Monika Suchánska

/ 557 / Majka Miškovičová
Po poslednej rozlúčke sa nemusíme cítiť, akoby nás niekto prefackal. Má obrovský terapeutický potenciál a môže byť pre nás posilňujúcou skúsenosťou.

Nad smrťou sa už zamyslel asi každý z nás. Utápame sa v myšlienkach a otázkach, na ktoré nepoznáme odpovede. Rôzne predstavy o tom, čo bude po smrti, nám síce náš mozog vykreslí pomocou rôznych počutých či prečítaných teórií. Ale smrť je tajomstvo a jeho podstatu počas života neodkryjeme. Záleží však na tom, ako o smrti hovoríme. Môžme si vybrať, či pre nás bude strašiakom, alebo napríklad tichým sprievodcom, ktorý nám ukazuje bohatstvo života.

Monika Suchánska

Naše rozmýšľanie o smrti by malo vyústiť do potreby poznávania samého seba a svojho života. Mali by sme sa snažiť prežiť svoj život zmysluplne a rovnako pristúpiť i k jeho záveru. A ako to v živote býva, každý príbeh má svoj začiatok a koniec. A tak to je aj s naším životom. Preto žime tak, aby sme si na konci svojej „cesty“ mohli povedať: žili sme krásne.

Monika Suchánska je študentkou Sokratovho inštitútu, spoluzakladateľkou neziskovej organizácie Ke kořenům a prvého českého prírodného cintorína Lesa vzpomínek v Prahe, nám v rozhovore prezradí viac o alternatívnom pohrebníctve a prírodných cintorínoch. Taktiež nás oboznámi o tom, ako vytvárať osobnejšie posledné rozlúčky.

Ekologický spôsob myslenia pohrebov a eko-cintoríny. Čo si pod týmto zmýšľaním predstaviť? Kde a kedy sa zrodila u Vás takáto netradičná myšlienka? Bola inšpirovaná Vašim osobným smútkom?

O tom, ako vplýva ekologické myslenie na to, aké pohreby vytvárame, som napísala bakalársku prácu zhruba pred šiestimi rokmi. Snaha chrániť životné prostredie aj po smrti sa pri pohreboch prejavuje napríklad vo využívaní rozložiteľných urien a rakiev, prinášaní živých lokálnych kvetín namiesto umelo hmotných, ale aj vo vysádzaní stromov, či iných rastlín namiesto náhrobných kameňov. Rôzne iniciatívy tohto druhu vznikali zhruba od 90. rokov po celom svete. V tom období sa tiež začalo formovať prírodné pohrebníctvo vo Veľkej Británii, ktoré je prepojením šetrnosti k prírode s citlivosťou k ľuďom. V tomto alternatívnom smere je rovnako ako ekológia dôležité aj to, aby sa pozostalí sami zapájali do vytvárania poslednej rozlúčky. Jedine tak môže byť pre nich pohrebný obrad zmysluplný a terapeutický. Tento prístup a hodnoty cítime i my v Ke kořenům a rozvíjame prírodné pohrebníctvo aj v Českej a Slovenskej republike. Ja sama som si zažila niekoľko pohrebov, ktoré boli pre mňa vlastne plné úzkosti a prehnanej tragédie. Ale vôbec to tak nemusí byť. Po poslednej rozlúčke sa nemusíme cítiť, akoby nás niekto „prefackal“. Má obrovský potenciál a môže byť pre nás posilňujúcou skúsenosťou.

Monika Suchánska

Staršia generácia je zvyknutá na pohrebnú výzdobu, klasickú rakvu a pochovávanie. Zvyčajne po tomto úkone prichádza kar. V čom sa líšia vaše služby?

Rozdiel spočíva skôr v našom prístupe. Vždy vychádzame z toho, s akými potrebami a preferenciami prichádzajú pozostalí. Najčastejšie tvoríme spolu obrady mimo klasické priestory obradných siení, napríklad na našom prírodnom cintoríne, v kaviarni, pri rieke či na lodi. Spolupracujeme so šikovným umelcom, ktorý nám vyrába urny, s kvetinárkami, ktoré pestujú kvety na rodinnom poli, s rôznymi hudobníkmi, či obradníčkou, ktorá tvorí reč z príbehov o zosnulom, ktoré jej hovoria pozostalí. Nemáme žiadne šablóny, ako klasické pohrebné služby, pretože chceme, aby si každá rodina mohla zvoliť do akej miery sa zapojí do vytvárania obradu. A pozorujeme, že ľudia sú veľmi kreatívni, pokiaľ na to dostanú priestor.

Monika Suchánska

Kde to vlastne všetko začalo? Eko-pohreb, eko-cintoríny, eko-urny? Aký vplyv by mohli mať jednotlivé svetové kultúry a náboženstvá?

