Foto: Kristína Hažlinská

Chceš to? Chce to aj on/a? Spýtaj sa.

Na štvrtkovom košickom pochode sa objavilo množstvo mladých a zanietených ľudí, ktorí prišli podporiť preživších sexuálneho násilia. 

Súhlas je sexy a nie znamená nie – toto sú vety, ktoré zneli v priebehu celého pochodu na Hlavnej ulici v Košiciach, na ktorom sa Interez zúčastnil. Pochodovalo sa aj v Bratislave, Žiline, Prešove a Banskej Bystrici.

Obťažovanie na verejnosti, znásilnenie v partnerskom vzťahu či fotenie intímnych partií pod sukňou. Sexuálne násilie má mnoho podôb, ale všetky majú jednu spoločnú vlastnosť – vyvolávajú v tých, čo toto zažili strach, znechutenie a, žiaľ, mnohokrát dlhoročnú traumu a psychické problémy, ktoré s ňou prídu.

Monika Budaiová, ktorá spolupracuje ako nezávislá aktivistka s Amnesty International, celý košický pochod viedla v snahe presvedčiť okolie, aby pochopilo to, čo je mnohým preživším jasné – to, že téma sexuálneho násilia nie je jednostranná a že do nej spadá množstvo vecí, ktoré spoločnosť normalizovala. S Monikou sme dnes prebrali všetko – od mužských obetí, cez hranice súhlasu až po to, čo chce Amnesty International v rámci svojej kampane dosiahnuť.

Prečo je dôležité komunikovať a aktívne sa zapájať do témy sexuálneho násilia?

Pretože v našej spoločnosti nie je súhlas jasne definovaný. Je to krásne vidieť na tom, aké príbehy či reakcie ľudí vidíme v priamom prenose. Bohužiaľ, ešte stále je na mnohé útoky odpoveď typu: “Veď ste partneri, mal/a si sa brániť, veď si mu mal/a dať,” a podobne.

Foto: Kristína Hažlinská

Pri partnerských vzťahoch sa sex berie ako samozrejmosť. Či už vo vzťahu alebo v manželstve, sex by nemala byť povinnosť a spoločnosť by na to takto nemala pozerať.

Neexistuje niečo ako povinnosť pohlavného styku manželovi, manželke, partnerovi či partnerke. Nie vždy to daný človek chce a nie je v poriadku, aby sme v spoločnosti tolerovali sexuálne násilie, napríklad aj v partnerských vzťahoch.

S akými reakciami sa stretneš pri ľuďoch, ktorí túto kampaň nepoznajú?

Veľkou časťou mojej práce je telefonická či iná komunikácia a s pokojným svedomím môžem povedať, že reakcie na našu kampaň bývajú pozitívne a sama som sa ešte s vyslovene negatívnou reakciou nestretla. Ženy sú vždy rady, že tieto problémy diskutujeme, nakoľko je to veľmi zanedbávaná téma. Ani od mužov nemávame zlé reakcie.

Z týchto vecí sa vždy veľmi teším, nakoľko je naším cieľom znížiť práve mieru tých, ktorí sa stavajú negatívne k sexuálnemu násiliu v akejkoľvek forme.

Foto: Kristína Hažlinská

Vieš mi povedať, ako sa týka téma sexuálneho násilia mužov?

Sexuálne násilie sa týka všetkých, ale predovšetkým žien, je to téma feministická a na Slovensku je sexuálne násilie súčasťou rodovo podmieneného násilia. Jeden aspekt, ktorý sme videli počas priznaní asi prekvapil, tým boli verejné priznania, ktoré zazneli aj od niekoľkých mužských obetí.

Toto je extrémne zanedbávaná téma – muži môžu byť tiež obťažovaní či zneužití. Hoci aj v prípadoch sexuálnych útokov na mužov sú útočníkmi v 93 percentách práve iní muži. Zhrnula by som to tak, že sme všetci ľudia a každý môže byť preživším i útočníkom. 

Téma mužských preživších je veľmi málo rozoberaná a extrémne stigmatizovaná. Verejnosť má totiž za to, že v hocijakom prípade mužských preživších to predsa len musel aspoň trošku chcieť, pretože predsa takto funguje biológia. Pri podobných témach sa jednoducho z každého stane odborník, psychológ či lekár, ktorý vie všetko a vie to najlepšie.

Prečo sa catcalling, groping v autobusoch či obťažovanie v baroch neberie legislatívou ako sexuálne násilie?

Foto: Kristína Hažlinská

Som si istá, že je to preto, lebo je to na Slovensku a vo všeobecnosti príliš normalizované. Človek sa pod týmto vplyvom potom pozrie na celú situáciu a povie si, že je to úplne v poriadku, veď je to predsa len nejaký prejav náklonnosti, lichôtka a uznanie toho, že si pekná/pekný a nemalo by sa to brať vážne. 

Práve tu sa snažíme o to, aby spoločnosť prestala brať akýkoľvek druh správania, oblečenia či make-upu ako výzvu – nemá to znamenať povolenie na dotýkanie sa, vtieranie či dokonca očakávanie sexuálneho styku. Vo väčšine prípadov sú tieto situácie pre konfrontovanú osobu nepríjemné a desivé. Každý človek si musí uvedomiť, že nie znamená nie a nemala by za tým už nasledovať žiadna komunikácia.

Násilníci zvyknú svoje správanie obhajovať presne tým, že človek predsa vyslovene nepovedal slovo “nie”, neodtiahol sa, prípadne útočníkovi nevynadal. Keď bol ticho, mohol to predsa chcieť, nebol tam výslovný nesúhlas. Kde je teda hranica súhlasu a ako by si reagovala na takúto obhajobu pri sexuálnom násilí?

Tak v tejto chvíli páchateľ prejavuje náznak manipulácie, ktorú by mu možno mohol niekto na slovenskom súde uznať. Určite sa ale nedá takýto argument brať do úvahy – vždy dokážeš odhaliť nejaký náznak toho, že to tá osoba vyslovene nechce.

Foto: Kristína Hažlinská

Sú ľudia, čo nedokážu povedať nie ani pri banálnych požiadavkách počas denných záležitostí. Sú ľudia, ktorí si už mohli v minulosti prejsť nejakou formou týrania a pre tých je veľmi náročné dokázať vyjadriť nejaký odpor.  Každá osoba si musí uvedomiť, kde začína nedobrovoľnosť a teda, že nebudú napríklad vyžadovať sexuálny akt po niekom, kto je napríklad výrazne pod vplyvom alkoholu alebo prejavuje nekomfort, kto spí, je v bezvedomí či omámený.

Tam si musí každý nastaviť racionálnu hranicu, cez ktorú by nemal nikdy prekračovať – je to jasná a logická záležitosť a pokiaľ ju niekto prekročí, už si musí sám uvedomovať, že prešiel cez, a že dané konanie nie je v poriadku.

Prečo by sme mali riešiť túto tému na Slovensku? Poskytuje slovenská legislatíva dostatočnú podporu preživším sexuálneho násilia?

Riešiť by sme to mali práve z toho dôvodu, že je to tolerované a normalizované. Legislatíva na Slovensku určite nie je dostačujúca, v našej kampani sme to videli mnohokrát. Veľmi veľké množstvo preživších nemá právnu podporu od štátu kvôli zákonom, ktoré vymedzujú samotné sexuálne násilie inak, než je realita.

Foto: Kristína Hažlinská

Organizácia Amnesty International na svojej webovej stránke uviedla samotný zákon, podľa ktorého sa v slovenskom právnom poriadku znásilnenie definuje takto: „Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť až desať rokov.“

Táto právna definícia podľa Amnesty International ale nespomína súhlas, vôľu, spôsobilosť udeliť súhlas, ani psychologický nátlak. Ako však spomínajú na svojej stránke, znásilnenie nedefinuje prítomnosť násilia alebo vyhrážok, ale absencia dobrovoľnosti. (Definícia taktiež prehliada skutočnosť, že trestný čin znásilnenia nezažívajú len ženy.)

Ako teda chcete pomôcť vyriešiť tento problém?

Chceme práve to, aby sa zákon upravil do správnej podoby. Chceme, aby bolo v legislatíve uvedené, že sex bez jasného súhlasu je znásilnenie, čo je, bohužiaľ, momentálne uvedené takýmto spôsobom len v 11 krajinách Európskej únie.

Foto: Kristína Hažlinská

Naším cieľom je teda toto ukotviť na Slovensku, ktoré by bolo dvanástou krajinou v rámci EÚ. V tejto chvíli sa o to rovnako pokúša Poľsko a Česko. Sme veľmi šťastní, že sa o tom už aspoň začína diskutovať na Ministerstve spravodlivosti. Práve kvôli tomuto vznikla celá kampaň, do ktorej vkladáme naše úsilie a chceme, aby sa to zmenilo.

Na pochodoch ponúkate možnosť priznať to, kto si čo zažil a ako mu bolo ublížené v minulosti. Môžu tak urobiť cez internet či anonymné krabičky, tí odvážni zase predstúpia pred celý pochod a priznávajú sa verejne. Má to podľa teba nejaký dopad na účastníkov pochodov?

Dopad to má určite, už len tým, že preživším dávame vedieť, že sme tu a môžu sa na nás obrátiť, pretože si ich vypočujeme a budeme sa snažiť o čo najväčšiu podporu.

Dávame ľuďom priestor a silu na to, aby mohli rozprávať a mohli nájsť silu. Robíme to bez obviňovania, zbytočných otázok o tom, čo mali oblečené, ako sa správali, kde boli a podobne. Je veľmi ťažké priznať si to, že sme sa stali preživším už len pred samým sebou a tým, že ľudia dokážu vystúpiť takto verejne a povedať svoj príbeh, to má obrovský dopad.

Foto: Kristína Hažlinská

Myslím, že to môže mnohým ľuďom otvoriť oči a pomôcť im uvedomiť si vážnosť situácie, prípadne ich určite podporiť v tom, aby zakročili, keď sú svedkami niečoho podobného.

Momentálne to robí minimum ľudí, nakoľko si mnohí neuvedomujú potrebu zastať sa preživších na verejnosti a odignorujú to. Množstvo ľudí to ignoruje aj v kruhu svojich blízkych a je normalizované, že napríklad starší muž či ujo zloží kompliment aj neplnoletému dievčaťu, čo môže dokonca nasledovať aj dotykmi a podobne. Dúfame, že si ľudia uvedomia, ako veľmi to nie je v poriadku.

Aký dosah má v rámci Slovenska vaša kampaň?

Takúto akciu budeme organizovať v Košiciach znovu v septembri a ja som neskutočne rada za to, že sa takéto pochody organizujú.

Tento pochod prebiehal simultánne v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach a Žiline cez Amnesty International. Prešov zastupovala práve koordinátorka aktivizmu Amnesty, ktorá sa chcela zapojiť do akcie. Pre mňa a pre Košice to bol prvý pochod a teda určite nie posledný.

Z pochodu sa odchádzalo ťažko

Na košickom pochode sa zúčastnilo mnoho preživších, ktorí mali po samotnom prechádzaní Hlavnou ulicou možnosť priznať sa so svojím zážitkom. Množstvo príbehov bolo skutočne mrazivých, mnoho z nich dokonca ostatných rozplakalo. Pre citlivosť informácií ich tu nebudeme uvádzať.

Foto: Kristína Hažlinská

Lukáš Blaha bol jedným z tých, ktorí, chvalabohu, preživšími nikdy neboli, no sám prišiel vyjadriť podporu a pomoc tým, ktorí nemali to isté šťastie. “Ženy, muži, transgender osoby i deti. Boli v pyžame, teplákoch, nohaviciach, v mikine, v tielku či v sukni, bez mejkapu i s mejkapom,” zaznelo v jeho príhovore, ktorý venoval preživším.

“Násilníci boli s obeťami v blízkom rodinnom vzťahu, šéfovia a kolegovia v práci, partneri, či cudzí ľudia. Zo slušných rodín, podnikatelia, predavači, SBS-kari i bezdomovci. Nikdy nevieme, kto nám bude chcieť ublížiť. Nevieme kde, či to bude na ulici, v bare, v škole či u nás doma. Ako si teda máme dávať na seba pozor, keď nikde pre nás nie je bezpečné miesto? Násilníkovi je jedno, kým si, čo máš na sebe, či si dieťa alebo dospelá osoba. Sexuálne násilie sa týka každého z nás. Nebuďme o našich zlých skúsenostiach ticho!”

Podporte súhlas v sexe

Pokiaľ ste tento pochod nestihli, sledujte stránku Amnesty.sk, Instagram a Facebook organizácie. Ak vás zaujíma kampaň Hovorme o súhlase, na webovej stránke funguje celá podkategória – viete si na nej okrem iného nájsť napríklad rôzne diskusie s odborníčkami na túto tému, ktoré tento rok organizácia viedla.

Najbližšieho pochodu sa môžete zúčastniť už v septembri v Košiciach, dovtedy viete organizáciu podporiť podpísaním petície.

0
Uložiť článok
Komentovať