Foto: archív Viliam

V detstve sa dostal do detského domova, dnes si uvedomuje, že ľudia sa majú aj horšie než on a sám sa snaží pomáhať iným.

Mladí dospelí ľudia pri odchode z Centier pre deti a rodiny (bývalých detských domovov) musia čeliť rôznym náročným situáciám, keďže na nich čaká budovanie si života prakticky úplne od začiatku. Ako vyzerá samotný prechod do samostatného života, čo obnáša a na koho sa môžu dospievajúci obrátiť, nám prezradil Viliam. 

Viliam sa dostal do Centra pre deti a rodiny (CDR), keď mal osem rokov. Z Hriňovej neskôr putoval do Lučenca, napokon aj spoločne so svojimi bratmi zostali v profesionálnej náhradnej rodine vo Valaskej pri Brezne. Vyštudoval strednú zdravotnícku školu a pred dovŕšením svojich 19 rokov musel rozmýšľať nad svojím odchodom do samostatného života.

V rozhovore s Viliamom sa dozviete:

  • Ako vyzerá odchod mladého dospelého z centra pre deti a rodiny do samostatného života?
  • Čo obnáša a aký je jeho priebeh?
  • Aké mal Viliam pocity počas tohto obdobia?
  • Kto mu najviac pomohol?
  • Prečo nebola pomoc, ktorú dostal od štátu, dostatočná?
  • Ako sa mu podarilo nájsť si prácu, bývanie a osamostatniť sa?

Na prahu dospelosti na Viliama čakali viaceré dôležité kroky. Stál pred hľadaním si práce aj nového bývania a tieto povinnosti nemohol odkladať. Nebyť pomoci sociálnych pracovníkov, zostal by odkázaný iba sám na seba. Vďaka ich spoločným konzultáciám sa mu napokon podarilo nájsť si prácu aj s ubytovaním, s ktorými je momentálne spokojný.

Po odchode z Centra pre rodiny dočasný pobyt v sociálnom centre

“Rozmýšľal som nad všelijakými cestami, kam by som mohol ísť,” opísal nám Viliam svoje pocity pred odchodom do samostatného života a vyzdvihol prácu sociálnych pracovníkov, ktorí mu v tomto období boli veľmi nápomocnými.

“Pýtali sa ma, čo by bolo pre mňa najvhodnejšie, kládli mi rôzne otázky. Rozprávali sme sa, samozrejme, častejšie, každý mesiac. Keďže som kresťansky založený, tak padol výber na Dorku. Pár dní pred odchodom z Centra pre deti a rodiny mi oznámili, že mi dajú bývanie v Ružomberku. Zatiaľ, kým si nájdem prácu a ubytovanie,” pokračuje v rozrpávaní.

Foto: archív Viliam

Sám bol cieľavedomý a chcel si nájsť prácu a bývanie

Centrum Dorka, kam putovali Viliamove nasledujúce kroky, sa nachádza v Ružomberku a poskytuje dočasný domov mladým dospievajúcim, ktorí sú na ceste k úplnému osamostatneniu sa. Pomáha im s integráciou do spoločnosti a taktiež s hľadaním zamestnania. Jeho zriaďovateľmi sú Nadácia DeDo a Úsmev ako dar.

Viliam hovorí, že mu, samozrejme, pomáhali, prácu a ubytovanie si však hľadal predovšetkým on sám. Mal veľkú motiváciu, až sa mu to napokon podarilo. “Po čase som našiel miesto v hospici, kde robím teraz. Ponúkli mi aj ubytovanie, tak som zatiaľ spokojný,” hovorí. Aktuálne pracuje ako ošetrovateľ v DSS v Ružomberku a sám sa snaží pomáhať tým, ktorí to potrebujú.

Pomáhali sociálni pracovníci aj náhradná rodina, pomoc od štátu bola chabá

Čo sa týka samotnej pomoci štátu, ktorá sa Viliamovi dostala, dá sa povedať, že bola nedostatočná. “Snažili sme sa spoločne s Katkou Sobotkovou z Úsmevu ako dar vybaviť cez Štátny fond rozvoja bývania príspevok, no nepodarilo sa. Buď som naň nemal nárok alebo by to trvalo dlho,” vysvetľuje.

Momentálne Viliam čaká na rozhodnutie o pridelení sociálneho bytu, na ktorý by ako odchovanec z detského domova mal mať nárok. “Dal som si naň prihlášku, tak čakáme a uvidíme.”

S vybavovaním mu pomáhala aj jeho šéfka. Viliam dodal, že si uvedomuje, že je v súčasnosti lepšie niečo riešiť cez kontakty, pretože bez nich niečo vybavíte iba veľmi ťažko. Žiaľ, aj toto je smutnou realitou na Slovensku, kde sa ľudia, ktorí by si zaslúžili pomoc, k nej často ani nedostanú.

“Áno, pomoc od štátu mohla byť väčšia,” priznáva Viliam a hovorí o finančnom príspevku vo výške 980 eur, ktorý dostal po odchode z Centra pre rodiny. Musel sa s ním okamžite naučiť hospodáriť a dobre si premyslieť, čo s peniazmi urobí alebo ako si ich rozdelí, aby vyžil, kým si nájde prácu.

Foto: archív Viliam

Tento jednorazový príspevok je poskytovaný zo zákona mladým dospelým na uľahčenie ich osamostatňovania sa. Je to však skutočne iba minimum, vzhľadom na to, že stoja v tomto období pred veľkou neistotou, častokrát bez práce alebo výhľadov na trvalé bydlisko.

“Dobre som musel rozmýšľať, kam pôjdem, pretože dnes je ubytovanie veľmi drahé,” hovorí. Viliamovi pri osamostatňovaní pomohla aj jeho motivácia a podpora ľudí, ktorí stáli počas tohto obdobia pri ňom.

“Začal som si uvedomovať, že ľudia sa majú aj horšie ako ja”

“Určite som mal pochyby, zo začiatku som sa oťukával, pretože som prišiel z iného mesta. Začal som si však uvedomovať, že ľudia sa majú aj horšie ako ja,” dodáva. Okrem sociálnych pracovníkov mu bola veľmi nápomocná aj náhradná rodina, v ktorej žil a kde stále ešte býva jeden z jeho bratov.

“Zatiaľ sa mi splnil jeden cieľ, a to, že som si našiel prácu. Vlastné ubytovanie ešte nemám, ale uvidíme, ako to dopadne,” hovorí pozitívne naladený Viliam. Získať dobré zamestnanie bolo pre neho veľkým cieľom, ktorý sa mu splnil a pokračuje ďalej.

Ak by však potreboval s niečim pomôcť, môže sa spoľahnúť napríklad aj na neziskovú organizáciu Úsmev ako dar. “Stále som v kontakte s Katkou Sobotkovou a pomáha mi motivačne alebo aj s riešením spomínaného fondu,” dodáva Viliam.

Foto: Pobočka pre Banskobystrický kraj Úsmev ako dar

Príprava na cestu do života

Úsmev ako dar sa v rámci svojho projektu Cesta do života snaží skvalitniť prípravu mladých dospelých na odchod z centra pre deti a rodiny. Pomáha im so zaradením sa do spoločnosti, ale aj získať potrebné vedomosti, skúsenosti a zručnosti, ktoré potrebujú pre samostatné fungovanie v živote.

Je nutné si uvedomiť, že mladí dospievajúci začínajú v tomto momente prakticky od nuly a ešte v tínedžerskom veku zostávajú odkázaní viac menej iba na seba.

Pri týchto dospievajúcich stojí vďaka Úsmevu ako dar sprievodca, s ktorým si vybudujú priateľský vzťah a môžu sa na neho kedykoľvek obrátiť. Je to pomoc, ktorá je pre mladých dospelých na ceste do života veľmi prospešná.

0
Uložiť článok
Komentovať