Na začiatku 90. rokov vo Veľkej Británii začala časť spoločnosti spochybňovať klasické pohrebníctvo. Priestor pre prírodné cintoríny sa vytvoril tak, že ľudia chceli hroby, o ktoré sa nebude musieť nikto z ich blízkych starať. Mali totiž strach, že budú zanedbané, keďže mladšie generácie nepovažujú údržbu hrobu za niečo dôležité. Vznikla tiež potreba osobnejších rozlúčok a menej formálnych priestorov, kde by sa mohli odohrávať. Prírodné pohrebníctvo sa dá považovať za reakciu na krízu pohrebných obradov v západnej kultúre. Samozrejme, nálepkou ekologické by sme mohli označiť aj to, že Židia používajú len jednoduché drevené rakvy, moslimovia dokonca nepoužívajú žiadne. V Tibete sú telá zosnulých potravou pre supy, ale toto všetko má hlbokú náboženskú tradíciu a nie je za tým snaha chrániť životné prostredie.

Aký typ rakvy je podľa Vás vhodnejší pre súčasnú modernú dobu? Ekologická rakva, či ekologická urna?

Typ rakvy alebo urny si každý vyberá podľa svojich možností a preferencií. Samozrejme, v prírodnom pohrebníctve sa využívajú rozložiteľné, teda ekologické rakvy a urny. Dalo by sa povedať, že v kontexte dnešnej doby je to vhodnejšie riešenie pretože pohreb môže byť pre prírodu veľkou záťažou práve kvôli množstvu a povahe materiálov. Bežný pohreb je zároveň ekonomicky náročný a snahou prírodného pohrebníctva je aj minimalizovanie nákladov. Zmysel a hodnotu obradom dávajú sami pozostalí a osobný príbeh ich zosnulého. Nie drahá rakva či monumentálny náhrobný kameň.

Nové metódy ekologických pohrebov sú resomácia či promesia. Mohli by ste nám stručne vysvetliť, čo to znamená?

Resomácia a promesia sú spôsoby nakladania s mŕtvym ľudským telom. Sú to viac či menej technické postupy, využívajúce rôzne chemické postupy. Napríklad promesia premení ľudské telo vďaka tekutému dusíku na veľmi pevné a krehké, vibráciami je následne rozbité takmer na prach. Takže sú to skôr alternatívy ku kremácii či pohrebu do zeme než k obradom samotným.

Vieme o Vás, že ste spoluzakladateľkou prvého českého prírodného cintorína v Prahe. V čom je tento Váš cintorín výnimočný od toho tradičného? Ako sa lúčite s pozostalými?

Najviac viditeľným rozdielom je to, že v Lese vzpomínek nenájdete žiadne náhrobky. Pamätnú funkciu preberajú stromy a popol zosnulých ukladaný ku ich koreňom. Mená zosnulých a letopočty nesú drevené cedulky z recyklovaných paliet. Nenájdete u nás ani žiadne plastové kvetiny alebo sviečky. Tie sa zapaľujú na vodnej hladine umeleckého kamenného diela, ktoré je srdcom celého lesa a tiež obradným miestom. Obrady, ktoré tu vytvárame prebiehajú pod korunami stromov v neformálnom prírodnom prostredí. Väčšinou to vyzerá tak, že pozostalí sa zídu na obradnom mieste, zdieľajú tu svoje príbehy a spomienky na zosnulého, prípadne o ňom hovorí naša obradníčka Sandra Silná. Obrad často dopĺňa živá hudba, pozostalí zapaľujú sviečky a píšu odkazy zosnulému, ktoré potom pripevníme na povrázok medzi stromami. Potom spoločne urnu alebo samotný popol uložíme do jamky a na toto miesto pozostalí pokladajú kvetiny či kamienky. Dôležitý je pre nás i čas. V obradných sieňach je na jeden obrad vyhradených 15 – 20 minút, výnimočne polhodina. U nás plánujeme maximálne dve rozlúčenia na jeden deň, aby sa pozostalí nikam nemuseli ponáhľať.

Monika Suchánska

Máte aj iné aktivity v tejto oblasti? Čo je vašou víziou do budúcna? Radi by ste svoju činnosť priviedli aj na Slovensko? Ak áno, už ste rozmýšľali nad lokalitou?

Okrem toho, že sprevádzame pozostalých pri organizácii posledných rozlúčok v Lese vzpomínek alebo na viac či menej netradičných miestach sme aj poradkyne pre pozostalých, takže sprevádzame i na ceste zármutkom. Od začiatku sa venujeme aj osvete, prednášame a pozývajú nás i do rôznych diskusií.

