Foto: Unplash

Dejiny afrického kontinentu zmrzačili dve skutočnosti. Obchod s otrokmi a kolonizácia.

Je kolískou človeka, obrovským kontinentom hovoriacim nespočetným množstvom jazykov, ktoré vyrozprávali milióny príbehov afrických národov. Vývoj a históriu Afriky však v 19. storočí zastavila vlna európskeho kolonializmu. Medzi krajiny, ktoré desaťročia využívali bohatstvo afrického kontinentu, no zanechávali za sebou len krv a biedu, takmer patrilo aj Československo.

Pri pohľade na mapu Afriky intuitívne tušíme, že niečo nie je v poriadku. Hranice rozdeľujúce jednotlivé krajiny vkreslené s geometrickou presnosťou podobne ako na Blízkom východe jednoducho nemôžu byť prirodzené.

Napríklad, Rovníková Guinea vysekáva do obrysu Gabonu tvar dokonalého obdĺžnika. Saharskú Afriku zas rozdeľujú stovky kilometrov dlhé línie, ktoré kedysi dávno niekto vkreslil do mapy podľa vlastného uváženia. Národy tak ostali roztrhané, v jednom štáte sa spolu neraz objavili aj tie, čo medzi sebou viedli spory celé stáročia. Áno, boli to Európania.

Ilustračná fotografia, Unsplash

Prvé kolónie a milióny otrokov

Africký kontinent bol kolonizovaný už od nepamäti, európske kolónie, konkrétne tie rímske, existovali na severe Afriky už v staroveku. Neskôr sa pridali aj Arabi. Subsaharská Afrika, tú prakticky až do polovice 19. storočia tvorilo veľké množstvo menších či väčších kráľovstiev a ríš. S dejinami Afriky sa nakoniec zosúladili aj Arabi, ktorí na severe kontinentu vytvorili viac-menej jednoliaty región. Od srdca Afriky ich oddeľovala nekonečná saharská púšť.

Ďalšie európske kolónie vznikali v Afrike približne od 16. storočia. Išlo o malé územia najmä na západnom pobreží kontinentu, ktoré mali len jediný účel. Španieli, Portugalci, Briti a Francúzi z nich vyvážali milióny afrických otrokov na plantáže v Severnej a Strednej Amerike. Do polovice 19. storočia išlo podľa odhadov asi o 12,5 miliónov ľudí. V období, keď vývoz otrokov ustával, prišla nová hrozba. Európa si Afriku jednoducho rozdelila.

Trojuholník obchodu s otrokmi. Európa do Afriky vyvážala vlastné výrobky, ktoré vymieňala za otrokov. Tých zas v USA vymenila za poľnohospodárske produkty, z ktorých vyrábala produkty, foto: Dorothy Schneider and Carl J. Schneider [CC BY-SA]

Rozpitvaný kontinent

Po sériách výpravných ciest európskych cestovateľov do vnútrozemia Afriky bolo rozhodnuté. Dobrodružné výpravy objavili v subsaharskej Afrike bohaté ložiská vzácnych kovov a množstvo ďalších ekonomicky strategických surovín, po ktorých v tom čase už industriálna Európa tak zbožne túžila. Ani nie za dve desaťročia si tak Starý kontinent rozdelil ten africký.

Mapa Afriky pred kolonizáciou a po rozdelení európskymi mocnosťami, foto: davidjl123 / Somebody500 [CC BY-SA]
Na konci 19. stočia tak v Afrike existovalo posledných 5 slobodných štátov. Maroko, Juhoafrická republika, Oranžský slobodný štát, Habeš (dnes Etiópia) a Libéria. Pred 1. svetovou vojnou už existovali len posledné dve. Zvyšok kontinentu patril Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Portugalsku, Británii a Španielsku. Kolonizácia Afriky sa pritom nezaobišla bez krviprelievania. Hlavnou črtou niekoľko desaťročí trvajúcej kapitoly afrických dejín sa stalo vykorisťovanie miestneho obyvateľstva a masové využívanie prírodných zdrojov, ktorých bohatstvo končilo v európskych pokladniciach.

Československé Togo

Po 1. svetovej vojne sa menila mapa Európy aj Afriky. V Európe po rozpade porazených štátov vyplnili mocenské vákuum nástupnícke krajiny, medzi nimi aj novovzniknutá Prvá česko-slovenská republika. O určité územia prišlo aj Nemecko, ktoré navyše stratilo aj africké kolónie. Do roku 1918 mu patrilo územie dnešnej Namíbie, Tanzánie, Kamerunu a maličké Togo.

A práve o Togo malo mať po porážke Nemecka v 1. svetovej vojne záujem aj novovzniknuté Česko-Slovensko. Krajina mala v tom čase asi tri milióny obyvateľov a približne tretinu rozlohy Česko-Slovenska, dá sa teda predpokladať, že Česko-Slovensko by správu africkej kolónie mohlo zvládnuť. Ako však pre český portál idnes.cz v minulosti uviedol orientalista Jaroslav Olša, viac ako o reálne plány išlo len o ambicióznu myšlienku mladučkej republiky.

Togo dnes, foto: Unsplash

Ak by aj Česko-Slovensko kolóniu získalo, veľké bohatstvo by nepriniesla. Togo patrí aj dnes k najchudobnejším krajinám sveta a okrem zásob fosfátov (využívaných napr. pri výrobe hnojív) nedisponuje takmer žiadnymi surovinami. V hypotetickom scenári by Česko-Slovensko navyše kontrolu nad africkou kolóniou zanedlho stratilo, keďže sa republika ešte pred začiatkom 2. svetovej vojny rozpadla.

O tom, že získanie bývalej nemeckej kolónie do správy Československa bolo skôr len myšlienkou ako skutočným plánom, svedčí aj fakt, že na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 predstavitelia Česko-Slovenska žiadnu oficiálnu žiadosť nepredniesli. Togo si tak nakoniec pod svoju správu rozdelili Francúzsko a Veľká Británia.

Togo dnes, foto: Unsplash

Česko-Slovensko až k Juhoslávii a slovenské komunity v zahraničí

Viac ako o africkú kolóniu sa však Česko-Slovensko zaujímalo o územia v Európe. Mladučká republika na Parížskej mierovej konferencii totiž žiadala o vytvorenie tzv. Československého koridoru. Išlo o pripojenie územia na dnešnej hranici Maďarska a Rakúska k Česko-Slovensku s cieľom prepojenia krajiny s Juhosláviou. Koridor mal byť 200 kilometrov dlhý a 80 kilometrov široký a v oblasti žilo viac ako 1,1 milióna obyvateľov. Jeho myšlienkou bolo najmä prepojenie slovanských národov, koridor by však mal pre Česko-Slovensko aj strategický význam. Návrh však v Paríži neprešiel.

Československý koridor, foto: ArnoldPlaton [CC BY-SA]
Napriek tomu, že Česko-Slovensko nezískalo africkú kolóniu, ani koridor vedúci k Juhoslávii, v zahraničí dodnes žijú početné komunity Slovákov (a, samozrejme, aj Čechov). Podľa portálu Refresher pritom ide až o 1 milión ľudí so slovenským občianstvom. Azda najznámejšou komunitou Slovákov v zahraničí je srbská Vojvodina, kde ich žije viac ako 50-tisíc. V meste Petrovec dokonca tvoria nadpolovičnú väčšinu obyvateľstva. Slováci sa do Srbska v hojnom počte dostali v 18. storočí ako evanjelický vysťahovalci na územia spustošené tureckými nájazdmi.

Pittsburgh, foto: Unsplash

Veľmi známa a početná komunita Slovákov žije aj v zámorí a to najmä v americkom meste Pittsburgh. Do USA Slováci emigrovali v najväčšej miere v druhej polovice 19. storočia, a to hlavne z ekonomických dôvodov. Do Pittsburgu a jeho okolia sa v tomto období presťahovalo približne 100 000 Slovákov.

Africká dekolonizácia a jej dôsledky

A čo sa stalo s africkými kolóniami? Európske mocnosti začínajú po 2. svetovej vojne v Afrike strácať kontrolu, ale vlastne postupne aj záujem o správu svojich kolónií. Koncom 50. rokov 20. storočia tak začína tzv. dekolonizácia kontinentu a jednotlivé štáty získavajú nezávislosť. Vrcholom je rok 1960 označovaný aj rokom Afriky, kedy nezávislosť získava až 18 krajín západnej a subsaharskej Afriky, takmer československé Togo nevynímajúc.

Vojna medzi Eritreou a Etiópiou, foto: Archív TASR

Hlavným dôsledkom obdobia kolonializmu, a to až do dnešných čias, sú vojny. Vojny medzi národmi, ktoré ostali žiť v krajinách, ktorých hranice nakreslili do mapy v druhej polovici 19. storočia Európania nepoznajúc sociálnu štruktúru kontinentu. Medzi najznámejšie patrí tá v Rwande. Ďalším dodnes viditeľným dôsledkom je chudoba a ekonomická nevyspelosť krajín, ktorých bohatstvo končilo na lodiach mieriacich do európskych prístavov.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )