Ilustračné foto: Government Press Office (Israel) [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons/Ernmuhl [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons

V roku 1983 počas občianskej vojny v Angole uniesli 66 občanov Československa.

V roku 1983 bol svet rozdelený na akoby dva tábory. Jeden, do ktorého patrilo aj Československo, bol komunistický. Druhý vyznával hodnoty západných krajín. No africká krajina Angola predstavovala toto celosvetové rozdelenie v rámci jedného štátu. Zúrila tu občianska vojna, na jednej strane bola vládna MPLA – teda marxistické ľudové hnutie za oslobodenie Angoly, ktoré podporoval komunistický blok. Na strane druhej to bola UNITA – teda národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly. 

V rámci spolupráce Československa s Angolou, ktorú oficiálne kontrolovala MPLA, boli do tejto krajiny vyslaní odborníci z Československa. Mali za úlohu obnoviť papiereň v meste Alto Catumbela. Pracovali od roku 1977 a okrem 28 expertov, tu s nimi žila aj československá lekárka, dve zdravotné sestry a 14 manželiek expertov a ich 21 detí.

12. marec 1983 – deň, ktorý zmenil ich životy

V Alto Catumbela bolo skoré ráno a slnko iba pomaly vychádzalo. Pokojné ticho zrazu prerušila streľba. Čechoslováci v meste žili v pekných prízemných domoch s predzáhradkami, no hluk ich prebral. Vtedy iba 10-ročný chlapec Petr Kocian, ako uvádza portál Aktualne.cz, si myslel, že vojaci sú opití a takto sa iba zabávajú. Bezpečnosť v meste totiž zabezpečovali práve oni.

Krik ľudí ho však okamžite vyvrátil z omylu. Ozbrojenci z hnutia UNITA prepadli mesto. Únoscovia vyzbrojení samopalmi vyvliekli z domov 66 občanov Česka a Slovenska. Povedali im kto sú a oznámili im, že sa s nimi vydajú na pešiu cestu naprieč celou Angolou do ich základne, ktorá bola vzdialená vyše 2 500 kilometrov.

Cesta plná hrôzy

Po tejto šokujúcej správe sa vydali s ozbrojencami na cestu. Mnohí iba v tom, čo mali práve na sebe oblečené. 66 ľudí z Československa sa tak odrazu muselo brodiť cez rieky, presekávať sa cez hustú džungľu, pritom boli neustále ohrozovaní jedovatými hadmi a nástrahami krajiny. Únoscovia sa obávali vládnych vojakov, a tak sa prvé týždne putovalo najmä cez noc. Biele tváre zajatcom ponatierali popolom, aby boli viac nenápadní.

Už počas prvých dní sa začali vyskytovať prvé problémy – takmer okamžite všetci prechladli a dostali hnačky. Jedlo a pitná voda boli vzácnosťou, pili často dažďovú vodu a strava, ktorú dostali od únoscov, bola odporná. Niektorí schudli aj 20 kilogramov, deťom sa vyduli bruchá, ako často vidíme aj na smutných záberoch afrických detí.

Rukojemníci mali ale v podstate šťastie. Hnutie UNITA ich nechcelo zabiť, ale chceli ich použiť na to, aby s nimi niekto rokoval a oni boli tak de facto uznaným hnutím. Na to ich ale potrebovali dostať na svoju základňu Jamba v juhovýchodnom cípe Angoly a potom rokovať s Prahou.

Vlajka hnutia UNITA. Ceresnet [CC BY-SA 1.0], via Wikimedia Commons

Hrozný 38. deň

Keď putovali vyše mesiaca, nastal smutný okamih. Mnohí boli vysilení a nevládali. Únoscovia im pomáhali, dokonca zhotovili aj provizórne nosidlá, na ktorých najviac vysilených zajatcov prenášali cez nedostupný a zložitý terén. Jedným z takýchto vysilených ľudí bol aj Slovák Jaroslav Navrátil. Tento 37-ročný muž mal údajne cukrovku a počas cesty ochorel a mal horúčku. Keď ho prenášali, vypadol z nosidiel, udrel si hlavu o skaly a pravdepodobne na krvácanie do mozgu zomrel.

Ostatní zajatci na neho spomínali ako na človeka plného optimizmu, ktorý im prinášal aj v týchto náročných chvíľach svetlé momenty. Únoscovia potom kontaktovali základňu a tá im letecky zhodila zásoby, ktoré boli pre zajatcov požehnaním. Dostali nové oblečenie a topánky.

Vyše 1 300 kilometrov pešo

Keď sa im podarilo prekročiť benguelskú železnicu, ktorá krajinu pomyselne rozdeľovala na dve časti, jednu pod kontrolou vládnej MPLA a druhú pod kontrolou hnutia UNITA, prišli po nich nákladné autá. Na nich precestovali ďalších 1 000 kilometrov, až kým sa dostali do svojho cieľa – k základni Jamba – po dva a pol mesiacoch cesty, začiatkom mája 1983. Na základni ich privítal samotný vodca hnutia UNITA Jonas Savimbi. Po necelých dvoch mesiacoch bolo prepustených 45 ľudí, najmä žien a detí, no ďalších 20 mužov si UNITA nechala ako rukojemníkov. Tí tam ostali ešte takmer rok, až do 23. júna 1984.

Vodca hnutia UNITA Jonas Savimbi. Foto: Ernmuhl [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons

Medzitým v Československu

Medzičasom prepadnutie a únos Čechoslovákov spôsobil u nás poriadny rozruch. Vtedajším riaditeľom afrického teritoriálneho odboru, pod ktorý spadala aj Angola, bol Eduard Kukan. Ten pre SME povedal, že prvé reakcie novín Rudé právo označovali členov hnutia UNITA za vrahov a hrdlorezov. Následne ale boli varovaní, že takéto vyjadrenia môžu byť iba na príťaž. Prezident Gustáv Husák vydal pokyn: „Spojte sa aj s čertom, len ich priveďte domov.

Kukan s ďalšími sa teda spojili s americkým veľvyslancom v Prahe. Cestovali do západnej Európy a do Afriky, len aby sa im podarilo spojiť s hnutím UNITA. Navštívili prezidenta Konga Mobutu Sese Seka a darovali mu samopal škorpión. Aj vďaka nemu potom nadviazali kontakt s hnutím.

Eduard Kukan na fotografií z roku 1999. Foto: Archív TASR – Vladimír Benko

Následne dohodli, že predstavitelia UNITA prídu na návštevu Prahy. Kukan spomína, že keď vystupovali z lietadla, báli sa, či ich nejdú zatknúť. To sa nestalo, Česi a Slováci sa k ním správali slušne, zobrali ich do divadla a na pivo. Keď s nimi rokovali o podmienkach prepustenia, čudovali sa, že ich jedinou požiadavkou bolo, aby denník Rudé právo uverejnil správu, že delegácia UNITA v Prahe oficiálne rokuje s československou vládou.

UNITA sa chcela ukázať ako uznávaná organizácia a aby celý svet videl, že komunistická krajina je s ňou ochotná rokovať. To bolo Československo ochotné urobiť, aj keď si skomplikovali vzťahy s angolskou vládou, keďže rokovali s nepriateľom, ktorého UNITA predstavovala.

Napokon do angolskej základne UNITA prišiel aj námestník ministra zahraničných vecí Stanislav Svoboda na žiadosť vodcu Jonasa Savimbiho. Potom tam prišiel aj Eduard Kukan a priletel s ostávajúcimi rukojemníkmi naspäť do Prahy.

Po únose

Všetci boli šťastní, že to napokon dopadlo dobre, aj keď každého mrzela zbytočná smrť Slováka Jaroslava Navrátila. Na povrch vyplávala tiež skutočnosť, aké šťastie mali zajatí Čechoslováci. Keď na začiatku hnutie UNITA prepadlo mesto Alto Catumbela, nechystali sa nikoho zajať. Zvažovali, že najjednoduchšie bude všetkých zabiť. No potom sa rozhodli prepraviť zajatcov na základňu a využiť ich na uznanie hnutia.

Občianska vojna v Angole sa skončila v roku 2002 tým, že líder UNITA Jonas Savimbi bol zastrelený vládnymi jednotkami.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )