnakom tlaku, ako okolitá voda.

Čo je najväčším rizikom hoc aj skúseného potápača?

Hlavným rizikom sme si vždy my sami pre seba. Preceňujeme schopnosti, nevieme odhadnúť situáciu, okolnosti. Krízové situácie sa najefektívnejšie riešia tak, že sa im vyhneme. Najdôležitejšie je teda robiť v našom povolaní veci, ktoré dokážeme zvládnuť. Jasné, nie je jednoduché to odhadnúť, ale hovorí sa, že rozdiel medzi skúseným a neskúseným potápačom je v schopnosti odhadnúť nebezpečnú situáciu.

Ako sa najlepšie orientovať v zakalenej vode?

V prvom rade, do takej vody by sme sa nemali ani dostať. Ak sa však do takejto vody dostaneme, tak základná vec, a to vás možno prekvapí, je stáť na mieste a držať stabilitu. Mať istotu vo svojom pohybe. Pohybom plutiev sa môžeme dostať preč z tejto situácie, ale musí to byť veľmi precízny pohyb.

Foto: Peter Kubička (Facebook)

Najdôležitejšia je teda stabilita, čo je však veľmi ťažké. Keď ste v zakalenej vode, je to akoby ste v miestnosti zhasli svetlo, úplná tma. Orientovať sa teda môžete maximálne hmatom, ale musíte aspoň sčasti vedieť, kde ste. My nemáme žiaden senzor ani navádzanie, máme kompas.

Stáva sa, že sa ocitnete v tzv. kakau, kde si teda ani neposvietite na kompas. Vtedy sa spoliehate na hmat, ale, samozrejme, najlepšie je nedostať sa do tohto problému. V zakalenej vode je veľmi dobré zavrieť oči. Vtedy ostatné zmysly naskočia o čosi silnejšie a orientácia je lepšia.

Aký je to pocit vplávať do zatopených baní, ktoré boli dlhodobo bez ľudskej prítomnosti?

Pocit je v prvom rade veľmi intenzívny, pokiaľ tam sú stopy po ľudskej činnosti. Ak vojdete do bane, ktorá má 200 rokov a už tam pred vami boli viacerí potápači, už to nie je až také vzrušujúce. Ak ide o neobjavené bane, o to lepšie je, že prostredie sa tak zakonzervuje a tým, že tam neboli ľudia, ho ochránilo pred zmenou. Je to skvelé, keď si človek uvedomuje tieto súvislosti.

Ste zároveň aj trénerom a inštruktorom. Je dnes o technické potápanie veľký záujem?

Záujem je ďaleko väčší ako kedysi. Je to veľmi silné odvetvie potápania, pribúda nám mnoho záujemcov. Vylepšila sa aj technika a výstroj. Dnes je výbava podporovaná počítačmi, ktoré mnohokrát rozmýšľajú za potápača. Všeobecne by som to však prirovnal k jazde amatéra na rýchlej novej motorke, na ktorej môžete ísť hneď 200 km/h. Môžete ísť 200, ale príde zákruta a už máte problémy.

Foto: Peter Kubička (Facebook)

Hovorí sa, že najhorší potápač je ten, ktorý má za sebou približne 100 ponorov. Vtedy si myslí, že 100-krát sa mi nič nestalo, čo sa mi vlastne ešte môže stať. Pokiaľ teda nemá nikoho, kto mu dáva feedback, tak je nebezpečný pre seba aj pre okolie.

Zaujíma sa o tento typ potápania viac potenciálnych profesionálov, alebo laikov s chuťou po dobrodružstve?

Funguje to tak, že ľudia relaxujú pri rekreačnom potápaní. Technické potápanie vyžaduje úplne iné podmienky. Nedá sa to povedať tak, že každý potápač môže byť technickým, alebo iným potápačom. Názov je rovnaký, ale obsahovo je to úplne iná kategória. Komerčné a technické potápanie sa veľmi neprelína.

Ľudí to láka, lebo majú veľkú tendenciu zažiť v živote niečo mimoriadne. Mal som to tak aj ja, ale nejde o adrenalín. Adrenalín a potápanie sú veci, ktoré k sebe vôbec nepasujú.

Koľko si môže skúsený profesionálny potápač zarobiť?

Komerčný potápač, ktorý robí na vrtných vežiach, priehradách a podobne, si zarobí veľmi slušne. Ale peniaze v tejto práci sú adekvátne k výkonu. Čo sa týka inštruktorov, podľa ich vyťaženosti si týmto vedia privyrobiť, ale niektorí aj veľmi slušne zarobiť.

Foto: Peter Kubička (Facebook)

Divemasteri, teda rôzni školitelia potápania, chodia častokrát pracovať na lode len za jedlo a ubytovanie, keďže to berú ako skúsenosť a životný zážitok.

Podľa čoho si jaskynný potápač vyberá pracovnú ponuku?

Táto otázka sa nedá zodpovedať, keďže jaskynné potápanie sa nerobí formou pracovných ponúk. Z mojej skúsenosti, pracovnú ponuku som dostal v prípade, že ma oslovili na nejakú opravu na mieste v prostredí, kde sa komerční potápači nemohli dostať.

Akú najčastejšiu chybu robia ľudia pri potápaní?

Preceňovanie schopností je absolútna alfa a omega. V jaskynnom potápaní je napríklad kľúčová práca so šnúrou, ak to človek nedokáže, má problém. (Pomocou šnúry sa potápači posúvajú v náročnejších priestoroch a kontrolujú si tak smer a cestu, pozn. autora)

Aká dlhá cesta vedie od bežného potápania sa bez profesionálneho výstroja v mori za koralmi až k speleopotápaniu mnohokrát v extrémnych podmienkach, ako robíte vy?

Cesta môže byť rôzna. Kľúčovým môže byť inštruktor, respektíve tréner. Ide aj o ľudí, niektorí nemajú myslenie na to potápanie a dôležitý je aj talent na motorické schopnosti. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že keď som mal talentovaného potápača, ktorý vykonal stovku ponorov ročne, za tri roky sa z neho môže stať bezpečný a skúsený potápač.

Foto: Peter Kubička (Facebook)

Potápanie je o návykoch. Pokiaľ sa teda niekto potápa len zriedkavo, skúsenejší potápač sa z neho stane o 10 rokov. Ale vždy závisí na mnohých okolnostiach.

Čo najzaujímavejšie ste videli počas pobytu pod hladinou?

Videl som toho pomerne dosť. Osobne mám najradšej, keď v tom je nejaký príbeh. Mám rád ponory, ktoré majú priebeh. Mám rád vraky a ich históriu. Dotknúť sa potopenej ponorky, ktorá má významnú históriu, toto je pre mňa niečo zaujímavé.

Foto: Peter Kubička (Facebook)

Paradoxne, pre mňa je veľmi fascinujúca aj banálna podzemná chodba, ktorou nikdy nikto nešiel. Pretože v dnešnej dobe sa už len ťažko objaví niečo úplne nové. Bol som pri viacerých vrakoch krásnych lodí, no kým nemali príbeh a pred nami tam boli už niekoľkí potápači, nie je pre mňa kontextovo vôbec zaujímavá.

Ide o to, aby sme zažili a videli niečo, čo nie je bežné, a mohlo sa posunúť v našom vnímaní a poznaní sveta.