Etiketa spoločenského správania vzbudzuje v mysliach mladšej generácie všelijaké pocity. Nejeden z nás si ešte stále pamätá na karhanie od babičky či napomínanie od dedka. Časť ich snahy sa pretvorila do činov, ktoré sa v nás zakorenili. Iné nie, nakoľko nám ich asi opakovali menej často. Zamysleli ste sa ale niekedy nad tým, odkiaľ čerpali „inšpiráciu“?
správy od nás budete mať ako prví.
Je samozrejmé, že i oni mali svojich rodičov a starých rodičov, ktorí si dali na spoločenskej výchove potomkov patrične záležať. Nie je však možné obsiahnuť tak veľké množstvo zvykov, slušností a pravidiel v hlave jedného človeka, ak nie ste odborník.
Asi aj z tohto dôvodu vznikli v priebehu rokov príručky. Ľudia si tak mohli lepšie a jednoduchšie pripomenúť už zaužívané, ale aj výnimočné a menej časté slušnosti. Dôkazom toho je s určitosťou rozsiahly Spoločenský lexikón z roku 1941 od Ľudovíta Michalského. Aj po takmer osemdesiatich rokoch od svojho vydania nám vie ponúknuť zaujímavé myšlienky.
Ruky vo vreckách na verejnosti
Za vrcholne neslušné bolo považované nosenie rúk vo vreckách počas toho, ako ste prechádzali ulicou. Vrecká nohavíc boli dokonca ešte o niečo horším stupňom správania. Človek bol v takom prípade považovaný za vagabunda a nevychovanca. U mladého a inteligentného človeka bolo takéto správanie priam neprípustné.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Jedlo, fajčenie a cukríky na ulici
V prípade, že ste dostali chuť na malé občerstvenie v podobe ovocia alebo orieškov, najlepší spôsob ako nepohoršiť okolie, bolo nekonzumovať ich priamo na ulici. To malo aj svoje logické vysvetlenie. Šupky a odpadky, ktoré by na ulici po vás ostali, by sa poľahky mohli stať nebezpečnými pre okoloidúcich chodcov. A to by bol zároveň odkaz na vašu nevychovanosť a bezohľadnosť.
Podobné pravidlo platilo aj v prípade fajčenia alebo cmúľania cukríkov. Ak premýšľate nad tým, ktorá z týchto činností je viac pohoršujúca, budete prekvapení. Okoloidúci by vaše prehadzovanie maškrty v ústach považovali za väčšiu neslušnosť, ako fajčenie.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Písanie listov pod vplyvom výbuchu emócií
Táto rada je veľmi vhodná aj pre ľudí, ktorí dnes vo veľkej miere využívajú na komunikáciu online prostredie a chaty. Písanie listov pod chvíľkovým hnevom, vášňou či rozčúlením bolo neprípustné. Ako autor v knihe opísal, tieto pocity sú veľmi zlými radcami človeka.
A mal pravdu. Pokiaľ sa im rozhodneme vzdorovať a neodošleme tú nahnevanú správu, dokážeme si ušetriť mnoho nepríjemností v budúcnosti. V prípade, že váhame s jej odoslaním, odložme si ju na neskôr a prečítajme znova v pokoji. S čistou hlavou dokážeme racionálnejšie posúdiť jej obsah.
Status zlého spoločníka
Do podobnej kategórie by ste sa mohli zaradiť veľmi jednoducho a to napríklad týmito prehreškami. Keď ste sa snažili kolektívny rozhovor obrátiť len na seba a svoju osobu. Za nevítané sa považovalo aj vtieravé vyzvedanie dôverných informácií iných ľudí. Ak ste sa niečo také dozvedeli náhodou, očakávalo sa od vás, že si toto tajomstvo udržíte ako svoje vlastné.
Zabávať sa na účet iných bolo viac, než nevychované a tak isto aj rozhovor o osobách, ktoré len pred chvíľou opustili miestnosť. Od dobrého spoločníka sa preto očakávalo vyhýbať sa zbytočným otázkam, ale aj obmedziť počet otázok na vhodnú mieru. Nechceli by ste predsa priviesť svojho spoločníka do zúfalstva.
Pri spoločnom stole
Aj dnes sú ľudia zvyknutí v reštauráciach pred jedlom príbor preleštiť, pre prípad, že by nebol dostatočne čistý. V minulosti by ste týmto činom na návšteve hrubo urazili samotnú gazdinú. Týmto aktom by ste akoby povedali, že jej domov nepovažujete za dostatočne čistý.
K stolu si prvý zasadli matka s otcom, po nich hosť a najmladší až na záver. Podobná postupnosť fungovala i v prípade naberania jedla. Jesť smeli až všetci spoločne v momente, keď boli všetky taniere naplnené. Pomyselné „odštartovanie“ bolo v rukách gazdinej, ktorá začala jesť ako prvá.
Správanie muža v sprievode dámy
Aj v 40. rokoch 20. storočia bolo mnoho mužov, ktorí neboli úplne znalí toho, ako sa správať v prípade, že sprevádzajú dámu. Základným pravidlom však bolo, aby pán priviedol dámu len do známych a slušných podnikov hodných jej spoločenského postavenia. Zabudnúť nesmieme ani na fakt, že prvý do miestnosti vstupoval muž, no pri odchode žene podržal dvere a tá vychádzala v tomto prípade ako prvá. Takýmto spôsobom dokázal „pripraviť“ vstup do miestnosti pre dámu.
V prípade, že je v miestnosti dostatok miesta a pán si i tak sadne k neznámej dáme, bol považovaný za netaktného. Výnimka neplatila ani v opačnom prípade. Mladá žena si nesmela sadnúť k stolu, pri ktorom sedeli len muži.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Dávanie darov
Prekvapením je určite samostatná kapitola venovaná darom. Vyjasní nám pochybnosti, ktoré sa týkajú darov, ako ich darovať, čo komu darovať ba aj to, ako dary prijímať. Ako vhodný dar pre dievčatá boli kedysi považované náušnice, no ako autor poznamenal, v období publikovania knihy bol takýto dar skôr už len prežitkom. Dievčatkám totiž prestali prepichovať ušnice.
Za netaktný, priam až hrubý dar bolo považované darovanie peňazí ako samotný dar oslávencovi. Darca by mal byť pri nákupe daru vždy prítomný a svojím vkusom prispieť pri rozhodovaní. Rovnako prejavoval skúposť darček nepatrný či bezcenný od zámožného človeka.
Zakladanie „rodinného krbu“
Neodmysliteľnou časťou života takmer každého človeka je založenie si rodiny. Aby sa človek vyhol v minulosti nepríjemnostiam a zahanbeniu, bolo mužovou povinnosťou ešte pred uzatvorením manželstva a rozširovania rodu podstúpiť univerzálnu lekársku prehliadku.
Ako dielo opisuje: „…v prípade, že by mienka lekára nebola práve priaznivá, poradiť sa s ním, či by vyskytnuvšia sa choroba nebola prekážkou zdravého manželstva a tobôž potomstva. Až po tomto prvom kroku má sa odhodlať k ďalším krokom.“
zlatyfond.sme.sk
Nahlásiť chybu v článku