Žartuje, že mu krachla večierka, preto odišiel robiť na železnice. 24-ročný vlakový sprievodca, vlastným menom Phan Anh Tran, je na sociálnych sieťach známy aj ako PhoCem, pričom na TikToku aj Instagrame svojou vtipnou i náučnou tvorbou baví takmer desaťtisíce ľudí. 

Ľudia na sociálnych sieťach vás poznajú ako profil @vecerka_na_kolejich, prečo ste zvolili tento názov?

Ľudia ma poznajú pod dvoma pseudonymami. Ten prvý je Phocem, ktorý je zároveň aj názvom môjho tiktoku. Ten druhý je Večierka na koľajniciach. Tento názov som zvolil z toho dôvodu, že je originálny, humorný a ľahko zapamätateľný. Tiež vystihuje charakteristiku môjho profilu. Prezývku Phocem som dostal kedysi žartovne od jedného kamaráta na vysokej škole v Pardubiciach, kam som chvíľu chodil. Vtedy mala veľký úspech medzi študentami, tak mi zostala dodnes.

Pôvodom ste teda z Vietnamu, narodili ste sa už v Česku, alebo ste sa prisťahovali?

Áno, som Vietnamec, ale narodil som sa v Česku. Moje rodisko je mesto Jilemnice.

Pociťovali ste počas dospievania nejakú formu rasizmu či posmeškov? Ako je to dnes?

Počas dospievania som zažil rôzne spôsoby posmechu, či už vo forme nejakých poznámok, nevhodných komentárov na moju vizáž či šikmé oči. Ľudia robili grimasy a na moju adresu hovorili rôzne vtipy. Ako mladšiemu mi to dosť vadilo, teraz sa nad to dokážem povzniesť a sám si z toho urobiť srandu. Mám dnes, ako sa ľudovo hovorí, oveľa prerezanejšiu hubu ako predtým a viem tých ľudí pohotovo „odpálkovať“.

Dnes už je toho omnoho menej ako voľakedy. Vo vlaku si to z cestujúcich nikto ku mne doteraz nedovolil. Občas ale, mimo dráhy, sa nájdu nejakí vtipní jedinci s nemiestnymi poznámkami. Kedysi som brigádoval v stánku s rezancami, neďaleko stála partia troch podnapitých mužov a jeden z nich imitoval hlas Vietnamca zle hovoriaceho po česky: „Sesky vie?“. Zastavil som sa, pozrel som sa naňho a s ľadovým pokojom som povedal: „No, nemám s tým problém, rád sa s vami o tom porozprávam.“ Keby ste videli, aký výsmech si ten dotyčný vyslúžil od svojich priateľov.

Čo vás motivovalo zamestnať sa na železniciach? Bol to váš sen?

To je dobrá a veľmi často kladená otázka. Mojou motiváciou bol môj vlastný záujem o železnicu, ktorý mám od svojho útleho detstva. Keď som vyrastal pri mojej českej pestúnke v Hornej Brannej, ktorú doteraz nazývam ako svoju „babičku“, sledoval som z okna prechádzajúce vlaky. Tým sa zrodil môj záujem o železnicu a už odmalička bolo mojím snom robiť na koľajniciach. Ako malý som chcel byť, ako každý chlapec, rušňovodičom.

Časom som dospel a uvedomil si, aká náročná a zodpovedná je práca rušňovodiča, a to psychicky, aj dopravne. Uspokojil som sa s prácou vlakvedúceho (sprievodcu). Nehovorím, možno sa časom rozhodnem aj pre toho rušňovodiča, ale v súčasnej dobe sa na to necítim. Milujem kontakt s ľuďmi a som veľmi komunikatívny. Chýbala by mi tá interakcia s cestujúcimi.

Čo je pre vás na práci sprievodcu najzaujímavejšie, možno čo je na tejto pozícii najnáročnejšie?

Na mojej práci vlakvedúceho je zaujímavé to každodenné cestovanie medzi rôznymi miestami. Denne stretávate veľa rôznych ľudí. Niektorí sa s vami podelia o svoje príbehy, ktoré s nimi potom v daný moment prežívate. Každá cesta je novým zážitkom. Na mojej práci je však najnáročnejšie to „rokovanie“ s ľuďmi a riešenie mimoriadnych udalostí. Dokáže to byť niekedy psychicky náročné.

Ako reagujú cestujúci na menej typického vlakvedúceho, na čo možno nie sú zvyknutí?

Ľudia väčšinou nereagujú. Avšak občas sa nájde niekto, kto je zvedavý, alebo ho to len jednoducho zaujíma. Boli ľudia, ktorí sa ma prišli opatrne opýtať, akého som pôvodu, odkiaľ pochádzam, alebo dokonca boli cestujúci, čo na mňa z ničoho nič prehovorili plynulou vietnamčinou.

Stalo sa vám niekedy aj niečo absurdné, na čo nikdy nezabudnete?