Foto: fotografsatu/Denisa Marcišová/myswedish_gynlife

Denisa Marcišová svoje rozhodnutie odísť do Švédska neľutuje.

V posledných rokoch sa oveľa viac diskutuje o tom, prečo niektorí opúšťajú Slovensko a vyberú si radšej život v zahraničí. Odchádzajú študenti, ale aj mladí ľudia, ktorí za hranicami hľadajú lepšie podmienky pre kariéru, spoločenský život, kultúru, štúdium aj celkový život. Gynekologička Denisa Marcišová odišla po rokoch do Švédska a svoje rozhodnutie absolútne neľutuje.

Ubíjalo ju, že Slovensko je konzervatívna krajina, zároveň mala pocit, že sa profesne nikam neposúva a každý deň rieši to isté. Ako v živote, tak aj v práci, bola pripravená na väčšie výzvy. Najskôr absolvovala 4-mesačný kurz švédčiny, paradoxne v Rumunsku, následne začala pracovať na klinike, kde doteraz pôsobí. Momentálne sa presťahovala do vlastného bytu a život na severe si pochvaľuje.

Na Slovensku ste 6 rokov pôsobili v súkromnej gynekologickej klinike. Prečo ste sa rozhodli odísť?

Zo Slovenska som sa rozhodla odísť z dvoch dôvodov. Nepáčilo sa mi, akým smerom sa Slovensko ako krajina uberá. Aj v gynekologickej sfére bolo cítiť veľmi hlučné konzervatívne názory menšín, ktoré však ovplyvňujú celú spoločnosť. Znepokojovalo ma to, mala som pocit, že sa šíri len nenávisť. Druhým dôvodom bolo, že som študovala medicínu, aby som bola lekárkou. Ubíjal ma stereotyp, chýbali mi trochu zložitejšie prípady, ktoré by som mohla riešiť. Denne sme mali 20-30 pacientiek, vo Švédsku mám doobeda 5 a poobede 5, takže sa im môžem venovať naplno. Ženy potrebujú oveľa viac podpory, napríklad aj emočnej, ako sa im na Slovensku dostáva.

Foto: Denisa Marcišová/myswedish_gynlife

Aký bol odchod zo Slovenska, učenie sa nového jazyka, zvykanie si na nový život. Neľutujete svoj odchod?

To rozhodnutie bolo ťažké. Nebolo to zo dňa na deň, pol roka som o tom premýšľala, či je to naozaj dobrá cesta. Potom, keď som sa rozhodla, bolo to oslobodzujúce. Išla som tou ľahšou cestou, oslovila som agentúru, ktorá robí nábory zdravotníkov do Škandinávie. Dosť veľkú časť roboty teda urobili oni. Našli mi miesto, išla som na pohovor a na klinike pôsobím doteraz. Následne mi zabezpečili intenzívny kurz švédčiny, ktorý trval 4 mesiace, ktorý som absolvovala aj s mojím manželom. Za ten čas sme sa naučili švédsky z nuly na úroveň B2.

To muselo byť náročné.

Bol to výkon, no nemala som nič iné okrem toho. My sme ten kurz mali v Rumunsku, kvôli tomu, že to bolo lacnejšie. Keďže sme boli v Rumunsku, tam sme nikoho nepoznali, nepoznali sme mesto, čiže celý čas sme sa len učili. Napriek tomu, že medicína bola fakt ťažká škola, takýto výkon som teda nepodala v živote. Celé hodiny som presedela nad knihami a učila som sa nový jazyk. Odchod zo Slovenska neľutujem. Každým dňom si hovorím, aký to bol dobrý nápad. Mám pocit, že som odišla v správny čas, aj čo sa týka kariéry, aj čo sa týka spoločenskej situácie na Slovensku. Tá obeta, ktorá za tým bola, stála za to.

Čo je vo Švédsku inak a dobehne to človeka hneď v prvé týždne?

Švédsko je veľmi špecifické. Je to úplne iná kultúra, to, čo je pre nás normálne, pre nich niekedy normálne nie je a naopak. Nebolo ľahké prísť na to, čo je ešte v poriadku a čo nie. Nejaké tie faux pas ešte stále sú. Som veľmi spoločenská a veľmi extrovertná a aj teraz, keď stretnem niekoho nového, je to pre nich šok. Keď som žila v Bratislave a niečo som si zmyslela, tak som to mala hneď. Vo Švédsku to takto ale nefunguje. Tu sa plánuje pol roka dopredu. To znamená, že v januári som si plánovala letnú dovolenku, aj keď vôbec neviem, čo vtedy bude.

Napríklad som nedávno potrebovala vymaľovať byt a pokúšala som sa zohnať maliara. Známi mi hovorili, že to neexistuje, že sa mi to podarí. Tu to nefunguje tak, že potrebujete vymaľovať a na druhý alebo tretí deň niekto príde. Najskorší termín bol o pol roka. Nakoniec sa mi to podarilo, všetci ostali v nemom úžase. Jednoducho, nie je to tu bežné. Švédi sú viac organizovaní a majú dlhodobejšie plány, nie sú taký spontánni v rozhodovaní. Stále si na to neviem zvyknúť, rozmýšľať tak ďaleko dopredu.

Na Slovensku sa v posledných rokoch pravidelne diskutuje o otázke interrupcií. Zdá sa, že konzervatívnejším politikom prekážajú. Aký je váš názor na takéto zasahovanie do života žien?

Svoj názor na túto tému prezentujem otvorene, verejne a dlho. Nikto nemá právo zasahovať do telesnej integrity ženy a tá žena má právo na to rozhodnúť sa. Toto hovorím aj ako lekárka, pretože je také porekadlo, že tehotná žena je jednou nohou v hrobe a gynekológ je jednou nohou v base. A toto sedí. Žena, ktorá je tehotná, je v ohrození života, napriek tomu, že máme výbornú diagnostiku a výborné liečebné metódy.

Stále však žena pri tehotenstve môže umrieť, jej psychický ani fyzický stav už nebude taký, ako predtým. Prečo by toto tá žena mala riskovať pre dieťa, ktoré ona nechce? Je to teda úplne iné, keď tá žena dieťa chce a slobodne sa preto rozhodne. Myslím si, že interrupcia by mala byť dostupná a, samozrejme, štát by mal robiť všetko preto, aby tých interrupcií bolo čo najmenej, no nie štýlom zákazov, pretože to nefunguje. Na papieri to však vyzerá dobre.

Foto: Denisa Marcišová/myswedish_gynlife

Dostupná by mala byť aj antikoncepcia. Tá je na Slovensku neuveriteľne drahá, nie je ľahké sa k nej dostať, predpisuje ju gynekológ. Mnohí z nich si myslia, že predtým musia urobiť vaginálne vyšetrenie, čo je úplný nonsens a navyše povedomie o antikoncepcii v spoločnosti je veľmi nízke a mnoho žien ju odmieta. Šíria sa mnohé nepravdy, o pozitívnych účinkoch antikoncepcie sa nerozpráva a nemáme žiadnu sexuálnu výchovu a v tomto štát zlyhal a zlyháva.

Následne ale zlyháva aj v následnej starostlivosti o matku s dieťaťom?

Áno. Samozrejme, rodinná politika je totálne zlyhanie štátu. Nie sú škôlky, nie sú podporované čiastočné úväzky, aby sa žena mohla vrátiť do práce čo najskôr. Ďalej je to silný spoločenský tlak, aby žena bola doma s dieťaťom. Potom, samozrejme, taká nepísaná diskriminácia od zamestnávateľa, ktorý nechce prijať matku s malým dieťaťom. Od matky sa jednoducho očakáva, že prevezme hlavnú zodpovednosť za dieťa. Toto všetko je znakom patriarchálnej spoločnosti, ktorá nepraje tomu, aby ženy dokázali skombinovať rodinu a prácu.

Nie je paradoxné, že najčastejšie chcú tieto úpravy robiť muži? Čím si to vysvetľujete?

Muži totiž chcú zachovať status quo, pretože im to vyhovuje. Majú doma osobnú asistentku, ktorá sa postará o rodinu, o deti, uprace, navarí a podobne. Čomu ja nerozumiem, sú tie silne konzervatívne ženy, ktoré sú političky, alebo sú na nejakej vysokej funkcii, ale robia všetko preto, aby sa iné ženy nemohli dostať na tieto pozície.

Ženy teda nedržia spolu? Idú samé proti sebe?

V Poľsku a Bielorusku to už ale začalo. Mám pocit, že ženská sila je na vzostupe. Je to tak v celom svete, len to Slovensko možno na to ešte nie je tak celkom pripravené. Sme dosť pozadu.

Všimla som si ale, prednedávnom sme mali MDŽ, tie príspevky boli tentokrát iné. Oslavovali ženstvo, niektorí tieto témy otvorili hlbšie.

Áno, tá zmena je v priebehu, všímam si to aj ja. Veľkú zásluhu má na tom podľa môjho názoru aj pani prezidentka. Ona je vzor, mnoho žien sa s ňou stotožňuje. Je pokojná, rozvážna, inteligentná, citlivá, dokáže pochopiť ostatných. Je to veľký protiklad proti tým hysterickým mužom, na ktorých sa momentálne pozeráme. Stále sa bavíme o tom, že žena je tá, ktorá je ovládaná emóciami a hormónmi. Z mojich životných skúseností by som povedala, že poznám omnoho viac hysterických mužov.

