Foto: Archív Matúša Monyoka

Matúš Monyok žije v Austrálii už niekoľko rokov, čo ho na tejto krajine baví najviac?

Zo Slovenska ho vyhnala najmä politická situácia. Aj keď to nebolo ľahké, zaumienil si, že sa usadí v Austrálii a aj sa mu to podarilo. Dnes má rozbehnutý vlastný biznis a plánuje tu ostať natrvalo. Žilami mu namiesto krvi tečie adrenalín, a keď práve nelieta v oblakoch, alebo nebrázdi oceán na kajaku, venuje sa hľadaniu zlata.

Článok pokračuje pod videom ↓

V rozhovore sa dozviete aj:

  • ako sa Matúš dostal do Austrálie a ako to vzali jeho blízki;
  • aké boli jeho začiatky v tejto krajine a ako to vidí dnes;
  • ako sa z neho stal pilot malého lietadla;
  • či si môže Slovák v Austrálii dovoliť vlastné bývanie;
  • aké najväčšie rozdiely vníma medzi Austráliou a Slovenskom.

Ako ste sa ocitli v Austrálii, a prečo práve tu?

Ako študent právnickej fakulty UPJŠ prvého ročníka som nevedel prežiť fakt, že Robert Fico sa dostal tretíkrát k moci. Nápad sa zrodil deň po voľbách, keď bolo jasné, že Fico, Danko a Bugár budú zostavovať vládu. V deň volieb vo februári 2016 som bol v komisii ako predseda za volebný okrsok, v komisii bolo aj dievča, ktoré hovorila o spolužiakovi zo strednej, čo celý čas sníval o Austrálii a pár mesiacov dozadu aj vycestoval.

Okey Austrália, vedel som o nej asi toľko, že je tam teplo, sú tam klokany a známa opera. Zamýšľal som sa nad tým, kde by sa dalo aspoň dočasne ujsť. Otvoril som si atlas. V Európe som zostať nechcel, Južná Amerika ma nelákala, do Severnej je ťažko sa dostať, Afrika a Ázia určite nie. Ostali Kanada, Austrália a Nový Zéland. A keďže tá dievčina spomínala Austráliu, tak som si otvoril Google a zisťoval podmienky vstupu. To bolo v nedeľu poobede.

Foto: Archív Matúša Monyoka

V pondelok ráno som šiel do informačnej agentúry v Košiciach, kde sprostredkúvajú tieto pobyty. Po schôdzke v agentúre som zavolal mame, že potrebujem požičať 10-tisíc eur, lebo chcem ísť do Austrálie. Keďže som sa jazyk nikdy veľmi neučil a vždy som tvrdil, že ja z Košíc nikdy neodídem, mamina bola v šoku. Sestra už študovala a žila v Prahe, čo už bolo pre mamu ďaleko, ale toto bol úplne iný level.

Po rozhovore súhlasila a povedala, že mi nebude brániť, ak som sa tak rozhodol a za to jej budem navždy vďačný, lebo ak by nebolo jej, nikdy by som nemal to, čo mám teraz a život, aký žijem. Následne som volal svojej priateľke Viki do Bratislavy, kde študovala a nebola veľmi šťastná, nápad sa jej ale pozdával, aj keď tomu nechcela zo začiatku veriť. Nakoniec aj ona súhlasila a 5 dní na to sa začal vybavovať proces. Dva a pol mesiaca potom sme už leteli…

Bolo náročné sa sem dostať? Počula som, že s vízami to môže byť ťažšie.

Nepovedal by som, že proces na študentské víza alebo working and holiday (práca a prázdniny) je nejak extra náročný, skôr finančne. Na začiatok treba mať našetrené financie a mať nejakú rezervu. My sme prišli na študentské víza, neskôr sme to zmenili na partnerské, kedy moja priateľka študovala a na čiastočný úväzok pracovala a ja som len pracoval.

Dostať však trvalé víza je celkom náročné. Sú dve najčastejšie cesty. Nájsť si partnera, ktorý má austrálsky pas alebo cestou cez tzv. sponzorship. To je cesta, kde sa upíšete pracovať pre jedného konkrétneho zamestnávateľa, ktorý za vás ručí a po 4 rokoch máte nárok na permanentné víza.

Foto: Archív Matúša Monyoka

Problém však je, že to nie je na každé zamestnanie a tá pozícia, na ktorú to žiadate, musí byť na pracovnom liste, ten obsahuje pozície na austrálskom trhu, kde je nedostatok pracovníkov. Takže ak robíte nejakú regulérnu prácu ako vodič, predavač v obchode alebo čašník v kaviarni, na to sa to dostať nedá, plus je potrebné splniť ďalšie pravidlá, napríklad anglický test, referencie a iné.

Keďže si to veľa zamestnávateľov uvedomuje, zneužívajú situáciu a platia iba minimálnu mzdu. To je cena, ktorú veľa ľudí podstúpi a pretrpí. Ja som sa rozhodol ísť cestou cez samosponzoring. Založil som firmu, splnil pravidlá obratu, zamestnancov a ďalšie a momentálne čakám na svoju rezidentúru, ktorú by som mal dostať do septembra tohto roku. Celý proces, kým som sa dostal k permanentným vízam, mi trval cca 4 roky.

Takže áno, je to finančne a časovo náročné. Zatiaľ ma víza, ktoré mi umožnili zostať v Austrálii, stáli asi 70-tisíc dolárov (zhruba 63 500 eur) za 7 rokov, tam počítam náklady na právnika, ale aj školné, ktoré je podmienkou, aby ti Austrália umožnila vstup.

Čomu sa tu aktuálne (v rámci práce) venujete? Plánujete tu ostať natrvalo?

Mám stavebnú firmu, zaoberáme sa prevažne renováciami a stavbou ako takou v rezidentskom sektore, domy a byty. Áno, plánujem tu zostať aj do budúcnosti.

Aký najväčší kultúrny šok ste zažili?

Ľudia sa zdravia vodičom v autobuse, to bol prvý šok a všeobecne sú tu šťastnejší, viac sa usmievajú a nehundrú na všetko ako Slováci.

Foto: Archív Matúša Monyoka

Spomínali ste, že sa venujete lietaniu, ocean kayakingu, jazde na mountaine bikeu, lezeniu, paraglidingu a ďalším aktivitám. Očividne vám v žilách namiesto krvi prúdi čistý adrenalín. Aký je váš top zážitok v tejto oblasti?

Milujem adrenalín, vzrušuje ma pocit, keď sa môže niečo stať a mozog musí pracovať a potlačiť strach. Mám veľa zážitkov, ktoré vo mne ostanú na celý život. Od momentov, ako som na svojej prvej motorke skoro vyletel cez zvodidlá až po moment, keď som spal pri rieke plnej krokodílov, a keďže sme prišli uprostred noci, nevšimli sme si nápis, až ráno sme zistili, prečo všetci majú karavany a len my stany… ale ak mám vybrať top, nebolo to nič špeciálne vlastne.

Stalo sa to minulý rok 1. 2. 2022. Robil som si pilotný preukaz na malé lietadlá. Už som mal za sebou asi 15 nalietaných hodín s inštruktorom, bol utorok, v ten deň bolo aspoň 30 stupňov. Urobil som pár kolečiek okolo letiska a pár pristátí. Zrazu inštruktor povedal, aby som zastal na kraji.

Foto: Archív Matúša Monyoka

Vyskočil z lietadla a povedal, že idem sólo. Ruky a nohy sa mi triasli, v kokpite mohlo byt aspoň 35 stupňov. Lietal som asi pol hodinu sám s niekoľkými pristátiami. Pristál som a môj inštruktor mi povedal: „Práve si prešiel cez ten bod a už nikdy to nebude to isté, už nie si panic…“ Po lete som volal asi 30 ľuďom a hovoril im, že som sám letel lietadlom. Tri dni som nevedel spať, neustále som si prehrával, čo sa vlastne stalo. Vlastne nič také špeciálne, no pre mňa je ten deň môj najväčší zážitok, zatiaľ.

Ako ste sa dostali k lietaniu?

Spoznal som elektrikára Dana z Prešova, tuto v Austrálii. Niekoľko týždňov po tom, ako som ho stretol, som mal prácu, kde som potreboval natiahnuť elektrinu v celom apartmáne, tak som ho oslovil, aby mi dal cenovú ponuku, cenu som akceptoval a ako sme spolu trávili čas v práci, tak sme sa zhovárali a spomenul, že lieta na malých lietadlách a ja som si povedal wow cool, zober ma niekedy. A tak sa aj stalo v auguste 2020, v ten deň som sa do lietania zamiloval, úplne neopísateľný pocit, práve lietanie, ktoré nemá s veľkými lietadlami nič spoločné… Povedal som si, to je cool, to chcem robiť, a tak som sa prihlásil na kurz a už to šlo. Pred dvoma týždňami som začal aj kurz na helikoptéru.

V čom spočíva gold detecting (hľadanie zlata), ktorému sa taktiež venujete? Ako prebieha? Nikdy som nepočula, že by sa niečomu takému venovali ľudia napríklad na Slovensku, jedine vo filmoch.

Keďže milujem kemping, ohne a prírodu, často sme chodili cez víkendy kempovať. Raz som na YouTube videl video, kde v Austrálii chodili kopať na rieku a ryžovali zlato v ryžovacej panvici, alebo používali detektor na hľadanie väčších kusov. Nejako ma to zaujalo, pozrel som si, kde sa dá kúpiť ryžovacia panvica, a keď sme išli na ďalší kemping, tak som vyberal miesto, kde je rieka vhodná na hľadanie zlata a zároveň, kde je pekné miesto na kempovanie.

Foto: Archív Matúša Monyoka

Neskôr som si dokúpil aj detektor na zlato a ak teraz vyrážame na kemping, vždy mám vybavenie so sebou a skúšam šťastie. Je to skôr zábavka ako niečo seriózne. Zatiaľ som žiadne kopy zlata nenašiel, aj keď Austrália je veľmi bohatá na zlato a drahé kovy.

Tento článok je dostupný členom Interez PREMIUM

Uložiť článok

Najnovšie články