Nádherná slovenská príroda je vo svete známa mnohými unikátmi. Medzi ne patrí aj tatranská rieka Belá, ktorá je poslednou divokou riekou v strednej Európe a jednou z posledných na celom kontinente. Divoká a živá. Živá nielen vďaka svojim obyvateľom, ale aj vlastnou činnosťou. To všetko je však po júlových záplavách ohrozené a nikto nevie, ako sa z toho tatranský klenot spamätá. 

Nespútaná, divoká a živá. Takéto prívlastky nesie rieka Belá ako posledná v regióne Strednej Európy. Vzniká sútokom potokov stekajúcich z najprísnejšie chránených tatranských dolín. Tichý potok a Kôprovský potok sa stretávajú neďaleko tatranskej osady Podbanské. Belá sa potom na asi 23 km úseku správa tak, ako sa rieka správať má. Robí si čo sa jej len zachce. Aspoň do nedávna.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Gabriel Antal (@gabrielantalphotography), 16 Jan 2018 o 5:44 PST

Živá Belá

Keď je vody málo, je pokojná. Na jar, po roztopení snehu sa vďaka zvýšenému prietoku kľukatí, meandruje, vytvára mŕtve ramená, vyvracia stromy, prenáša materiál. Jednoducho mení krajinu. Po výdatných prívalových dažďoch je jej činnosť viditeľná ešte dramatickejšie. Dôsledkom jej činnosti je harmónia prírody.

Ryby môžu v nespútanej rieke migrovať tak, ako im to inštinkt napovedá, medvede či vlky si v miestach po vyvrátených stromoch robia brlohy, v živej rieke nachádzajú pokoj pstruhy, raky a množstvo ďalších živočíchov. Okolité lesy dostávajú po vyliatí z koryta potrebnú vlahu, vytvára hlbočiny aj úkryty pre ryby. Belá je živá vďaka jej obyvateľom, ale aj svojou činnosťou.

Presne takto vyzerali kedysi všetky rieky na Slovensku. Postupne ich tok ale človek zreguloval a rieky spútal. Belá ostala ako posledná. Ak ste nevideli dokumentárny film ekológa Erika Baláža s názvom Živá rieka, ktorý mal premiéru ešte v septembri 2017, mali by ste to rýchlo napraviť. Obraz divokej rieky je totiž krehký a môže veľmi rýchlo zmiznúť. Po zásahoch z leta 2018 je to podľa ochranárov veľmi pravdepodobné.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Juraj Karpiš (@jurajkarpis), 10 Sep 2018 o 12:03 PDT

Povodne všetko zmenili

V polovici júla napršalo vo Vysokých Tatrách za niekoľko dní 10% z ročného úhrnu zrážok. Vo víchricou (2004), lykožrútom a výrubom zdevastovaných slovenských veľhorách, kde poškodený les nedokázal vodu zadržať, sa preto nemožno čudovať výdatným prívalovým povodiam. A čo robiť, keď sa rieka vyleje a berie so sebou všetko, čo sa jej postaví do cesty? Prirodzené by pre prírodu, nebolo nič, poprípade riešiť príčinu vzniku povodní. V Tatrách však bolo odpoveďou „spútanie“ divokých riek.

Studený potok vyzerá po zásahu Slovenských vodohospodárov ako potôčik tečúci cez mestský park a nie ako tok tečúci prírodným prostredím v národnom parku. Rieka Belá to síce „neschytala“ v takomto rozsahu, no umelé zásahy neobišli ani ju. Buldozéry upravovali koryto a brehy rieky na mnohých miestach a podľa ochranárov tým rieku nenávratne poškodili.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Domi Priečková (@domi_prieckova), 20 Aug 2018 o 3:18 PDT

Slovenskí vodohospodári po zásahoch v koryte Belej argumentovali, že len plnili to, čo im zákon o protipovodňových opatreniach nariaďuje. Ochranári zas tvrdili, že rieka aj okolitá, krajina by sa so situáciou vysporiadali prirodzene aj sami. Kým niektorí tvrdia, že zásahy do Belej sú nezvratné a rieku poškodili natrvalo, iní odborníci tvrdia, že rieka sa zo zásahu spamätá. Otázka je, koľko to bude trvať a či tento proces nenarušia ďalšie zásahy.

Pozri aj:

Veľký úspech vysokohorských nosičov. Zapísali ich do zoznamu kultúrneho dedičstva Slovenska

tvnoviny.sk, Denník N, Pravda, voda-portal.sk, Dobré Noviny