Jozef Krajňák je cestovateľ s dobrodružnou dušou, ktorý si povedal, že sa pokúsi dostať stopom na najchladnejšie obývané miesto našej planéty, do dediny Ojmiakon. Ak máte skúsenosti so stopovaním, tak určite viete, že niekedy to ide jednoducho a niekedy zas musíte čakať aj dlhé hodiny, kým vám niekto zastaví. V tomto prípade sa k nedočkavosti pridali mrazivé teploty klesajúce k -50° C a fakt, že na Ceste kostí mnoho áut nejazdí. Jozef nič nepodcenil a napokon sa mu podarilo uskutočniť tento šialený nápad – stopovať na mieste, kam nikto stopom nechodí. Teraz zo svojich zážitkov prináša dokument, pri ktorého sledovaní vami bude lomcovať zima.
„Kde je cesta, tam sú autá. Kde sú autá, tam je možnosť, že niekto zastaví a zoberie vás. Ak ste pripravení na spanie vonku v -50° C, autostop bude bezpečný zážitok,“ opisuje svoje prvotné rozmýšľanie nad týmto tripom Jozef. „Nevyhľadávam extrémy, neotužujem sa a ani veľmi nešportujem. Verím svojmu zámeru,“ dodáva. Ku svojmu plánu pristupoval s mimoriadnym rešpektom. Vzhľadom na počasie a situáciu totiž jeho nápad mohol dopadnúť všelijako.
Tisíc kilometrov stopom pri teplote –50°C
Ako štartovací bod cesty stopom do Ojmiakonu si Jozef zvolil mesto Jakutsk, ktoré patrí celkovo medzi najchladnejšie miesta na Zemi. Od Ojmiakonu je vzdialené tisíc kilometrov. Práve tie mal v úmysle v najbližších dňoch prekonať, avšak netradične a po svojom. „Stopovanie je hra trpezlivosti, kedy si predstavuješ, kam chceš ísť a čakáš, kedy sa to splní. Ak si za cestu zaplatíš, chceš byť čo najskôr v cieli. Pri stopovaní je to opačne. Tešíš sa každému kilometru, ktorý nemusíš ísť pešo,“ prezradil nám Jozef v rozhovore ešte minulý rok.
Vďaka tomu, že si zvolil tento spôsob prepravy, sa čas príchodu do jeho cieľa natiahol. Jozef to však nevnímal ako nič negatívne, práve naopak. Vďaka tomu na neho čakalo množstvo nových zážitkov. Poriadne chladných, keďže okrem stopovania v týchto extrémnych podmienkach musel riešiť aj to, kde prespí. Jednoducho sa zložiť na niekoľko hodín počas noci vonku, oddýchnuť si a prečkať pri tejto teplote neprichádzalo do úvahy. Musel byť pripravený na všetko, a preto mu nechýbala poriadna zásoba oblečenia.
Stopoval na mieste, kde nestopuje nikto
Zdolať týchto tisíc kilometrov nebolo najjednoduchšie a vodiči, ktorých na svojej ceste stretával, neskrývali z jeho plánu prekvapenie. „Niektorí sa ma viackrát pýtali, či sa nebojím, na čo som sa im snažil všetko v pokoji a po poriadku vysvetliť ako to vnímam, aby sa ma potom nebáli nechať vonku samého v tom mraze,“ opisuje svoje konverzácie so šoférmi, ktorých sa mu podarilo stopnúť.
Domáci síce poznajú pojem stopovanie, avšak v tejto oblasti nikdy nikoho stopovať nevideli. „To mám priamo z úst miestnych. Všeobecne v Rusku je však stopovanie dosť populárne. Ľudia takto niekedy chodia aj denne do práce. Za stop sa ale potom platí. Od cudzincov niekto žiada peniaze, niekto nie,“ hovorí Jozef.
Odviezlo ho 5 áut, v chlade čakal aj celý deň
Celkovo mu trvalo 3 dni, kým sa takto dostal na najchladnejšie obývané miesto našej planéty. „Do Ojmiakonu som išiel dokopy na piatich autách. Najdlhšia vzdialenosť bola približne 400 kilometrov, najkratšia 40 kilometrov. Najdlhší čas čakania jeden deň, najkratší 15 minút,“ približuje nám štatistiky zo svojej cesty.
Napriek tomu, že mal Jozef už predtým bohaté skúsenosti so stopovaním, s Ojmiakonom sa to nedalo porovnávať. „V Ojmiakone to bolo iné hlavne preto, že som sa nevedel dostať k žiadnym informáciám dopredu. Nikto takúto cestu nikde nezdieľal, aby som sa vedel inšpirovať, prípadne niečoho vyvarovať. To bola, pravdaže, aj jedna z motivácií tam ísť. No a potom, samozrejme, chlad, tiež denné svetlo, keďže v oblasti svieti slnko len pár hodín a celkovo sa nastaviť tak, že tam budem úplne sám a výsledok môže byť iný, než očakávam,“ prezradil nám.
Plakal od zimy na najchladnejšom mieste na Zemi
Ako najväčší zážitok zo svojej cesty nám opísal pocit, keď mu po lietaní z dronom tak zmrzli prsty, že nimi nedokázal pohnúť. „Ako sa rozmrazovali, postupne prichádzala veľmi silná bolesť, z ktorej mi hneď šli slzy do očí a tie na viečkach hneď zamŕzali. Nemal som sa kam ísť zohriať, len som poskakoval od bolesti a čakal minútu po minúte, kým ako-tak prsty prídu k sebe. Po chvíli som si uvedomil, že plačem od zimy na najchladnejšom mieste na Zemi, čo ma vzápätí poriadne rozosmialo a zaplavilo endorfínmi. O to viac silnými, že som tú situáciu dokázal ustať sám,“ hovorí so smiechom a dúfa, že to neznie príliš masochisticky.
Podarilo sa mu dokázať pre mnohých nemožné, a preto je nával týchto pocitov, pochopiteľný. Celá Jozefova výprava po Rusku trvala 30 dní a vrátane leteniek a víz ho vyšla na približne 1400 eur. „Zaokrúhľujem nahor, úplne presne som to nepočítal, tak radšej hovorím, že to bolo menej ako dve slovenské výplaty,“ dodáva na záver.
A ako to vyzerá v Ojmiakone?
Keď sa Jozefovi podarilo dostať stopom do Ojmiakonu, čakalo ho milé privítanie zo strany domácich. Prišiel len tak, bez ohlásenia, pravdaže stále pripravený zaplatiť si aj komerčné ubytovanie, no chcel spoznať skutočný život na tomto mieste a to by takto úplne možné nebolo. Miestni vedeli, že má peniaze a preto by mu nerobilo problém nájsť si nejaké ubytovanie. No napriek tomu chcel radšej zostať spať u niekoho z nich na podlahe a viesť s nimi dlhé konverzácie. To sa mu napokon aj podarilo a prespával v kultúrnom dome v centre dediny, čo napokon hodnotí ako jeden zo svojich najväčších zážitkov z tejto cesty.
Jozef si zo svojho dobrodružstva odniesol niekoľko ponaučení. Napríklad, že pri teplotách -50° C sa vonku nenaje a nenapije, pretože všetko v momente zamŕza. Rovnako zamŕza aj para z úst a vytvára na tvári ľad, ktorý môže byť bolestivý. Lepšiu predstavu o tom, s čím všetkým sa musel Jozef pri stopovaní do Ojmiakonu vyrovnávať, môžete získať po pozretí jeho nového dokumentárneho filmu Stopom na najchladnejšie miesto na Zemi, ktorý uverejnil iba pred niekoľkými dňami na svojom YouTube kanáli.
Ukazuje v ňom nádherné zábery zamrznutej prírody na mieste, kde sa pravdepodobne mnohí z nás len tak nepozrú a prináša aj svoje zážitky zo stopovania. Opisuje napríklad stopercentné ticho, ktoré mal možnosť zažiť na ceste plnej snehu, mrazu a bez ľudí alebo áut. A v neposlednom rade nechýba ani pohľad na pre nás mimoriadne fascinujúci Ojmiakon – najchladnejšie obývané miesto našej planéty.
Nahlásiť chybu v článku