Foto: Profimedia

Každá krajina a každá kultúra má vlastný spôsob, ako si uctiť zosnulých.

Na Slovensku sa napríklad každú jeseň tisícky ľudí vyberú na cintoríny, aby svojim blízkym, ktorí už nie sú medzi nami, upravili hrobové miesto a zapálili sviečku.

Iste však uznáte, že medzi tie najzvláštnejšie patria rituály kmeňa Toraja. Mŕtvych si uctievajú naozaj netradičným spôsobom.

Mŕtvi príbuzní ostávajú v dome celé mesiace či roky

Na indonézskom ostrove Sulawesi sa nachádza oblasť Panggala, ktorú obýva kmeň Toraja. Ako píše portál Daily Mail, jeho členovia sa každý august zhromaždia, aby si uctili zosnulých. Tradície tohto kmeňa však mnohých prekvapia, ba možno znechutia.

Foto: Profimedia

Členovia kmeňa Toraja totiž nezapaľujú sviečky na cintorínoch ani neupravujú náhrobky. Svojich mŕtvych príbuzných vyberú z hrobu, aby ich očistili a dali im nové, čisté oblečenie. Okrem toho, mŕtvi sa nepochovávajú do zeme, v truhlách sú umiestnení v priehlbinách v skalnej stene.

Navyše, v Panggale sa smrť vníma celkom inak, ako v západnej kultúre. U nás je smrť nešťastná udalosť, v Panggale však smrť nie je niečo, čomu by sa všetci so strachom v očiach vyhýbali, ba práve naopak, píše portál All That Is Interesting. Pohreb je oslavou, na ktorú sa príbuzní pripravujú celé roky. Ak niekto zomrie, zosnulý člen rodiny domov neopúšťa, ale rodina sa k nemu správa, akoby bol stále živý.

Mŕtvy ostáva v dome aj niekoľko rokov

Mŕtvemu sa hovorí „makula“, čo v preklade znamená chorý človek. Členovia kmeňa Toraja totiž veria, že mŕtvy človek ich neopustil a jeho duša sa stále nachádza v dome, kde žil. Vymieňajú mu oblečenie, každý deň mu dávajú vodu, čaj a raňajky, obed aj večeru, starajú sa o to, aby mal čo najväčšie pohodlie, rozprávajú sa s ním a z jeho pokožky odháňajú muchy.

Ako píše portál The Guardian, skôr ako ho pochovajú, mŕtvy ostáva so svojou rodinou bežne aj niekoľko týždňov, mesiacov či dokonca rokov. Samozrejme, mŕtvy člen rodiny má svoju vlastnú izbu a niektoré rodiny veria, že príbuzný nikdy nesmie ostať v dome sám, vždy teda niekto ostáva s ním.

Pohreb je drahá záležitosť

Keď rodina zhromaždí dostatok financií na pohreb a prídu pozostalí zo všetkých kútov sveta, prebehne pohrebný rituál s názvom Rambu Solo, počas ktorého mŕtveho ukladajú do hrobu v pestrofarebnej truhle spolu s jeho obľúbenými predmetmi, píše portál National Geographic. Pohrebu sa však nezúčastňuje len rodina ale celá dedina.

Foto: Profimedia

Rituál Rambu Solo nie je len vyprevadenie mŕtveho na miesto, kde bude pochovaný, je to zároveň ukážka postavenia rodiny. Pohreb môže rodinu stáť od 50 000 až po 500 000 dolárov (od 42-tisíc do 420-tisíc eur).

Na ceste na pohrebisko smrť víťazí nad životom a v meste sa úplne zastaví premávka, autá vezúce mŕtveho nesmie zastaviť dokonca ani polícia či záchranka. Súčasťou pohrebu sú bujaré oslavy, spievanie, tanec, obetovanie vodného byvola (ideálne niekoľkých byvolov) a niekedy sa organizujú dokonca aj kohútie zápasy.

Smrťou sa puto s príbuznými nekončí

Mŕtvi však neostávajú pochovaní navždy, rodina ich pravidelne navštevuje a miestami už mumifikovaných zosnulých zo skaly vyberá. Aby ostalo telo v čo najlepšom stave, mumifikuje sa hneď po smrti za pomoci roztoku vyrobeného z formaldehydu a z vody. Verí sa, že čím lepšie sa mŕtvola v priebehu rokov zachová, tým viac šťastia prinesie pozostalým.

Foto: Profimedia

Vďaka tejto procedúre mŕtvi nezapáchajú a v dome, kde ešte nejaký čas žijú so svojimi príbuznými nie je cítiť rozkladajúce sa tkanivo. Príbuzní zosnulých odievajú do čistých šiat, odstraňujú z nich nečistoty a hmyz, podelia sa s nimi o cigaretu a urobia si s nimi niekoľko fotografií v rámci rituálu, ktorému sa hovorí Ma´nene. Členovia kmeňa veria, že smrťou sa ich puto s príbuzným nekončí, naopak, smrť je považovaná len za ďalší krok na spirituálnej ceste človeka.

Foto: Profimedia

Keď sa mŕtvy ukladá späť do skaly, rodina mu tradične ponechá nejaký darček, napríklad náramok alebo hodinky. Niektorí si dokonca našetria aj na diamant. Obyvatelia Panggaly však zásadne nikomu neprezrádzajú, čo zosnulému kúpili, vykrádanie hrobov totiž nie je ničím výnimočným. Po dôkladnom očistení a po fotení sa mŕtvi opäť vracajú do zeme. Nikto nevie, kedy táto tradícia začala, prvé stopy po nej však siahajú až do 9. storočia nášho letopočtu.

0
Uložiť článok
Komentovať