Foto: Unknown author, Public domain, via Wikimedia Commons/ Profimedia (Ilustračná s úpravou)

Werner Theodor Otto Forßmann neváhal vyskúšať katetrizáciu srdca na sebe.

V dnešnej dobe sú síce operácie srdca mimoriadne náročné, avšak aj veľmi dobre naštudované. Veľkú zásluhu na tom majú lekári z minulosti, ktorí vykonávali štúdie, postupy a pokusy s cieľom pomôcť pacientom. Avšak niekedy boli ochotní riskovať aj svoj život. 

Otec zomrel v 1. svetovej vojne

Werner Forßmann sa narodil v roku 1904 v Berlíne. Už v 12 rokoch však prišiel o otca, ktorý padol v prvej svetovej vojne. Jeho otec, právnik, prikladal vždy vzdelaniu veľkú váhu.

Syn nechcel svojho padlého otca sklamať a v roku 1922 začal študovať medicínu a v roku 1929 získal doktorát. Následne nastúpil na súkromnú kliniku. Práca ho tam ale nebavila a už po troch mesiacoch odtiaľ odišiel a začal si hľadať novú prácu.

Ešte v tom roku ako získal doktorát, začal pracovať ako asistent na Auguste Victoria, ktorá dnes nesie meno nemocnica Wernera Forßmanna. Tam sa ho ujal lekár Richard Schneider, ktorý ho začal zdokonaľovať v chirurgii.

Forßmann pred rokom 1957. Foto: Unknown author, Public domain, via Wikimedia Commons

Záujem o srdce

Forßmann sa diagnostikou srdca zaoberal už počas študentských čias. Zaujali ho práce iných chirurgov, ktoré študoval. Pochopil, že liečba srdca by sa dala vykonávať aj bez toho, aby sa musel otvárať hrudník, a to tak, že by sa cez žily zaviedol katéter priamo do srdcového svalu.

Táto myšlienka ho tak zaujala, že ju hneď začal testovať. Ak by sa to podarilo, lieky by mohli byť takto priamo aplikované do srdca, mohli by sa podávať kontrastné látky či vykonávať iné medicínske zákroky.

Pokus najprv urobil na psovi. Počas ich pitiev našiel najvhodnejšiu cestu pre hadičku cez hrdlovú žilu. Na pokusnom psovi teda vykonal katetrizáciu, pričom mu dokázal merať tlak vo vnútri srdca. Bol to veľký, avšak čiastkový úspech, no dokázal si, že to funguje.

Pokus na sebe samom

Mimochodom, toto všetko sa dialo veľmi rýchlo a stále sa nachádzame v roku 1929, kedy získal Forßmann doktorát. Keď svoj nápad vyskúšať katetrizáciu na človeku povedal Schneiderovi, ten to odmietol s tým, že je to nebezpečné a mohol by pacienta zabiť. Podobný názor mali aj iní lekári. On bol však presvedčený, že to pôjde.

Ignoroval nariadenie svojho vedúceho lekára a presvedčil sestru Gerdu Ditzenovú, aby mu pomohla vykonať tento experiment na sebe. Súhlasila, no hrdinsky povedala, že iba vtedy, ak to urobí na nej. Forßmann ju ale podviedol, nechcel ohroziť jej život a aplikoval si lokálnu anestéziu. Cez lakťovú žilu si zaviedol močový katéter. Potom povedal sestre, aby išli na röntgenové oddelenie.

Tam posunuli katéter 60 centimetrov až do dutiny pravej komory srdca. Následne sa vytvorila röntgenová snímka, ktorá toto zavedenie potvrdila.

Röntgenové vyšetrenie zavedeného katétru do srdca. Foto: Werner Forßmann, Public domain, via Wikimedia Commons

Nepovšimnutý úspech

Shneider bol mrzutý, že Forßmann neuposlúchol, avšak umožnil mu vyskúšať katetrizáciu na nevyliečiteľne chorej žene, ktorej takto podali lieky a jej stav sa zlepšil. Forßmann publikoval štúdiu o svojich zisteniach, avšak nevzbudila veľký záujem. Všimli si ju dvaja lekári, ktorí sa katatrizácii srdca venovali už predtým, ale nemali dôkaz, že sa im podarila a obvinili ho z plagiátorstva. Vedúci nemocnice Sauerbruch, aby nepoškodil reputáciu nemocnice, ho prepustil.

Všeobecné uznanie získal v podstate až v roku 1956, keď spolu so spomínanými lekármi získal Nobelovu cenu za katetrizáciu a pokroky s ňou spojené.

Udelená nobelova cena. Foto: Wikimedia

Urológ počas vojny

S pošramotenou reputáciou Forßmann začal robiť urológa v nemocnici v Mainzi. Tu stretol aj svoju budúcu manželku, s ktorou sa oženil v roku 1933. S nástupom nacistov zažila urológia v Nemecku úpadok, keďže zhruba každý štvrtý urológ bol Žid.

Forßmann vstúpil do NSDAP, keďže to pre neho bolo výhodné a sľubovalo lepšie kariérne postavenie. V roku 1938 sa však dostal do konfliktu, lebo prijal do nemocnice zranených Židov po pogromoch.

Počas vojny slúžil ako lekár a ošetroval a operoval zranených vojakov. Takto pracoval až do konca vojny, keď ho zajala americká armáda, kde zostal v zajatí do októbra 1945, kým ho pustili a mohol sa vrátiť k rodine.

Tlačová konferencia v roku 1959. Werner Forßmann sa nachádza vpravo Foto: Bundesarchiv, B 145 Bild-F006444-0033 / CC-BY-SA 3.0, CC BY-SA 3.0 DE, via Wikimedia Commons

Po Nobelovke

Po vojne nemohol pracovať, keďže bol v nacistickej strane, avšak neskôr mu to bolo umožnené, keďže sa nepodieľal na nacistických zločinoch.

Napokon prišlo už spomínané ocenenie v podobe Nobelovej ceny a v roku 1958 sa stal hlavným chirurgom v nemocnici v Düsseldorfe. V roku 1969 odišiel do dôchodku a začal písať svoju autobiografiu, kde popísal aj samotný pokus na sebe. Zomrel po desiatich rokoch v roku 1979 na zlyhanie srdca.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )