Písal sa rok 1486 keď v Štrasburgu vyšla kniha, ktorú by sme dnes nazvali bestsellerom. Napísali ju dvaja dominikánski mnísi a inkvizítori Heinrich Kramer a Jakob Sprenger. Na základe nej sa rozpútal hon na čarodejnice, aký v Európe nemal obdobu. Nikto si nemohol byť istí, že nebude náhodou obvinený z čarodejníctva, čo v praxi znamenalo uvrhnutie do väzenia a vystavenie sa krutým a neľudským mučiacim praktikám s jediným cieľom — priznať sa k čarodejníctvu a označiť ďalších čarodejníkov.
Dvaja skrachovaní a zvrhlí mnísi
Kramer a Sprenger neboli nijakí významní mnísi. Ak by z ich pera, konkrétne z pera Heinricha Kramera, keďže Sprengerov prínos ku knihe je dodnes sporný, nevzišla kniha Kladivo na čarodejnice, upadli by veľmi rýchlo do zabudnutia.
Kladivo na čarodejnice v originálnom názve Malleus maleficarum je teologické a pre čitateľa náročné dielo, kde autori dokazujú existenciu čarodejníctva, ktoré je zlúčiteľné s existenciou Boha. Na základe svojich myšlienok potvrdzujú, že čarodejníctvo je skutočné a popierať to je kacírstvom.
Diabol je vynaliezavý
Vysvetľujú, že diabol si prenajíma telo, lebo nemá vlastné. Najčastejšie využíva promiskuitné ženy a urobí z nich čarodejnice, pričom premení jej telo. Na ňom zanechá často znamenie, tzv. signum diabolicum. To v praxi môže byť hocijaké znamienko na tele, ktoré má na sebe každý z nás. A to je už dôkaz na to, aby bol človek označený za čarodejníka.
Kniha sa stala rýchlo bestsellerom. V predaji sa dostala na druhé miesto, ihneď za Bibliu. Ľudí téma čarodejníctva zaujímala, chceli vedieť, ako spoznať diabla a prípadné čarodejnice, ktoré môžu bývať hneď vedľa ich domu.
Autor knihy – Kramer ako inkvizítor, nemal dobrú povesť. V roku 1485 vykonal veľký súd v Innsbrucku, pri ktorom vypočúval 57 podozrivých. Nikto z nich nebol odsúdený, avšak biskup bol z procesu poriadne znechutený. Kramer sa vo veľkom zaujímal o sexuálne praktiky obvinených čarodejníc, pričom mal priam až nechutné dotazy. Biskup napokon za diabla neoznačil domnelé čarodejnice, ale samotného Kramera.
Vydaná na podnet pápeža
Pápež Inocent VIII. v roku 1484 vydal bulu Summis desiderantes affectibus. V nej sa spomína Kramer a Sprenger, kde ich pápež označil ako milých synov a povzbudzuje ich k činnosti. Zmienka bola odpoveďou na ich sťažnosť, lebo im niektorí cirkevní predstavitelia robili problémy pri vykonávaní ich inkvizítorskej praxe.
Vydaním knihy s akoby požehnaním pápeža, ju mnohí začali považovať za oficiálnu literatúru cirkvi, aj keď ňou nikdy nebola. V súlade s bulou a pápežským poverením autorov na potieranie kacírstva a čarodejníctva je však možné túto knihu chápať ako dokument napísaný v súlade s pápežskou výzvou.
Skutočný príbeh z Česka
V roku 1963 vydal Václav Kaplický historický román s rovnakým názvom ako spomínaná kniha — Kladivo na čarodejnice. Vo svojom diele spojil historické fakty s faktografickou presnosťou do rozprávačského umenia. O šesť rokov neskôr sa dielo dočkalo aj filmového spracovania, v ktorom si napríklad kuchárku zahrala aj slovenská herečka Soňa Valentová.
Príbeh začína celkom nevinne. Starú žobráčku poverí hospodárka, aby jej z kostola doniesla hostiu. Jej krava totiž prestala produkovať mlieko a stará bylinkárka jej poradila, aby krave dala hostiu na kúsku chleba a to by jej malo pomôcť. Žobráčku si však všimol miništrant a upozornil na krádež.
Rozpútala sa zbesilá mašinéria. Bol povolaný inkvizítor Boblig, ktorý starú žobráčku mučí a, samozrejme, neostane iba pri nej. Rovnako dopadne aj hospodárka a tiež stará bylinkárka. Vo vykonštruovanom procese od nich vynúti priznanie v dôsledku mučenia, ktoré zahŕňalo napríklad palečnice, čo je v podstate zverák, ktorý drví prsty. Používa tiež španielsku čižmu, alebo naťahovanie na škripci, pri ktorom sa postupne vykĺbujú všetky údy, čo spôsobuje strašnú bolesť. Po priznaní skončia upálené na hranici.
Zvrhlý inkvizítor sa však neuspokojí iba s chudobnými ženami, z ktorých nemá osoh. Vynucuje si tiež označovanie ďalších a ďalších komplicov, až kým sa do jeho pazúrov nedostane dekan Launter a tiež jeho kuchárka Zuzana. Tí sú takisto držaní v neľudských podmienkach, pričom ich priznanie je vynútené ukrutným mučením, pri ktorom sa každý človek prizná k hocičomu, len aby jeho utrpenie skončilo.
Film z roku 1969 od Otakara Vávru patrí medzi klenoty československej kinematografie. Divák sa vžíva s postavami a s bezmocnosťou obetí vykonštruovaných procesov, pričom sa pozastavuje nad zvrhlosťami, ku ktorým sa mučené osoby priznávajú. Často sú až neuveriteľne sexuálne a hraničia s úchylnými scénami.
Význam knihy v histórii
Skutočná kniha Kladivo na čarodejnice sa stala príručkou pre inkvizítorov, ktorá bola do 17. storočia vydaná viac ako 30-krát a vyhotovená bola v približne 30-tisíc exemplároch. Aj na jej základe sa masovými honmi na čarodejnice zavraždilo podľa niektorých prameňov až 300-tisíc ľudí, z čoho približne 80 % boli ženy. Niektoré pramene hovoria až o pol milióne obetí. V týchto číslach však nie sú zahrnutí tí, ktorí napríklad boli „iba“ mučení a potom prepustení, alebo tí, ktorí zahynuli počas väznenia či počas samotného mučenia.
Už v druhej polovici 16. storočia pápež Pius V. zakázal v pápežskom štáte čarodejnícke procesy a knihu dal zaradiť na index zakázaných kníh. V mnohých iných štátoch však hon na čarodejnice stále pokračoval, pričom základom bola stále kniha Kladivo na čarodejnice.
Až do konca 18. storočia boli procesy stále pomerne bežné, skončili až s nástupom osvietenectva. Traduje sa, že k poslednému procesu zakončeného popravou v Európe došlo v roku 1792 vo Švajčiarsku.
V prípade záujmu si môžete pozrieť celý film Kladivo na čarodejnice, ktorý je dostupný aj online na Youtube. Upozorňujeme však, že nie je vhodný pre citlivé povahy.
Nahlásiť chybu v článku