Foto: archív Peter Rybar

O živote na Sibíri má pravdepodobne množstvo z nás skreslenú predstavu, pretože sme ju nenavštívili. Peter nám priblížil život na tomto mieste.

Peter Rybár sa prvýkrát dostal do sibírskeho mesta Jakutsk vďaka dobrovoľníckej misii. Neskôr sa sem znova vrátil, tentokrát do mesta Tomsk, kde mal skúsenosť s dobrovoľníctvom na miestnej prestížnej univerzite. Vďaka tomu spoznal spôsob života domácich, kultúru aj ich tradície. Ako nám prezradil, priateľstvá a zážitky, ktoré vďaka tomuto získal, sú pre neho na nezaplatenie. Ak vás zaujíma dobrovoľníctvo alebo život v sibírskej oblasti Ruska, Peter a jeho skúsenosti budú pre váš veľkou inšpiráciou. 

“Už v útlom veku som obľuboval filmy alebo rád počúval príbehy o ľuďoch, ktorí sa vydali niekam do neznáma, na miesta, kde zažili veci nevídané,” opisuje v rozhovore Peter, kde sa u neho zrodila vášeň k nevšednému spoznávaniu. Dodáva, že má pocit, že viacerí našinci majú akýsi strach túto krajinu navštíviť.

O Rusku koluje nepochybne množstvo mýtov, na skutočný život miestnych sa však rozhodne ísť pozrieť iba málokto z nás. Peter nám v rozhovore priblížil, ako vyzerá život v dvoch sibírských mestách. Upozorňujeme, že jeho rozprávanie je tak pútavé, že si na záver pridáte do svojho cestovateľského zoznamu ďalšiu krajinu. A možno budete mať chuť skúsiť aj prácu dobrovoľníka.

V rozhovore s Petrom Rybárom sa dozviete:

  • Prečo sa rozhodol ísť robiť dobrovoľníka na Sibír?
  • V čom spočívala jeho dobrovoľnícka práca?
  • Ako vyzerá život v sibírskych mestách Tomsk a Jakutsk?
  • Na akej úrovni sú miestne univerzity?
  • Ako vnímajú Sibírčania extrémne teploty?
  • Aké opatrenia zavádzajú proti zime?
  • A aké proti alkoholu?
  • Prečo vám v ruskom bare iba tak nepredajú vodku s energetickým nápojom?
  • Ako vyzerajú miestne študentské párty?
  • Aké najväčšie zážitky si z Ruska priniesol domov?
Tomská štátna univerzita, Foto: archív Peter Rybár

Ako ste sa dostali k tomu, ísť robiť dobrovoľníka na jednu z najprestížnejších univerzít Ruska? Čo vás na tom lákalo?

Nikdy som sa úplne nevedel stotožniť s predstavou každodenného sedenia doma na stoličke a stereotypným štýlom života. Vždy ma fascinovali cesty a dobrodružstvá. Už v útlom veku som obľuboval filmy alebo rád počúval príbehy o ľuďoch, ktorí sa vydali niekam do neznáma, na miesta, kde zažili veci nevídané. Rusko je stále krajinou, ktorá je u nás málo známa a neprebádaná. Ponúka však množstvo nádherných miest a divokú prírodu. Mám pocit, že viacerí našinci majú akýsi strach túto krajinu navštíviť.

Ešte predtým ako som sa dostal do Tomska, som bol na pár mesačnej dobrovoľníckej misii v Jakutsku. Táto návšteva má výrazne osobnostne obohatila a zanechala vo mne množstvo pozitívnych dojmov a myšlienok. Čiastočne zmenila môj pohľad na život v tejto krajine. Zaujal ma predovšetkým ich spôsob života, kultúra, tradície a podobne. Aj preto jeden z dôležitých dôvodov, ktorý ma motivoval následne absolvovať program pomocou organizácie Mladiinfo Slovensko na univerzite v Tomsku, bolo dôkladnejšie poznať tamojší svet, kultúru a celkovo život.

V čom spočívala vaša dobrovoľnícka činnosť?

Väčšia časť mojej dobrovoľníckej práce prebiehala na univerzitnej pôde. Pracoval som v knižnici, organizoval rôzne semináre, stretnutia a pod. Propagoval medzinárodné dobrovoľnícke projekty ako ESC (European Solidarity Corp) alebo workcampy. Prednášal o mojich predchádzajúcich skúsenostiach z ciest a motivoval som mladých ľudí, aby sa nebáli odísť do zahraničia. Pracoval som v materskej škôlke, v ktorej som deti učil, kde sa napríklad nachádza Slovensko, čo máme spoločné a čo rozdielne, prípadne naše riekanky a piesne.

Na univerzite som taktiež založil diskusný klub – Slovenské dobrodružstvá, kde som prezentoval našu krajinu, zvyky, kultúru a jazyk. Pred Vianocami si dokonca návštevníci klubu pochutnali na našom zemiakovom šaláte. Bolo to super, pretože na univerzite boli otvorené aj iné diskusné kluby napr. nemecký či francúzsky. No na slovenskom sa zúčastnilo dva-krát viac poslucháčov. Malé Slovensko bolo pre nich exotickou krajinou a veľmi si ju z môjho rozprávania obľúbili.

S deťmi v škôlke, Tomsk, Foto: archív Peter Rybár

Ľudia na Slovensku dokážu mať z neznámeho množstvo predsudkov. Stretli ste sa s nimi od okolia aj vy pred odchodom? Alebo naopak, vnímalo vaše okolie túto skúsenosť pozitívne?

Po návrate ma množstvo ľudí vnímalo (a v podstate stále vníma) ako človeka, ktorý “prežil ruskú zimu” či “vrátil sa živý a zdravý z ďalekej Síbiri”. Pred mojim odchodom viacerí známi nechápali, prečo som vlastne išiel niekam len tak nezištne pomáhať. Často sa ma pýtali, čo z toho budem mať a ako je možné, že idem niekam do neznámeho sveta za vlastné peniaze pracovať či pomáhať.

Avšak priateľstvá, skúsenosti a zážitky, ktoré som počas pobytu tam získal, sú na nezaplatenie. Naučil som sa ďalší cudzí jazyk, spoznal som nové zvyky, kultúru a hodnoty ľudí. To všetko mi ukázalo, aká je bohatá rôznorodosť chápania sveta a aktuálnych globálnych problémov. Navštívil som miesta, kde by som sa za bežných okolností asi nikdy nedostal. Mám pocit, že u nás na Slovensku je stále dobrovoľníctvo podceňované a jeho význam nepochopený.

Aké boli vaše prvé pocity po príchode? Ako na vás vplývala atmosféra mesta a samotní ľudia?

Úprimne, moje prvé slová po prílete boli: “Ach, Peter, prečo si sa vybral do takej zimy? Nemohol som radšej ísť niekam do teplejších krajín!”. Keď som odchádzal zo Slovenska, u nás bolo leto a Sibír ma privítala tak ako sa patrí, mrazom a snehom. Naozaj, prvé dojmy boli nepríjemné. Hlavne kvôli nepriaznivému počasiu a únavou z cesty, po niekoľkohodinovom nočnom lete a časovom posune.

Čo sa týka mesta Tomsk, nepredstavuje nejaký rýdzo socialistický typ ruského mesta. Po celom Tomsku sú roztrúsené secesné rustikálne drevené domčeky rôznych farieb, vďaka ktorým môžete mať pocit, ako by ste sa ocitli v rozprávke.

Okrem nich sa v ňom nachádza množstvo univerzít a vedeckých inštitúcií, ktoré sídlia v historických monumentálnych budovách. V tomto prípade máte naopak pocit, ako by ste sa nachádzali niekde v typickom európskom meste. Nachádza sa v ňom aj množstvo parkov a zelene a popri meste tečie pekná a veľká rieka Tom. Tomsk tak patrí medzi jedno z najkrajších miest na Sibíri.

V Rusku sa povráva, že ľudia, ktorí sa príliš usmievajú, prišli o rozum. Takže nie je bežné stretnúť na ulici človeka, ktorý by sa na Vás usmial alebo by Vám vôbec úsmev opätoval. Považujú to skôr za znak falošnosti. Preto na mňa Rusi spočiatku pôsobili dosť chladne a odmerane. Časom som si na to zvykol a rovnako aj ľudia, ktorých som častejšie stretával, si zvykli na to, že sa často usmievam. Niektorí dokonca úsmev aj opätovali.

Tomsk, Foto: archív Peter Rybár

Akým jazykom ste sa prvotne dorozumievali? Ako sú na tom v Rusku s angličtinou? Naučili ste sa aj miestny jazyk alebo ste ho už predtým ovládali?

Keďže som už mal nejaké základy ruského jazyka, od začiatku som sa komunikoval po rusky. Dokonca som si ruštinu aj zlepšil a to štúdiom na univerzite, pretože v rámci môjho dobrovoľníckeho programu som mal každodenne 3 hodiny ruského jazyka. Bežne staršia generácia angličtinu neovláda, no mladší s ňou nemajú problém. V prostredí, v ktorom som sa prevažne pohyboval, boli jazykovo dobre zdatní študenti. Zväčša okrem angličtiny hovorili aj ďalšími európskymi jazykmi ako španielsky či francúzsky. Dokonca som bol prekvapený, že viacerí z nich na univerzite študovali čínštinu alebo arabštinu.

Tomsk je mestom s viacerými univerzitami. Ako vyzerá študentský život na tomto chladnom mieste na Sibíri?

Veru áno, v meste sa nachádza 6 univerzít. Z toho dôvodu Tomsk dostal prívlastok Atény Sibíri. V tomto pol miliónovom meste študuje približne 125-tisíc študentov. Mesto je ako jeden veľký univerzitný kampus. Preto nie je ťažké zoznámiť sa so študentmi z rôznych univerzít a fakúlt. Všetky sa nachádzajú veľmi blízko pri sebe. V uliciach Tomska cítiť ducha slobody a mladosti. Knižnice, kaviarne či školské kluby sú vždy preplnené študentmi.

V meste študuje veľa zahraničných študentov. Preto sa pre nich často organizujú rôzne aktivity a spoločenské akcie. Podmienky pre štúdium sú tu na dostatočne vysokej úrovni. Univerzity im poskytujú dobre zázemie. Sibírski študenti sú dosť pilní a usilovní, pretože štúdium vnímajú ako jednu z ciest k lepšiemu životu. Je to pochopiteľné, ak by ste sa narodili niekde na ruskom vidieku, mali by ste dosť veľkú motiváciu na to, aby ste tam nezostali.

Tomská štátna univerzita, Foto: archív Peter Rybár

Okrem dobrovoľníctva ste boli aj na misiách v Jakutsku. Viete nám ich priblížiť?

Pred dvoma rokmi som sa odvážil vykročiť zo svojej zóny komfortu a odišiel pomáhať na misie na niekoľko mesiacov k bratom saleziánom do ďalekovýchodnej „Jakutii“. Bol to jeden z tých odvážnejších cieľov, ktoré som si chcel splniť. Náplňou mojej práce bola sociálna pomoc miestnym deťom. Bol som zodpovedný za chod letného tábora, kde som viedol vlastné kreatívne workshopy. Taktiež som hravou formou učil mladšie deti základy angličtiny.

Okrem toho som pomáhal s bežnými domácimi a stavebnými prácami (od varenia až po zatepľovanie a rekonštrukcie chaty v tajge). Podával som pomocnú ruku všade tam, kde to bolo potrebné. Množstvo domorodcov či už v mestách alebo na odľahlejších miestach Sibíri žije pod hranicou chudoby a sú misionárom vďační za každú pomoc.

Aké najchladnejšie počasie ste v Jakutsku alebo v meste Tomsk zažili? Bolo náročné si zvyknúť na túto stránku Ruska?

Počas môjho pobytu mi Sibírčania často vraveli: “Tohtoročná zima je veru teplá! Podľa nich som ešte nezažil tuhú sibírsku zimu. Najnižšiu teplotu, ktorú som zaznamenal na teplomery bolo 37°C pod nulou. Mne osobne však stačila aj takáto zima. Človek si rýchlo zvykne aj na takýto chlad a približne do troch týždňov som sa v Tomsku na chladné počasie aklimatizoval. Dôležité je nikdy nepodceňovať mrazivé počasie a vždy sa dostatočne teplo obliecť. Osobne som bez čiapky a termoprádla nevytiahol päty z domu.

Naopak, Jakutsko som navštívil v letnom období a nezažil som ich povestné drasticky mínusové teploty. Hoci, koncom júla som v noci počas stanovačky v tajge zažil aj mierny mráz. Letá však tam bývajú celkom horúce. Z geograficko-klimatického hľadiska Jakutsko je prakticky oblasť polopúšte a dážď je naozaj mimoriadne ojedinelým javom. Pri povodí rieky Lena je pôda prevažne piesčitá, takže sa tam naozaj cítite ako niekde na polopúšti.

Počas leta okrem teplôt veľký problém predstavuje nadmerný výskyt komárov. Kombinácia tepla a komárov je tak často neznesiteľná. Ak sa skryjete do tieňa pred ostrým slnkom, ihneď na vás zaútočia roje komárov. Pri 30°C teplotách ste tak nútený obliecť si dlhé nohavice, košeľu prípadne mikinu a v tajge počas práce sa hodili aj rukavice. Ak by ste si ich neobliekli, hneď by ste to ľutovali. Môj osobný rekord štípancov, ktoré som si narátal iba v oblasti rúk od zápästia po prsty, bol 57.

Zamrznutá bielizeň, Foto: archív Peter Rybár

Ako vnímajú pocit chladu domáci? Dokážu sa aj “posťažovať” na zimu alebo sú s ňou úplne stotožnení?

Najviac, kto v Tomsku frflal na zimu a sneh, som bol akurát tak ja. Ľudia si vysoké mrazy doslova užívajú a sú hrdí na takéto tuhé zimy a metre snehu. Väčšina z nich si život bez takejto zimy nevie ani predstaviť a nemá potrebu sa presťahovať niekam inam, do teplejších krajov. Je však pravdou, že v prípade, ak je vonkajšia teplota až príliš nízka (cca pod 30°C nulou), nevychádzajú von príliš často. Radšej zostanú doma v teple v papučiach, pijú čierny čaj s citrónom, hladia mačku (ktorej chov v Tomsku je dosť rozšírený) a užívajú si sibírsku zimu z okna.

Keď sa však trochu oteplí, neváhajú ani minútu a vydajú sa na prechádzku do parku, prípadne idú na bežky do blízkych lesov či korčuľovať sa na okolité jazerá. Spomínam si však na jednu úsmevnú príhodu. Keď som sa pýtal mojej ruskej kolegyne, prečo majú v každom obchode také množstvo a široký výber koláčov, odpovedala mi: ”To preto, aby sme si v týchto tuhých zimách aspoň trochu osladili život”.

Zavádzajú sa v Jakutsku alebo v meste Tomsk aj nejaké “opatrenia” pri extrémne mínusových teplotách? Alebo všetko funguje ako má?

Áno, samozrejme! Keď klesne teplota pod určitú hranicu v ktorejkoľvek sibírskej oblasti (napr. V Jakutsku 50°C pod nulou), tak sa zatvárajú škôlky a školy. Deti z toho majú inak dosť veľkú radosť. V prípade, že by ste v takejto zime našli človek ležať na zemi, musíte mu ihneď pomôcť, inak by v priebehu 20-30 minút umrzol. Neposkytnutie pomoci sa rovná trestnému činu. Pri veľkých mínusových teplotách sa autá nechávajú stále naštartované. Ak by ste ho nechali tak, už ho nemusíte celú zimu naštartovať. Niektorí ľudia majú z tohto dôvodu vyhrievané garáže.

Na benzínových pumpách majú špeciálne druhy pohonných hmôt do extrémne mrazivého počasia. Napríklad nemrznúca nafta do -35°C a takzvaná arktická nafta, od -35°C nižšie. Na automobily sa montujú pridané takzvané zimne sklá za účelom udržania tepla v interiéry a taktiež používajú špeciálne klincami opatrené pneumatiky do snehu a ľadu. Sibírski Rusi majú zvyk počas dlhších prechádzok odskočiť si do obchodu alebo do kaviarne zohriať sa aspoň na chvíľu.

Kočík do snehu, Tomsk, Foto: archív Peter Rybár

Pre nás je ťažké si takúto zimu vôbec predstaviť. Ako by ste tento pocit opísali? Máte aj nejakú negatívnu skúsenosť so zimou?

Keď na Slovensku príliš mrzne, často sa hovorí, že je zima ako v Rusku. Nie je to však pravda, skutočne mrazivú zimu si nevieme ani predstaviť. Pri veľmi nízkych teplotách vám mrznú mihalnice, mužom sa vytvorí námraza na fúzoch a ženám zamŕzajú vlasy, ktoré im vytŕčajú z pod čapice. Ak nemáte ústa prekryté šálom, pri každom nádychu cítite, ako vám mrazivý vzduch preniká až do pľúc.

Naopak, ak predsa máte šál na ústach, z vlhkého dychu z úst vám celý zamrzne. V prípade, že nosíte okuliare, vám úplne zamrznú šošovky. V silných mrazoch okrem ľudského tela trpí aj osobná technika. Mobil som si musel mať hlboko vo vrecku, čo najbližšie k telu. S bežným zrkadlovým fotoaparátom by ste v extrémne nízkych mrazoch veľa toho nenafotili.

Čo sa týka mojich osobných skúseností, stalo sa mi, že som situáciu s nízkou teplotou podcenil. Keď som pri teplote -28°C približne 20 minút čakal na autobus, nasledujúci deň som zostal ležať v posteli so zvýšenou teplotou.

Na druhej strane som mal aj úsmevné príhody. Zvykol som chodievať bežkovať do parku a v ruksaku som mal položenú fľašu s vodou. Keď som sa chcel napiť, vo fľaši bol už len ľad. Raz som večer povešal vyprané prádlo v lodžii, ráno som ho našiel úplne zamrznuté.

Vo svojom článku opisujete, ako patrí to, že Rusi sú najväčšími požívačmi alkoholu medzi klasický stereotyp. Aká je pravda? Ako vyzerá taká študentská párty v Rusku?

O téme Rusko a vodka by sa dalo napísať mnoho strán. Pravda je, že Rusko už nie je tým, čo bývalo predtým. Štát zaviedol viaceré opatrenia v boji proti alkoholizmu. Napríklad zvýšili ceny za tvrdý alkohol (aj keď v porovnaní s cenami u nás je stále lacný). Alkohol je možné kúpiť iba na určených miestach a v určenú hodinu. Alkoholizmus však predstavuje väčší problém skôr na ruskom vidieku než v mestách.

V nočných baroch Rusi zväčša obľubujú pitie piva, predovšetkým európskej značky. S ruskou vodkou sa skôr môžete stretnúť v komornejšom prostredí, napríklad na súkromných oslavách. Cez víkend Rusi zvyknú chodievať na chaty takzvané “dači” mimo mesta a tam sa často oddávajú tomuto neduhu. Práve na dači som aj ja prvýkrát ochutnal vodku z povestných ruských stakanov.

Možno si kladiete otázku, prečo sa o Rusoch hovorí, že dokážu na jedno posedenie vypiť veľké množstvo alkoholu? Tajomstvo spočíva v takzvanom zajedaní. Počas pitia konzumujú rôzne maškrty, od sušeného chleba, mäsa a rýb až po kaviar. Raz sa ma známi pýtali, s čím konzumujeme na Slovensku pivo. Keď som im ako rodák z východného Slovenska odpovedal, že s borovičkou, zostali udivení a povedali mi, že to nie je najšťastnejšia kombinácia.

V Rusku vám v nočnom bare len tak nepredajú vodku s energetickým nápojom, pretože je to zdraviu nebezpečné. Barmani zväčša nechcú mať na svedomí možné následky.

Študentské večierky bývajú rôzne. Často sa chodieva do baru. Rusi majú v obľube spev a aj preto je v Tomsku množstvo karaoke podnikov. Taktiež sú populárne komorné koncerty v menších podnikoch. Mladí študenti zvyknú chodievať na chatovačky, v rámci ktorých majú pripravený bohatý program. Zúčastňuje sa na nich naozaj veľké množstvo študentov. Typickou súčasťou programu je široko obľúbená ruská sauna, kde mladí Rusi trávia dlhé chvíle rozhovormi.

So študentami, Tomsk, Foto: archív Peter Rybár

Ako to vyzeralo v meste, v ktorom ste bývali, s úrovňou života? Ako žijú priemerní obyvatelia v porovnaní s ľuďmi na Slovensku? Je extrémny rozdiel v platoch a vo výdavkoch? Líšili sa to aj v Jakutsku a meste Tomsk?

Životná úroveň nie je až tak zlá, ak sa to zdá, aj keď sa to nedá porovnávať s Európou. Musím sa však priznať, bol som prekvapený, ako sa mladí Rusi či už v Tomsku alebo v Jakutsku štýlovo obliekajú. Väčšina z nich vlastní drahý telefón a kvalitné značkové veci. Myslím, si však, že toto je typickým znakom bývalých krajín socialistického bloku, že mladí ľudia, hoci nie sú finančné solventní, míňajú množstvo peňazí na drahé a často nepotrebné veci len kvôli imidžu. Je to však iba môj osobný postreh.

Z môjho pohľadu, vo väčších mestách (ako Moskva, Petrohrad, Kazaň alebo samotný Tomsk) je životná úroveň o niečo vyššia než v slovenských mestách. Avšak ruský vidiek sa nedá s tým naším vôbec porovnať. Rozdiel v nerovnosti príjmov a životnej úrovne v ruských mestách a na vidieku je markantný.

Podobne, rozdiely existujú aj medzi jednotlivými oblasťami a regiónmi Ruska. V Tomsku sú napríklad platy nízke, no prijmi v meste Jakutsk sa vyrovnajú tým moskovským. Dôvodom je fakt, že Jakutsko disponuje veľkým nerastným bohatstvom. Medzi Rusmi sa vtipne traduje, že sa tam nachádza celá Mendelejevová tabuľka prvkov. Ťaží sa tu zlato, striebro, diamanty, uhlie, plyn, ropa a iné. Jakuťania často hovorievali, že ak by bolo Jakutsko nezávislou krajinou, tak je to druhý Dubaj. Veľká časť ziskov z ťažby však putuje do Moskvy.

Ceny v meste Jakutsk sú taktiež neporovnateľne vyššie než v Tomsku, keďže sa tam väčšina potravín a iných produktov musí dovážať. Najdrahšie pivo, aké som kedy pil, bolo práve v Jakutsku. Fľaša známeho českého piva ma vyšla v prepočte na približne 10 eur.

Bol vám bližší život v meste Tomsk alebo v Jakutsku? Čo vás najviac zaujalo na oboch? Stretli ste sa s niečím, na čo ste si nevedeli zvyknúť?

Obidve mestá majú niečo do seba a obe mi prirástli k srdcu. Hoci sú obe miesta takpovediac takmer na druhom konci sveta, cítil som sa tam veľmi dobre a príjemne. Nevedel by som si však predstaviť žiť tam dlhodobo. Život v Tomsku je viac podobný tomu európskemu než život v Jakutsku. V Tomsku žijú zväčša európski Rusi, ktorých predkovia sa tam presídlili, kým Jakutsko obýva zväčša pôvodne obyvateľstvo “Sacha”. Je to veľmi odlišná kultúra s špecifickým spôsobom života a mentalitou.

Osobne ma najviac zaujal ich tolerantný prístup. Vzhľadom na to, že Rusko je do veľkej miery multikultúrna krajina a naučili sa vo väčšine k vzájomnej tolerancii. V oboch mestách som mal priateľov rôznej etnickej a národnej príslušnosti či vierovyznaní (moslimovia, budhisti, pravoslávni kresťania, či vyznávači tradičného šamanizmu).

Dlho som si musel zvykať na krátke zimné dní v Tomsku. Naopak, v Jakutsku na dlhé letné dni takmer bez noci. V týchto oblastiach v blízkosti polárneho kruhu v lete slnko v podstate neklesá pod horizont. To znamená, že ak sa náhodou zobudíte o druhej hodine ráno, môžete pri otvorenom okne pokojne čítať knihu alebo noviny. Toto obdobie je známe aj pod názvom biele noci. Pri takomto svetle môže človek trpieť nespavosťou. Osobne sa mi často stávalo, že keď som náhodou zaspal a otvoril náhle oči, myslel som si, že je už ráno. Pritom hodiny ukazovali nočný čas.

Biela noc o 2:00 hodine, mesto Jakutsk, Foto: archív Peter Rybár

Čo patrí medzi najlepšie zážitky, ktoré ste si z týchto miest odniesli?

V tomto prípade nemôžem hovoriť o nejakom najsilnejšom zážitku. Veľa mojich zážitkov boli niečím špecifické a výnimočné a zanechali vo mne silný dojem.

Či už je to lyžovanie na predhorí Altaja v najlepšom prašane; kúpanie v ľadovej diere jazera počas pravoslávneho sviatku “Krešenie”; lezenie na Lenské stĺpy a pohľad z nich na jednu z najväčších riek sveta – Lenu; tradičné ďakovanie bohom tancom zvaným “osuochaj” za prežitie dlhej zimy na jakutskej náboženskej slávnosti Yssyach; čistenie aury malým jakutským dievčatkom; jazda transsibírskou magistrálou alebo jazda bežným autobusom po rozbitých ruských cestách; pohľad z lietadla na ústie rieky Ob či prelet cez pohorie Ural; nocovanie v spacáku pod holým nebom v tajge, a ranné zobúdzanie sa na erdžanie divokých koní, pasúcich sa neďaleko odo mňa; guľovačky na večne zamrznutom jazere Bulus počas letných horúcich dní; večera na lúke a chutnanie sobieho mäsa s kvaseným kobylím mliekom kumys, hranie sa s jakutskými deťmi či rozhovory s nezabudnuteľným deduškom Leonidom.

3
Uložiť článok
Komentovať