Urbex alebo urban exploration je aktivita, pri ktorej nadšenci vstupujú do starých budov, opustených priestorov či objektov, v ktorých v minulosti pulzoval život, no teraz zívajú prázdnotou. Uchvátila aj tvorcov, ktorí svoje unikátne zábery v podobe videí a fotografií zdieľajú na sociálnych sieťach pod prezývkou The Dark Pirate Stories. Dostávajú sa na miesta, ktoré dýchajú históriou či svojou vlastnou nezameniteľnou atmosférou, až z nich naskakujú zimomriavky. 

Navštívili napríklad starú psychiatrickú nemocnicu, opustenú elektráreň v Poľsku, sanatórium, jeden z najväčších opustených NATO bunkrov v Európe a množstvo ďalších originálnych miest zo Slovenska aj okolitých štátov, z ktorých sa vytratil život a mnohí sa sem boja možno čo i len vstúpiť. Viac o urbexe nám v rozhovore prezradili dvaja členovia The Dark Pirate Stories, ktorí si priali zostať v anonymite.

Čo vás na urbexe najviac fascinuje alebo láka?

S: Veľmi radi objavujeme miesta, kam sa mnoho ľudí bežne nepozrie. Ich prieskum vnímame ako návštevu múzea, v ktorom je možné si prezrieť všetky zákutia. Príbehy nám nerozpráva sprievodca, vytvára ho miesto samotné a zároveň sa vytvára aj v našich predstavách v spojení s pocitmi, ktoré vtedy prežívame.

Podľa čoho si vyberáte miesta, ktoré navštívite?

P: Väčšinou sa zameriavame na netradičné miesta. Pokiaľ majú zaujímavú minulosť alebo ich celková atmosféra nás pohltí ešte pred cestovaním, musíme sa tam ísť pozrieť.

S: Rád na to nadviažem, všetky naše miesta musia byť pre nás v istej miere výnimočné. Tým získavame inšpiráciu v našej tvorbe, čím by sme radi preniesli ďalej nielen atmosféru týchto miest, ale aj spomenutú osobnú emóciu.

Je na Slovensku množstvo takýchto budov? Je zložité sa ku nim dostať?

S: Slovensko, podobne ako väčšina postsocialistických krajín, disponuje veľkým množstvom budov, ktoré sa postupne z rôznych dôvodov prestali využívať, čím sa stali len spomienkou.

P: V súčasnosti prístup k takýmto miestam býva čoraz ľahší, čo je priamo úmerné ich následnej deštrukcii. Tá má často rýchly spád. Akonáhle dôjde k rozširovaniu ich polohy, rešpekt a úcta väčšiny ľudí zvyknú byť v úzadí.

Ktoré z navštívených miest vo vás zanechalo najväčšie dojmy? Prečo?

P: Spomíname si na našu prvotinu, ktorou to všetko začalo. Bol to sklad plný atrakcií istého lunaparku, v ktorom sme strávili viac ako 5 hodín. Museli sme preliezť množstvo vysokých regálov. Naša zvedavosť nás nútila si ich obzrieť úplne všetky.

S: Každopádne, najväčšiu stopu v nás zanechal jeden horský hotel, do ktorého vstup bol nesmierne náročný a vyžadoval si veľkú odhodlanosť a takisto odolnosť voči nadmernej psychickej záťaži. Výsledkom bol neopakovateľný zážitok, ktorým sa upevnilo naše priateľstvo.

P: Bez toho by sme sa nedokázali dostať na všetky miesta, ktoré sme už prešli a považujeme to za absolútny základ všetkého, čo máme ešte pred sebou.

Zisťujete si predtým, ako sa na niekam vyberiete, históriu lokality?

P: Pri vyhľadávaní miest nás najskôr zaujíma súčasný stav, histórii sa väčšinou venujeme neskôr. Tým netvrdíme, že nás nezaujíma, práve naopak. Veľmi radi si následne zisťujeme viac informácií, pretože nám pomáhajú dotvoriť si celkový obraz.

Môžete nám priblížiť takéto zaujímavé miesta na Slovensku?

S: Medzi tie najzaujímavejšie radíme určite kaštieľ v Rusovciach, ktorý v nás zanechal pocity úžasu a my sme veľmi radi, že sme dostali možnosť zachytiť ako jeho exteriér, tak aj jeho interiér, keďže nejde o bežnú opustenú budovu.

P: V našej krajine sme prešli množstvo miest, spomenuli by sme nemocnice, vojenské bunkre, kaštiele, školy, rôzne továrne a podobne.

Vo všeobecnosti bližšie informácie k nim neposkytujeme, naším zámerom je tieto miesta do istej miery chrániť, respektíve neprispievať k ich ničeniu.

Niekedy sú opradené množstvom záhadných až strašidelných príbehov. Aké máte pocity vy, keď sa na urbex vyberiete?

S: Niektoré miesta majú veľmi zvláštnu atmosféru a občas sa zhodneme, že niekde nemáme dobrý pocit. S ľudskou predstavivosťou sa vedia pohrať aj rôzne zvuky v starých budovách. Aj keď môžu znieť záhadne alebo strašidelne, väčšinou majú racionálny pôvod. Kvapkajúca voda občas znie ako kroky, prievan dokáže buchnúť s dverami spôsobom, ktorý človeka zamrazí.

Kým niektorých lákajú, ďalším naháňajú strach. Zažili ste nejakú negatívnu skúsenosť? Alebo, čo je na urbexe najnebezpečnejšie?

P: Príbehy tohto typu väčšinou podporujú záujem verejnosti. Boli sme v dome kanibala, človeka, ktorý sa dohodol so svojou obeťou na konzumácii podľa pravidiel, s ktorými obeť súhlasila. Keď sme boli na najvyššom poschodí, počuli sme zvuky z prízemia, tie nás prinútili chvíľu počkať, neprestávali, opakovali sa v rôznych intervaloch. Nechceli sme nikoho stretnúť, vždy sa tomu vyhýbame. Všetky tie zvuky smerovali z miest, ktoré viedli priamo von z domu. Keď sme sa rozhodli ísť, nikoho sme nestretli.

S: Boli sme na zámku, ktorý bol postavený do strmého kopca. K oknám, ktoré boli vyššie, sa človek nemal ako dostať. Rozdelili sme sa, ani jeden z nás nemal po celý čas dobrý pocit. V jednom z tých okien sme nezávisle od seba zahliadli osobu. Keď sme sa opätovne stretli, povedali sme si, čo sa nám stalo. Hovorili sme o tom istom okne. Tento príbeh však nemá súvis s tým, čomu veríme, čo si myslíme. Nevieme tomu priložiť žiadnu abnormalitu, to už záleží na tom, čomu kto verí. Len spomíname situácie, ktoré sa nám reálne stali a nevieme ich inak vysvetliť.

P: Najnebezpečnejší na urbexe je v prvom rade zlý stav budov. Záleží nám na tom, aby sa nikto z nás nezranil. Statika je často narušená hrdzavejúcimi konštrukciami, prehnitými podlahami. Nie je nezvyčajné, že vidíme prepadnuté strechy, ale aj celé poschodia.

Na vašich videách môžeme vidieť, že v opustených budovách mnohokrát zostávajú veci a predmety, ktoré patrili bývalým obyvateľom. Aká materiálna vec, ktorú ste videli, vo vás zanechala najväčší dojem?

S: Najväčší dojem v nás ani tak nezanechajú nejaké hodnotné alebo drahé veci.

Napríklad nedokončené diela v ateliéri sochára, nedomaľovaný obraz, do polovice uštrikovaný sveter – to všetko nás núti zamyslieť sa nad tým, že tu nie sme navždy. Práve to je to, čo v nás zanechá ten najväčší dojem a najhlbšiu spomienku.

Máte nejaké vlastné pravidlá, ktorými sa pri urbexe riadite?

P: Okrem klasického pravidla „Nezanechaj nič, len stopy, neodnášaj si nič, len fotky“, neradi zverejňujeme polohu miest alebo akékoľvek informácie k nim, pokiaľ nám to povaha a ich aktuálny stav neumožňuje. Radi sa o naše zážitky podelíme prostredníctvom videí a fotiek, čo zvykne vzbudiť zvedavosť. Vieme, že tým narúšame ich „pokoj,“ napriek tomu si každé miesto veľmi vážime.

Nakrúcate videá, ktoré sú mimoriadnej kvality, až z nich naskakujú zimomriavky. Viete nám priblížiť proces ich tvorby? Koľko trvá ich vznik od prvej návštevy miesta po výsledok?

P: Celkovo je to pre nás jeden veľký príbeh. Všetky tie krásne miesta nám pomáhajú sa posúvať, získať skúsenosti, ale zároveň sa aj poučiť. Naša tvorba je v rámci urbexu netradičná. Sme si toho vedomí a vieme prijať aj negatívne názory. Vybrali sme sa nezvyčajnou cestou a práve touto formou sa nám darí posúvať sa čoraz bližšie k našim cieľom. Otvárajú sa nám rôzne možnosti, pridávajú sa k nám čoraz kreatívnejší ľudia. Každý má individuálne schopnosti, ktorými vie prispieť k cieľom, za ktorými si všetci ideme. Ale to už smerujeme mimo túto tému, máte sa však na čo tešiť.

S: V prvom rade sme veľmi radi, že naše videá vnímate takýmto spôsobom. Naším cieľom je priblížiť pocity a zážitky z miesta prostredníctvom záberov. Natáčanie sa vzhľadom k miestam časovo líši, zvykne to byť od 2 do 5 hodín. Následne postprodukcii venujeme cca 30-40 hodín.

Ako pristupujete k príbehom, ktoré ku nim pridávate?

P: Všetky príbehy sú reflexiou životných skúseností každého z nás s prepojením na miesto, ku ktorému sa to podľa nás hodí najviac. Ak sa v nich niekto dokáže nájsť a podelí sa s nami o svoje pocity a skúsenosti, o to väčší zmysel to pre nás má.

Aké reakcie dostávate na vaše videá najčastejšie?

P: Verejnosť, ktorá sa k nám dostane, sa s našou tvorbou stotožňuje a dostávame pozitívne odozvy. Rovnako sa tešíme aj tým negatívnym, aj tie nám pomáhajú nezísť z cesty, ktorou sme sa vybrali.

S: Rovnako nás teší, keď sa nám ozvú ľudia, ktorí na niektorom z tých miest v minulosti niečo prežili.

Pre viac atmosférických videí či fotografií s ich vlastnými príbehmi opustených miest sledujte The Dark Pirate Stories na YouTube, Instagrame alebo Facebooku. 

Otvoriť galériu (18)

Pozri aj:

Sužovali ju bludy a vyhrážali sa jej kazajkou, keď odmietla sex, prišla o prácu. Smrť…