Aká je situácia naopak vo Švédsku? Ako pristupujú k tejto otázke? Zrejme interrupcie nebudú taká diskutovaná téma ako na Slovensku.

Vo Švédsku sa zameriavajú najmä na prevenciu. Žena do 21 rokov má antikoncepciu zadarmo, v regióne, kde žijem ja, je to do 26 rokov. Existuje tu ambulancia, ktorá sa nazýva “zdravie mládeže” a tam je psychológ, pôrodná asistentka, ktorá hovorí s mladými ženami, môže predpísať antikoncepciu a potom aj lekár, ktorý konzultuje v prípade potreby. Mladá žena, ktorá teda potrebuje antikoncepciu, nemusí ísť k lekárovi, ide k pôrodnej asistentke. Je tu sexuálna výchova, čiže všetko je tu úplne inak riešené.

Čo sa interrupcií týka, tie sú dostupné. Každá žena musí dostať termín do 2 týždňov. Ešte predtým sa urobí ultrazvuk, aby sme potvrdili, že gravidita sedí dobre v maternici, či nejde o patologickú tehotnosť alebo teda mimomaternicové tehotenstvo. A keď potvrdíme, že všetko je v poriadku, žena si môže vybrať, či chce interrupciu medikamentóznu, teda vo forme tabletky alebo chirurgickú intervenciu. Pokiaľ si vyberie tabletku, môže to urobiť doma, s tým, že je stále v telefonickom kontakte s pôrodnou asistentkou. My totiž nechceme, aby boli ženy v tomto okamihu samé doma. Ak s nimi nemá kto byť, môžu ostať na klinike, doktor však nie je zapojený, sestry sú dobre vyškolené. Snažíme sa, aby to bolo pre ženu čo najmenej zaťažujúce.

Počas covidu u nás v pôrodníctve nastali podstatné zmeny. Ženy rodia v rúškach, istý čas nemohli byť otcovia pri pôrodoch, opatrenia boli chaotické, v každej nemocnici platili trochu iné pravidlá počas pôrodov. Aká bola situácia vo Švédsku?

Čo sa týka pôrodov, covid, samozrejme, ovplyvnil chody oddelení. Za necovidových čias sme mali pri pôrode dve sprevádzajúce osoby. Teraz to môže byť jedna, väčšinou je to partner, ktorý ale nemôže odísť z oddelenia, rovnako môže ostať po celý čas aj na oddelení šestonedelia.

Odborníci sa zhodli, že žena by nemala byť úplne bez sprievodu pri pôrode

Nie, toto v žiadnom prípade.

Na svojom Instagrame ženám často vysvetľujete aj základné pojmy. Máte pocit, že im často nerozumejú, resp. sú málo informované?

Presne tak. Máloktorá žena, ktorá nie je medicínsky vzdelaná, rozumie aj týmto základným pojmom. Čo sa týka biológie, mali sme ju na základnej a strednej a ďalej už nič. Sexuálna výchova na Slovensku nie je, preto aj mnohé ženy netušia, čo je napríklad HPV vírus a ako vyzerá gynekologické vyšetrenie. Snažím sa robiť osvetu. Je mimoriadne dôležité chodiť pravidelne na prehliadky, mnohé ženy sa prvýkrát ku gynekológovi dostanú napríklad v 25 rokoch. To je strašne neskoro.

Foto: Denisa Marcišová/myswedish_gynlife

Rakovina krčka maternice je ochorenie, ktoré by nemuselo existovať a hlavne, ide o jedinú rakovinu, proti ktorej sa môže dať žena a aj muž zaočkovať. Chcem vyvrátiť mýtus, že návšteva gynekológa je niečo strašné. Je to lekár ako každý iný, ale chcem hovoriť o tom, že gynekologické vyšetrenie nebolí, nemusí to byť nič hrozné a najmä o tom, prečo je to dôležité.

Nemáte pocit, že na Slovensku vzdelávanie prebrali do rúk rôzne „mamičkovské weby“, kde zaručene nájdete ideálne domáci recept na všetko? Vyznieva to potom tak, že u nás ženy radšej dajú na rady iných žien ako na rady lekárov.

Toto je systémové zlyhanie štátu. Neexistuje žiadna štruktúra vo vzdelávaní, je obrovská nedôvera voči zdravotníckemu systému (v mnohých prípadoch opodstatnená). Tie ženy neveria lekárovi, radšej uveria inej žene na internete. Vzniká to vtedy, keď sa lekár voči nim nesprával tak, ako si to oni predstavovali a podobne. Samozrejme, že potom neveria posudku, ktorý lekár napísal. Tie ženy sa tam premiestnili kvôli tomu, že sú v núdzi. Treba hľadať príčinu, toto je len dôsledok, sťažuje to však prácu lekárom.

