Foto: Store Norske Leksikon/Profimedia

Grécky oheň patril v stredoveku medzi tie najničivejšie zbrane. Tajomstvo jeho výroby sa dedilo a považovalo sa za nesmierne dôležité ho udržať v bezpečí pred nepriateľmi.

Ľudstvo sa s vývojom technológií a pod vplyvom nových poznatkov formovalo v mnohých smeroch. Platí to ako pri technológiách uľahčujúcich náš život, tak bohužiaľ aj pri zbraniach. Aj keď v stredoveku ľudia nemali k dispozícii široké spektrum zbraní, predsa dokázali v Byzantskej ríši vytvoriť niečo, čo im celé stáročia pomáhalo vyhrávať vojenské strety akéhokoľvek charakteru.

V článku sa dozviete:

  • Čo bol Grécky oheň
  • Kto ho do Byzantskej ríše priniesol
  • Prečo bol veľmi dôležitý
  • Prečo je jeho zloženie záhadou

Dračia sila, ktorá sa nedá uhasiť

Ako už bolo v predslove spomenuté, stredoveké zbrane boli zväčša jednoduchšieho charakteru a nebolo zvykom, že by dokázali sami o sebe byť dôležitejšie ako počet bojovníkov a taktika. Koncom 7. storočia sa pre európsky kontinent diali dôležité veci. Srdce Byzantskej ríše Konštantinopol bol už niekoľko rokov obliehaný arabskými vojskami, ktoré by v prípade úspechu vtrhli do Európy.

Ťažko povedať, aký by bol ďalší dejinný vývoj „starého kontinentu“, ak by Konštantinopol padol. Dlhé obliehanie Arabmi sa podarilo odvrátiť vďaka dnes už legendárnej zbrani, ktorá od tej doby strašila byzantských protivníkov celé stáročia a výrazne predĺžila životnosť ríše. Prvú zmienku o Gréckom ohni máme z roku 678 a použila ho byzantská flotila práve na spomínané odrazenie arabského obliehania. Dovtedy nevídaná zbraň dokázala Arabov poraziť aj v roku 717.

Foto: Picryl

Grécky oheň bola tekutá horľavá zmes, ktorá bola spočiatku používaná najmä na mori (neskôr sa využívala aj pri pozemných bojoch a bola strieľaná z katapultov). Prioritným cieľom bolo zničiť posádku, nie loď samotnú. Na lodiach vojaci ohrievali nádobu so zmesou, ktorej výpary sa odvádzali akousi trubicou (nazývanou sifón) nasmerovanou na cieľ útoku. Pri vývode z trubice na oplechovanej časti lode sa tieto výpary zapálili, čo spôsobilo veľké šľahnutie plameňov sprevádzané masívnym burácaním.

Veľmi podstatným faktom je to, že sa Grécky oheň nedal uhasiť vodou a „prilepil“ sa prakticky na všetko – na kožu aj oblečenie. Paradoxne, voda mu mala na sile pridávať a dodnes nepoznáme žiadny overený spôsob, ako sa proti nemu dalo brániť. Niektoré pramene hovoria o octe, moči, respektíve piesku (niektoré uvádzajú aj kombináciu spomenutého, nič sa ale nepotvrdilo). Svedectvá popisujú Grécky oheň ako hrôzostrašnú zbraň a prirovnávajú ju k blesku s hromom či drakovi. Ak sa vám zdá táto zbraň teraz povedomá, pravdepodobne budete fanúšikom populárneho seriálu Game of Thrones, pretože sa tam niečo podobné objavilo.

Foto: Store Norske Leksikon

Kto priniesol Grécky oheň?

Väčšina prameňov sa zhoduje, že autorom „receptúry“ smrtiacej zbrane a mechanizmu, pomocou ktorého sa používala, je grécky remeselník Theopanes Kallinikos, ktorý prišiel do Byzantskej ríše zo Sýrie. Práve jemu sa pripisujú zásluhy za návod, ktorý predal byzantskému vládcovi Konštantínovi IV. v roku 673. O pôvode ohňa však kolujú rôzne debaty a niektorí historici sú názoru, že môže byť ešte oveľa starší. Samotný Kallinikos mohol návod nájsť v starých spisoch, čo šikovne využil a speňažil. Preto je v súčasnosti veľmi náročné určiť, kto smrtiacu receptúru skutočne objavil.

Prísne utajovaná receptúra

Je náročné si vôbec predstaviť, aký ošiaľ a najmä strach musela v tej dobe nová byzantská zbraň vyvolať. Pochopiteľne, obrovskú výhodu Byzantskej ríše predstavoval predovšetkým fakt, že návod na výrobu a použitie tejto ničivej zbrane mali len jej strojca a obmedzená skupina panovníkových dôverníkov. A presne takto to muselo ostať aj v ďalší desaťročiach. Návod na výrobu sa dedil po generácie, pričom panovníci predávali toto tajomstvo svojim dedičom s upozornením, že ho musia chrániť všetkými možnými spôsobmi.

Je známe, že o zloženie Gréckeho ohňa žiadali byzantských cisárov mnohí, no tí to považovali za tajomstvo najvyššieho stupňa. Dnes síce poznáme niekoľko popisov, ktoré hovoria o približnom zložení, no skutočný návod sa nezachoval. Aj to je dôkaz toho, aké vzácne bolo tajomstvo Gréckeho ohňa. Popisy ničivej sily, ktorá sa údajne nezastavila ani pod vodnou hladinou, predstavuje pre chemikov naozaj záhadnú otázku. Pozoruhodné je aj zariadenie zostrojené Kallinikosom, ktoré dokázalo zmes vystrieknuť na nevyhnutnú vzdialenosť.

Aké je tajomné zloženie nebezpečnej zbrane?

Čo sa týka presného zloženia, pravdepodobne malo ísť o zmes síry, ropy, živice a asfaltu. Aby sa však zmes vznietila aj vo vode, potrebný bol ďalší prvok – predpokladá sa nehasené vápno. Väčšina zdrojov sa v princípe zhoduje na spomenutých prvkoch, no presné zloženie nepoznáme a nepodarilo sa ho vyrobiť.

Azda jediný dochovaný dokument, ktorý mal hovoriť o zložení tajnej zbrane, je popis byzantskej princeznej Anny Komnene. Tá popisovala výrobu tak, že sa najprv z borovice pozbierala nehorľavá živica, ktorá sa potrela sírou a bola vložená do trstinových rúr (sifónov). Pomocou vzduchu bola zmes tlačená sifónmi až na ich koniec, kde bola zapálená a vyšľahnutá na nepriateľov. Podľa odborníkov však ide prinajmenšom o veľmi zjednodušený a nie príliš presný popis.

Koniec legendy

Ako sa dá logicky vyvodiť, aj táto špeciálna zbraň, ktorá dlhé stáročia trápila protivníkov Byzantskej ríše, prestala byť v istom období výnimočná. Samozrejme, tým, že dodnes nepoznáme jej presné zloženie, ostáva svojim spôsobom výnimočná stále. No svoje čaro Grécky oheň začal strácať začiatkom 13. storočia. Tajomstvo byzantskej zbrane bolo dlhé obdobie dobre utajované, no receptúra sa napokon dostala aj mimo ríše.

Boje počas križiackej výpravy v Egypte. Foto: Profimedia

V roku 1218 pri piatej križiackej výprave v Egypte použili Grécky oheň aj Arabi, čo jednoznačne svedčí o tom, že sa receptúra dostala do ich rúk. Na svedomí to mal údajne cisár Alexios III., ktorý bol zbavený trónu a musel sa uchýliť pod ochranu rumského sultána. Od tej doby teda nebolo používanie hrôzostrašnej zbrane len byzantskou záležitosťou. Posledné zmienky o ohni sa datujú do polovice 15. storočia, keď ho pri dobývaní Konštantinopolu použili Byzantínci aj Turci.

Pád Konštantinopolu. Foto: Profimedia

Rozšírenie návodu na výrobu tejto zbrane znamenalo v skratke stratu strategického významu, čoho dôsledkom bolo čoraz menšia frekvencia používania. Navyše technologické pokroky časom začali prinášať nové druhy zbraní, vrátane tých strelných. Je však zaujímavé, že sa nezachoval žiadny dokument, ktorý by nám dnes pomohol odhaliť skutočné zloženie legendárnej zbrane. O Gréckom ohni tak dnes vieme len z prameňov a legiend, ktoré ho opisovali doslova monumentálne a veľkolepo, zároveň ale aj hrôzostrašne a devastujúco.