Katyň je obec, či lepšie povedané dedina, nachádzajúca sa 18 kilometrov od Smolenska v Rusku, blízko hraníc s Bieloruskom. Toto miesto je prekliatím pre Poliakov, dokonca dvakrát. 10. apríla 2010 tu havarovalo lietadlo s poľským prezidentom Lechom Kaczyňskim s jeho manželkou, a tiež desiatky vysokopostavených poľských vládnych a vojenských predstaviteľov. Išli si sem uctiť pamiatku obetí katynskej masakry. Paradoxne teda, ak by sa masakra neudiala, tak by o 70 rokov neskôr Poliaci neprišli pri tragédii o svojho prezidenta. 

Udalosť spred 13 rokov sa pripisuje nečakanej náhode a hre osudu. Avšak udalosť spred 80 rokov sa pripisuje obludnému stalinistickému režimu, ktorý aj touto udalosťou dokázal, že človek je preň iba číslo.

Aj keď je fráza „Jedna smrť je tragédia, milión je štatistika“ mylne pripisovaná Stalinovi, na udalosti v Katynskom lese a vykreslenie jeho režimu sa náramne hodí. Možno až na ten začiatok, keďže stalinistický režim netrápila ani smrť jedného bežného človeka.

Na Poľsko nezaútočilo iba Nemecko

1. september 1939 je dňom, kedy nacistické Nemecko zaútočilo na Poľsko a oficiálne sa týmto dátumom začala 2. svetová vojna. V podstate týždeň pred začiatkom vojny bola podpísaná v Moskve tajná dohoda o neútočení ,známa tiež ako Pakt Ribbentrop – Molotov či Pakt Hitler – Stalin.

Stalinovi mala na základe tohto paktu patriť východná polovica Poľska. 17. septembra, teda 16 dní po nacistoch, na územie nášho severného suseda vstúpila Sovietska armáda, ktorá si prišla zobrať dohodnuté územie.

Rovnako, ako v prípade napadnutia nacistami, ani v prípade napadnutia Sovietmi, sa hrdý poľský ľud nenechal zadarmo podmaniť. Odpor, ktorý bol už aj tak oslabený útokom nacistov, však bol zdrvujúcou prevahou sovietskych vojsk potlačený a do zajatia na východe padlo až 250-tisíc ľudí. Tí boli deportovaní do Sovietskeho zväzu, kde dokonca existovali snahy na prevýchovu a ich naklonenie pre Sovietsky režim.

Mnoho bežných vojakov a ľudí bolo prepustených na slobodu a vrátených do Poľska. Avšak viacerí významní vojaci, policajti, ale aj poľská inteligencia ostali stále zajatí a snažili sa ich prevychovať. To sa však nedarilo.

„Nenávidia Sovietov“

V sovietskych táboroch tak ostávalo asi 26-tisíc významných Poliakov. Nebolo možné ich prevychovať a predstavovali problém pre sovietsky režim. Ako uvádza TASR, sovietsky minister vnútra Lavrentij Berija predložil 3. marca 1940 vedeniu komunistickej strany návrh s nasledujúcim textom: 

„V táboroch pre vojnových zajatcov NKVD a vo väzniciach západných oblastí Ukrajiny a Bieloruska sa nachádzajú zarytí vrahovia sovietskej moci, nenávidiaci sovietske zriadenie. Záležitosť posúdiť v osobitnom poriadku, zohľadniac najvyššiu mieru trestu – zastrelením.“

Spečatený osud

Berija tak v podstate odsúdil všetkých 26-tisíc zajatých poľských dôstojníkov a predstaviteľov inteligencie na smrť. Týmto sa mala zlikvidovať poľská elita a zabezpečiť, aby neskôr nerobila problémy pri zavádzaní komunizmu.

Zajatci tak boli postupne privážaní do Katynského lesa už od marca 1940. Tu ich postupne začala sovietska NKVD popravovať a hádzať do masových hrobov. Ako píše portál valka.cz, v priebehu marca až mája 1940 bolo popravených zhruba 26-tisíc Poliakov, z ktorých asi 15-tisíc boli vojaci a približne 11-tisíc boli bežní ľudia, podnikatelia, kňazi a poľská inteligencia.

Morbídny vyhladzovací plán NKVD mal trvať 5 týždňov. Začala sa postupná likvidácia táborov so zajatcami, ktorí boli v skupinkách prepravovaní na miesta popráv pod zámienkou repatriácie.

Automatizované vraždenie