Foto: Ronald L. Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons/Ronald L. Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons

Masaker v My Lai ukázal, že aj vycvičené americké vojská sa dokážu správať ako nacisti.

Zohavené, zbité, mučené či dobodané telá. Nie vojakov či mužov, ale najmä starých ľudí a tiež žien či detí. Nie, to nie je opis niektorých z miest, kde vyčíňali nacisti počas 2. svetovej vojny. Takto vyzerala vietnamská dedina My Lai po tom, ako na ňu pred 53 rokmi zaútočila americká divízia. Nevadilo im, že sa tu nenachádzali žiadni vojaci, proti ktorým bojovali, dobre im poslúžili aj neozbrojení civilisti, ktorí nemali proti nim žiadnu šancu. 

Na začiatku roku 1968 sa už niekoľko rokov vo Vietname bojuje. Komunistické bojové oddiely utrpeli po celom južnom Vietname ťažké straty a boli nútené zmeniť svoju stratégiu boja. Prešli na partizánsky spôsob, Američanov napádali zo zálohy a kládli na nich pasce.

Národný front oslobodenia Južného Vietnamu, známy tiež ako Vietkong, operoval aj v oblasti osady Song My skladajúcej sa z dedín My Lai 1, 2, 3 a 4. Američania predpokladali, že väčšina obyvateľov v týchto dedinách sú príslušníci Vietkongu a ak aj nie sú, tak ho podporujú.

Ronald L. Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons

Rota Charlie 1. práporu 20. pechotného pluku 11. brigády divízie Americal mala poverenie vykonať kontrolu. Rota sa skladala z mladých brancov, ktorí nemali ani 20 rokov. Iba dva dni predtým, ako mali ísť vykonať kontrolu, stratili v okolí dedín významného člena tímu. Pri pohrebe kapitán roty poznamenal, že jeho smrť treba pomstiť. Mladí muži to, žiaľ, zobrali až príliš doslovne.

Šialenci zaútočili na dedinu

Ráno 16. marca 1968, teda pred 53 rokmi, sa začal masaker, aký azda nemá v histórii armády Spojených štátov obdobu. Vojaci roty Charlie boli vysadení z helikoptéry a postupovali do dediny My Lai 4.

Cestou im nikto nekládol odpor. Keď prišli do dediny, kapitán roty Ernest Medina, ktorý vyzýval na pomstu, prikázal, aby sa začal útok na dedinu. Veliteľ pešej čaty William Calley vojakom rozkázal, aby spustili paľbu. Rozpútali sa neuveriteľné jatky.

Ronald L. Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons

Vojaci začali strieľať a hádzať granáty do civilistov a po každom Vietnamcovi, ktorého zbadali. Niektorí vojaci rozkaz neuposlúchli, avšak mnohí bez problémov neozbrojené ženy, deti či starcov zabíjali.

K vraždeniu sa pridal aj kapitán roty. Ako píše Pravda, vyše 100 vojakov vtedy masakrovalo celú dedinu. Prvý padol akýsi starec, ktorý sa ukrýval a mával pritom rukami.

Zdesení ľudia kričali “No Viet Cong”, no krvilační vojaci nemali zľutovania pred vzlykajúcimi ľuďmi, ktorí chránili svoje deti. Ľudí popravovali pred priekopami, do ktorých ich následne hádzali. Smrti sa nevyhli ani bábätká.

Ronald L. Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons

Vojaci tiež zapaľovali chatrče a čakali, kým z nich vybehnú ľudia a tak ich zastrelili. Nikto nekládol vojakom odpor. Ako by aj mohol. V dedine nebol ani jeden bojaschopný muž a žiadne zbrane, ktoré by dokázali odolať americkým guľometom.

Ronald Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons

Nezostalo len pri zabíjaní. Vojaci opojení mocou nad bezbrannými sa uchyľovali k činom, z ktorých sa obracia žalúdok. Ľudí pred smrťou mučili, mrzačili a ženy znásilňovali.

Foto: Ronald L. Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons

Niektorí vojaci sa síce nepodieľali na zabíjaní civilistov, no ani nič neurobili, aby ho zastavili. Radšej išli zabíjať dobytok.

Hrdina v helikoptére

Po približne dvoch hodinách vraždenia prelietal nad dedinou vojak Hugh Thompson, ktorý mal asistovať pechote. Všimol si postrieľané telá a nechápal, čo sa deje. Skúmal situáciu a vtedy si uvedomil, na čo sa to vlastne prizerá. Snažil sa privolať pomoc a dal hlásenie, aby sa operácia zastavila.

Thompson v roku 1994, ako píše Pravda, povedal: “Všade, kam sme pozreli, sme videli telá. Boli to malé deti – dvoj až päťročné, ženy, veľmi starí muži, nikto vo veku vhodnom pre vojenskú službu.”

Foto: Ronald L. Haeberle, Public domain, via Wikimedia Commons

Keď z helikoptéry videl, ako sa skupina blíži k 11 civilistom, rozhodol sa medzi vojakmi a skupinou dedinčanov pristáť. Svojmu strelcovi nariadil namieriť na vojakov a zastaviť ich, ak budú chcieť napadnúť dedinčanov. Napokon pristáli ďalšie helikoptéry a ľudí evakuovali.

Ututlanie a nepotrestanie

O masakre v dedine sa dozvedelo viacero vyšších dôstojníkov. Nikto si však s tým nechcel špiniť ruky a ísť proti vlastným vojakom. O masaker sa však začali zaujímať novinári a nastalo vyšetrovanie. Bola to však fraška. Za vinníka bol napokon označený iba veliteľ pechoty Calley, ktorý prikázal spustiť paľbu. Za zabitie 22 civilistov bol odsúdený na doživotie. Mnohí ľudia si však mysleli, že masaker je vymyslenou udalosťou a dokonca aj Thompson bol považovaný za zradcu.

Calley (vľavo) a Thompson (vpravo). Foto: Unknown authorUnknown author, Public domain, via Wikimedia Commons/US Federal Government, Public domain, via Wikimedia Commons

Calley si odsedel vo väzení iba chvíľu, následne putoval do domáceho väzenia, aby ho po troch rokoch prezident Nixon omilostil. Až v roku 2009 sa ospravedlnil za to, čo spáchal a oľutoval to. Zadosťučinenie sa dostalo aj Thompsonovi, ktorý napokon dostal najvyššie vojenské vyznamenanie za statočnosť. Mimochodom, Calley ešte žije, má 77 rokov.

Masaker v My Lai znamenal smrť pre 347 až 504 ľudí, v závislosti od toho, či sa držíte americkej alebo vietnamskej verzie. Ani jeden zabitý človek nekládol odpor, ani jeden nebol vojak, dokonca ani jeden nebol bojaschopný muž.

1
Uložiť článok
Komentovať