Tento rok sme sa začali venovať aj lektorskej činnosti a tvoríme rôzne kurzy, na ktorých sa delíme o svoje skúsenosti. Podporujeme ľudí v rôznych častiach oboch republík v tom, aby boli sami schopní rozvíjať prírodné pohrebníctvo vo svojom regióne. Pomáhame tiež mestám a obciam pri zakladaní prírodných cintorínov. Práve teraz pracujeme na ďalšom prírodnom cintoríne v Prahe a v Brne. Na Slovensku sme sa spojili s organizáciou Živica a pripravujeme prvý slovenský prírodný cintorín vo Zvolene. Táto aktivita je zároveň súčasťou môjho mikroprojektu v rámci Sokratovho inštitútu, ročného vzdelávacieho programu organizovaného práve Živicou.

Spracovali ste záverečnú prácu počas vysokoškolského štúdia Antropológie „Vplyvy ekologického spôsobu myslenia na pohrebný rituál v súčasnej spoločnosti“. Čo ste si touto prácou uvedomili? K akému poznaniu vás priviedla?

Pri písaní tejto práce som si uvedomila, aké je dôležité byť citlivý k prírode aj na konci života. Pohrebníctvo je pre ňu veľkou záťažou. Rakvy sú farbené a lakované, zdobené umelohmotnými prvkami, výstelka je zo syntetických materiálov. Náhrobné kamene väčšinou pochádzajú z Indie alebo Číny a ľudia ich vyrábajú v neetických podmienkach. Plastové kvetiny sa budú rozkladať ešte niekoľko generácií a živé kvety z bežných obchodov sú chemizované, aby dlho vydržali. Vďaka bohu, zelené impulzy prenikajú už aj do pohrebníctva a verím, že za chvíľu už bude úplne normálne mať na výber aj šetrnejšiu alternatívu.

Veríte v posmrtný život? Ako si predstavujete posmrtný život?

Verím v to, že moje telo a duša tvoria v živote jednotu, ale po smrti sa každá z týchto častí premieňa iným spôsobom. Atómy môjho tela sa preskupia do iných foriem živej či neživej prírody a duša sa vydá svojou vlastnou cestou. Nedržím sa žiadnych predstáv o posmrtnom živote a ani sa nesnažím prísť na to, čo asi po smrti nasleduje. To, že nám ľuďom nie je prirodzene dané vedieť kedy umrieme a čo nás čaká ďalej, má určite svoj význam.

Monika Suchánska

Ako reagujú na vašu netradičnú prácu a poslanie ľudia z okolia? Ako vnímajú túto prácu a vás? Predsa, taká téma na smútočnú nôtu…

Ľudí prekvapuje hlavne môj vek. Všetky tri v Ke kořenům sme mladé a ľudia sa nás pýtajú prečo sa nevenujeme veselšej téme. Najčastejšie si ľudia spájajú s touto témou smútok, utrpenie, bolesť. Ono to ale nie je tak, že by smrť a umieranie boli skrátka negatívne a hotovo. My si môžeme vybrať ako k nim pristúpime. Môžeme cítiť napríklad vďačnosť za prežitý život, úľavu, že už náš blízky netrpí, radosť z toho, čo všetko dobré v nás zanechal, čím obohatil náš život. Môžeme si dovoliť cítiť vedľa smútku aj mnoho iných emócií, pristupovať k smrti otvorene, neobviňovať sa z toho, že niečo necítim a mal by som alebo naopak. Často nám tiež ľudia ďakujú za to, že túto tému otvárame a pristupujeme k nej tak prirodzene.

Prezraďte nám, prejavujú ľudia veľký záujem o vaše služby? Pomaličky sa snažia ísť vašou cestou?

Od začiatku sa stretávame s veľkým záujmom o naše služby, ale aj o tému prírodného pohrebníctva všeobecne. V Českej republike už dlhodobo ľuďom nevyhovuje zažitá forma pohrebov a je tam priestor pre vznik nových alternatív. K svojej diplomovej práci som robila dotazníkový výskum o tom, ako ľudia vnímajú dnešné pohreby. Odpovedali v ňom aj Slováci a aj u nás by mnoho ľudí uvítalo viac alternatív v pohrebníctve. Ono to nie je tak, že my chceme, aby ľudia šli našou cestou. My ich sprevádzame na ich vlastnej ceste. Dôležité je tiež vôbec otvárať tému umierania a smrti. Na Slovensku je totiž ešte úplne bežné, že ľudia sa týmto témam vyhýbajú, pretože sa boja, že si tým smrť privolajú. Je to ako nehovoriť o sexe, aby sme neotehotneli.

Pre viac informácií navštív Sokratov inštitút, na ktorý sa môžeš prihlásiť do 30. apríla aj ty.

interez.sk (Mária Miškovičová)




Komentovať (0)