Má u nás lekár dostatok času na pacientov?

Áno, to je tiež jeden z dôvodov. Jedna vec je čas, druhá vec je, ako lekár toho pacienta berie. Malo by byť samozrejmosťou, že sa snažíme robiť pre pacienta to najlepšie a nielen v rámci medicíny, ale aj v rámci toho, že ten lekár je prvá psychologická pomoc a mal by vedieť, ako podávať nepríjemné informácie, aby ten pacient neutrpel viac, ako je nevyhnutné. Nie každý však vie komunikovať, v minulosti sa to nevyžadovalo. Podľa mňa stačí byť len ľudský a milý, čo sa často považuje za nadštandard.

Aj ako bezdetná žena sledujem tému pôrodov na Slovensku. Ako si vysvetľujete, že si na Slovensku žena nemôže vybrať ani polohu pri pôrode, často je aj bezdôvodne nastrihnutá, bonding trvá len krátko, ak ho vôbec dovolia. Ženy sú často traumatizované a zdanlivo najkrajší zážitok v živote sa mení na horor. Musí prísť zmena zdola, teda od žien alebo na čo ešte vlastne čakáme?

Tá zmena jednoznačne musí prísť zdola, zhora nikdy nepríde. Vo Švédsku má celú starostlivosť na starosti pôrodná asistentka, ktorá s lekárom konzultuje veci len v prípade potreby. Bonding je samozrejmosť.

Zaujal ma post o ženskej obriezke. Hovoríte, že aj v 21. storočí ešte mnoho žien podstupuje túto hrôzu. Stretli ste sa aj vy v praxi s niečím takým? Pre ženy to musí byť strašný pocit, že prišli o časť ženstva, vlastnej identity. Zrejme si to ani nedokážeme predstaviť. Dá sa s tým spätne niečo spraviť?

Vo Švédsku je to celkom veľká téma, pretože je tu veľký počet prisťahovalcov z krajín, kde sa to stále robí. Tie ženy tým spočiatku netrpia, pretože to považujú za normálne. Až keď k nám prídu alebo sa v škole začnú rozprávať, tak vlastne zistia, že majú niečo inak, ako ostatné ženy. Niekedy to zistia až v momente, kedy sú tehotné a povie im to pôrodná asistentka. Vo Švédsku je to zakázané a je to zakázané aj robiť na svojich deťoch. Niekedy je však ťažké to ženám vysvetliť, že to nie je normálne.

Ženská obriezka sa vykonáva v troch stupňoch. Odstrániť sa môže klitoris a predkožka klitorisu, odstrániť sa môžu malé pysky, prípadne sa odstráni všetko, ženu zašijú a ostane jej len maličký nedostatočný otvor. V tom poslednom prípade to môže byť obrovský a bolestivý problém. Čo sa dá urobiť je, že ten malý otvor vieme zväčšiť. Túto operáciu sa snažíme robiť, aby sme im pomohli.

Čo na to ich manželia? Ako na to reagujú?

V momente, keď k nám prídu, majú to doma vydiskutované. Počas pôrodu ich musíme nastrihnúť, no nezašívame ich naspäť do pôvodnej podoby, je to zakázané. Zašije sa len pôrodné poranenie.

Čo sa teda deje s dcérou, keď sa narodí do silno veriacej rodiny?

Tie dievčatká väčšinou zoberú do tej krajiny, kde im to vykonajú, u nás vo Švédsku to nie je možné, nemám ani vedomosť, že by to niekto nelegálne podstúpil. Neviem si predstaviť, že by toto urobil lekár vo Švédsku.

Je niečo, čo by ste odkázali ženám na Slovensku ako uznávaná gynekologička s dlhoročnou praxou?

Slovensku by sa zišla jedna veľká injekcia feminizmu, aby si ženy viacej verili a viac si šli za svojim. Dá sa to. Všetky sme boli vychovávané v tom, že dievča má mať poriadok a má držať ústa a krok, ale nie je to tak. Ženy vedia byť ohromne šikovné. Nedovoľme spoločnosti ani nikomu, aby to v nás zabili. Mali by sme sa navzájom čo najviac podporovať.

Slovo feminizmus je u nás ale stále nadávka.

Musíme sa ako ženy viac podporovať. To, že nejaká žena je úspešná, to je niečo úžasné, nemali by sme si to závidieť. Odstrániť by sme mali syndróm včelej kráľovnej, kedy úspešná žena na vyššej pozícii, ktorá má autoritu, podrobuje “podriadených” kritike, v prípade, že ide o ženy. Musíme stáť jedna za druhou, lebo iba tak môžeme pozdvihnúť všetky ženy.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )