Foto: no credit [Public domain], via Wikimedia Commons, Olav Bjaaland (1873–1961) [Public domain], via Wikimedia Commons

Roald Amundsen dosiahol južný pól 14. decembra 1911.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia ostávalo na mape sveta len niekoľko bielych miest. Človek, tvor od prírody poháňaný vlastnou zvedavosťou a túžbou objavovať neznáme, poznal takmer každý kút našej planéty. Biele, a v tomto prípade doslova, však ostávali póly, chránené tisíckami kilometrov širokým pásom snehu ľadu v oblasti, kde prežijú len tie najodolnejšie tvory živočíšnej ríše. Roald Amundsen sa na ten južný dostal presne pred 108 rokmi.

Dosiahnuť južný pól uprostred krajiny večného ľadu Amundsen vlastne nikdy ani nechcel. Na opačnom konci planéty ho však predbehli iní a tak sa nórsky bádateľ vybral na najjužnejší bod zemegule. V hre s časom, ako aj konkurenčnou výpravou pod vedením britského námorníka Roberta Falcona Scotta, nakoniec Amundsen so svojimi ľuďmi dosiahli južný pól 14. decembra 1911. Porazený Scott prišiel o mesiac neskôr, domov sa už nikdy nevrátil.

Roald Amundsen, foto: no credit [Public domain], via Wikimedia Commons

Rodený bádateľ

Roald Amundsen sa narodil v dedinke Borge pri meste Sarpsborg neďaleko Osla na brehu prielivu Skagerrak do rodiny s bohatou námorníckou tradíciou. Na naliehanie matky sa však Amundsen namiesto kariéry námorných kapitánov po vzore svojich predkov musel venovať štúdiu medicíny. Po jej smrti však zo školy odišiel, aby sa mohol venovať tomu, čo ho už od detstva zaujímalo najviac.

Po prvýkrát sa na dobrodružnú expedíciu Amundsen spolu s belgickou výpravou vybral do antarktických vôd. O niekoľko rokov neskôr už nórsky bádateľ nebol obyčajným kormidelníkom, ale veliteľom celej posádky. S loďou Gjoa oboplával Grónsko a ako prvý v histórii uskutočnil severozápadný priechod z Atlantického do Tichého oceánu. Pri plavbe do aljašského prístavu Nome určil pozíciu severného magnetického pólu a práve ten si zvolil za svoj ďalší cieľ. Plavba do Aljašky trvala expedícii tri roky, počas ktorých sa Amundsen aj od miestnych Inuitov naučil, ako čo najlepšie odolávať tým najextrémnejším podmienkam, ktoré diaľka za polárnou kružnicou prináša.

Farlig ferd

Sen o severnom póle

Po návrate do Nórska v novembri 1908 Nórskej geografickej spoločnosti, ktorá výskumné expedície za polárny kruh financovala, predstavil svoj ďalší plán. Expedícia mala viesť z Nórska k najjužnejšiemu cípu Južnej Ameriky až do San Francisca. Odtiaľ cez Beringov prieliv do arktických vôd až k severnému pólu. Nórska geografická spoločnosť bola nadšená a 5 či 6 rokov trvajúcu výpravu bez váhania podporila. Expedícia mala začať v lete 1910.

V septembri 1909 však svet obletela obrovská novinka. Severný pól mal ešte v apríli 1909 dosiahnuť americký objaviteľ Frederick Cook. O čosi neskôr cieľ dosiahol aj jeho rival Robert Peary. Pre Amundsena tak severný pól stratil význam. Tretí v poradí byť nechcel a tak svoju pozornosť upriamil na opačný koniec planéty. Dobyť južný pól však v tom čase už oficiálne plánoval britský námorník Robert Scott. Pre Nórsku geografickú spoločnosť neboli nejaké preteky zaujímavé, v prvom rade jej išlo o výskum oblastí za polárnymi kruhmi. Amundsen preto zmenu svojho plánu nikomu neobjasnil a do poslednej možnej chvíle zmysel veľkej výpravy tajil.

Zmena plánu

V auguste 1910 tak Amundsenova loď Fram vyplávala do Atlantického oceánu, skutočný cieľ cesty poznal len kapitán výpravy. Na ostrove Madeira, kde loď dopĺňala zásoby sa o pláne dosiahnuť južný pól dozvedela aj zvyšná posádka. Amundsen z ostrova zamieril na juh priamo do Zátoky veľrýb až k Rossovmu šelfovému ľadovcu, ktorý je známy ako “ľadová bariéra”. Išlo síce o neznámu, a podľa mnohých odborníkov nebezpečnú oblasť Antarktídy, Amundsenovi sa však podarilo s loďou dostať o viac ako 100 km bližšie k južnému pólu ako jeho rivalovi z Británie.

Scotts ekspedisjonsskip

Po príchode na Antarktídu a zriadení hlavného tábora musela Amundsenova výprava prečkať dlhú zimu. Počas nej testovali vlastné vybavenie a pripravovali sa na nebezpečné a extrémne podmienky, ktoré ich na ceste k južnému pólu čakali. Zo základného tábora vychádzali pravidelne a na vytýčenej trase pripravovali menšie tábory, kde ponechávali časť zásob. Amundsen poučený z výprav v Arktíde, na svojej expedícii využíval snežné psy, členovia výprav boli odetí do vlčích a sobích kožušín. Výprava Scotta si so sebou priniesla poníky a práve tie boli možno v konečnom dôsledku príčinou jej neúspechu.

Na južný pól

Amundsen sa k južnému pólu vybral na začiatku antarktického leta v októbri 1911. Cez nebezpečné a nepreskúmané trhliny, ako aj 3000 metrov vysoký ľadovec Axel Heiberg sa nórska expedícia dostala do cieľa presne 14. decembra. Na južnom póle Amundsen vztýčil nórsku vlajku a po niekoľkých dňoch meraní sa celá výprava vydala na cestu do základného tábora. Dobytie pólu trvalo 99 dní, počas ktorých Amundsen prekonal asi 3000 km. Po analýze denníkov sa ukázalo, že južný pól Amundsenova výprava netrafila asi o 200 metrov.

Nórska výprava na južnom póle, foto: Olav Bjaaland (1873–1961) [Public domain], via Wikimedia Commons

Scott dorazil na južný pól v januári 1912. Vo svojom vysnívanom cieli našiel len stan a nórsku vlajku vďaka čomu zistil, že mu triumf ukradol Roald Amundsen. Sklamaná výprava zložená z piatich členov expedície na spiatočnej ceste umrela hladom a vyčerpaním –  to všetko v mimoriadne zlom počasí. Amundsen sa stal hrdinom, skutočným polárnikom, ktorý sa navždy zapísal do histórie. Zahynul pri páde lietadla do Severného ľadového oceánu pri záchrannej akcii. Jeho telo nikdy nenašli. Ostalo tam, kde to Amundsena vždy ťahalo. Za severnou polárnou kružnicou.

The Guardian, Britannica, thehistorypress.co.uk, rmg.co.uk
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )