Foto: Archív SITA

Srebrenica je dodnes hnisajúcou jazvou dejín Bosny, v Holandsku zas národnou traumou.

Masové hroby dodnes ukrývajúce tisíce obetí masakrov, lesy stále nepriechodné pre nebezpečenstvo nášľapných mín, ktoré sa ani za dve desaťročia nepodarilo celkom odstrániť. Bosna si dodnes so sebou nosí ťaživé memento vojny a zločinov, ktoré sú považované za najbrutálnejšie v Európe od skončenia druhej svetovej vojny. Teraz si krajina pripomína 25. výročie najhrozivejšieho masakru, ktorý počas vojny v Juhoslávii zažila.

Vojnu v Juhoslávii tvorí niekoľko samostatných, no navzájom poprepájaných ozbrojených konfliktov, ktorých výsledkom bolo prekreslenie politickej mapy Balkánskeho polostrova. Juhoslávia sa rozpadávala, jednotlivé štáty bojovali o svoju samostatnosť. V krajine tak rôznorodých národov, etník a kultúr sa bojovalo s mimoriadnou nenávisťou, zákernosťou a nevraživosťou. Výsledkom boli masakre civilného obyvateľstva, ktoré si na všetkých stranách vyžiadali desiatky tisíc ľudských životov. Najznámejším je Srebrenica, kde vraždenie začalo 11. júla 1995.

Srebrenica leží na východe dnešnej Bosny a Hercegoviny len pár kilometrov od srbských hraníc. Rok pred vojnou v meste a jeho okolí žilo asi 37-tisíc ľudí, štvrtinu obyvateľstva tvorili Srbi. Dnes nemá oblasť ani 15-tisíc obyvateľov. Mesto, ktoré je najväčšou pripomienkou vojnových zločinov vojny v Bosne sa vyľudnilo. Nikto viac nechce žiť na mieste, kde sa po 75 rokoch od holokaustu opäť odohrala súdmi uznaná genocída.

Obete masakrov, Foto: Archív SITA

“Bezpečná zóna”

Mestu Srebrenica sa vojna v prvej fáze vyhla. V počiatočnej ofenzíve ju v roku 1992 srbské jednotky postupujúce k Sarajevu obišli. Nasledujúci rok oblasť Organizácia Spojených národov vyhlásila za bezpečnú zónu. Srebrenicu chránil kontingent 600 holandských vojakov v službách OSN, do mesta tak utieklo viac ako 40-tisíc bosniakov (moslimov). Bezpečným miestom však nebola.

Transporty bosniackeho obyvateľstva zo Srebrenice v roku 1993, Foto: Archív TASR

Wojciech Tochman vo svojej knihe Akoby si kameň jedla pripomína príbehy zo Srebrenice medzi rokmi 1992 až 1995. V miestnej nemocnici pracoval jediný chirurg, denne tu zomierali v priemere traja ľudia, pričom štatistika neráta s tými, ktorých sa do nemocnice dostať nepodarilo. Chirurg operoval jedinými nástrojmi, ktoré mal. Končatiny amputoval britvou a kosákom.

Hrozivé príbehy z obdobia vojny v Bosne rozprávajú spravidla moslimské ženy. Vysvetlenie je desivo jednoduché. Moslimskí muži, ktorí na vlastné oči videli vraždenie či mučenie zo strany Srbov zväčša neprežili. Sami sa stali obeťami masakier. Srbi a bosnianski Srbi zas o vojne hovoriť nechcú. Zabíjal, znásilňoval, mučil a kradol takmer každý, kto sa vojny zúčastnil, no len málokto sa k tomu dobrovoľne prizná. Príbehy tak vychádzajú z úst moslimských žien. Tie prišli o manželov, bratov, otcov, synov, sami pritom boli očitými svedkami a obeťami zverstiev, ktoré sprevádzali krvavú vojnu jednej rúcajúcej sa krajiny.

Transporty bosniackeho obyvateľstva zo Srebrenice v roku 1993, Foto: Archív TASR
Transporty bosniackeho obyvateľstva zo Srebrenice v roku 1993, Foto: Archív TASR

Útek zo Srebrenice

V lete roku 1995 ostávalo do konca vojny už len niekoľko mesiacov, to však vtedy, samozrejme, nikto nevedel. Na začiatku júla sa k Srebrenici presunuli jednotky armády Republiky Srbskej a začali s ostreľovaním mesta. Srebrenicu v tom čase stále bránilo šesť stoviek holandských vojakov, ako aj početné jednotky 28. divízie bosniacko-moslimskej armády.

Srbské jednotky pod vedením Ratka Mladiča v priebehu niekoľkých dní mesto obsadili. Holandskí vojaci z OSN sa stiahli na základňu v neďalekom Potočari, bosniansko-moslimská armáda začala po ťažkých bojoch ustupovať. Srbom sa dokonca podarilo zadržať niekoľko desiatok vojakov OSN ako rukojemníkov, OSN preto nemohla proti Srbom zasiahnuť leteckými útokmi. Srbi sa vyhrážali, že jednotky OSN popravia.

Utečenci zo Srebrenice na základni OSN, Foto: Archív TASR

Z mesta, ktoré malo byť bezpečnou zónou, odchádzali desiatky tisíc utečencov, ustupovali aj bosnianske jednotky. Predpokladá sa, že viac ako 25-tisíc ľudí utieklo na základňu OSN v neďalekom Potočari, ďalších približne 15-tisíc z nich zamierilo na severozápad do Tuzly (mesto bolo tiež vyhlásené za bezpečnú oblasť). Koľko z nich do cieľa došlo, známe nie je.

Mali ich chrániť, vydali ich do rúk Srbov

Vraždenie v Srebrenici začalo 11. júla po obsadení mesta Srbmi. Tí začali s rozdeľovaním civilného obyvateľstva, pričom ženy, deti do 12 rokov a starcov nad 77 rokov vyvážali transportmi z enklávy na bosnianskymi moslimami ovládané územie. Mužov, utekajúcich civilov aj jednotky bosnianskej armády vraždili v okolitých lesoch a ich telá ukladali do masových hrobov.

Obete masakrov, Foto: Archív SITA

Srbské jednotky nasledujúci deň vošli aj do základne holandských jednotiek OSN. Na mieste, kde zo Srebrenice utieklo 25-tisíc ľudí začala ďalšia segregácia. Deti, ženy a starých ľudí Srbi nakladali do autobusov a nákladných vozidiel a prevážali smerom k Tuzle ovládanej bosniackymi moslimami. Chlapci a muži v bojaschopnom veku boli Srbmi zajatí pod zámienkou prešetrenia páchania vojnových zločinov na srbskom obyvateľstve.

Holandskí vojaci sa na rozdeľovanie rodín len prizerali, po vzájomnej dohode so Srbmi nemohli nijako zasiahnuť. Holanďania mali navyše za zajatých vojakov do rúk Srbov vymeniť približne 5 000 ľudí. Holandskí vojaci nemali dostatok munície na to, aby sa mohli Srbom postaviť na odpor, chýbali im aj rozkazy. Z ich zlyhania počas misie OSN sa neskôr po odhalení masakru stala celonárodná trauma. Po troch rokoch vojny v Bosne každý presne vedel, čo sa stane s bosnianskymi moslimami vydanými do rúk srbskej armády.

Obete masakrov, Foto: Archív SITA

Hroby premiestnili aj trikrát

Nasledujúcich 11 dní sa v Srebrenici a okolí odohral masaker, ktorý bol neskôr medzinárodným súdom označený za genocídu. Srbi podľa záznamov zabili viac ako 8 800 mužov a chlapcov, vo všeobecnosti sa predpokladá, že skutočné číslo obetí je však podstatne vyššie. Telá ukladali do masových hrobov, zoznamy nezvestných osôb v Bosne sú však dodnes nekompletné, pozostatky tisícov obetí vojny sa dodnes nenašli. Dnes, na 25. výročie na okraji Srebrenice, pochovajú nedávno nájdené pozostatky ďalších 8 identifikovaných mužov a chlapcov masakru.

Foto: Archív SITA

Prvé správy o masakri v Srebrenici prišli už 16. júla od utečencov, ktorým sa z mesta podarilo uniknúť. Na ceste lesmi po trase civilistov, ktorí unikali pred vraždením sa dnes každoročne koná 100 km dlhý spomienkový pochod. V oblasti Srebrenice sa našli masové hroby ukrývajúce viac ako 3 000 obetí, tie však ani zďaleka neodzrkadľujú rozsah masakru. V lete 1995 totiž Srbské jednotky premiestňovali pozostatky obetí svojich masakrov do sekundárnych a terciárnych hrobov, aby tak ukryli vlastné zločiny. Dialo sa tak po celej Bosne.

Obete masakrov, Foto: Archív SITA
Obete masakrov, Foto: Archív SITA

Masaker v Srebrenici nakoniec medzinárodné súdy uznali za genocídu. Zo zločinov boli obvinení a odsúdení viacerí vysokí predstavitelia srbskej armády, medzi nimi aj Ratko Mladić a Radovan Karadžić. Udalosti zo Srebrenice otriasli aj medzinárodnou scénou, najväčšie dôsledky pocítilo samotné Holandsko. Pre zlyhanie holandských vojakov počas misie OSN padla v krajine vláda, množstvo vojakov zo Srebrenice trpelo psychickými problémami, niekoľkí dokonca v dôsledku traumy spáchali samovraždu.

The Guardian, The Conversation, Pravda, Denník N, TASR
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )