Reprofoto: Youtube(badatele.net)/Jadrová elektráreň Jaslovské Bohunice. Foto: Archív TASR, 24.júla 1990

Stará jadrová elektráreň A1 v Jaslovských Bohuniciach sa vyraďuje už desaťročia.

Prvá jadrová elektráreň postavená na území Československa sa nachádzala na Slovensku, konkrétne v Jaslovských Bohuniciach. S výstavbou elektrárne a reaktora sa začalo v roku 1958 a finálne práce boli dokončené v roku 1972, odkedy sa začala využívať. Osud však rozhodol, že elektráreň dlho nefungovala a od roku 1979 je v režime vyraďovania kvôli havárii, ktorá poškodila jadro reaktora.

Elektráreň A1 a havárie

Srdcom elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach bol reaktor KS 150, využívajúci na moderovanie ťažkú vodu a na chladenie oxid uhličitý. Reaktor bol postavený v Československu a bol uvedený do prevádzky 24. októbra 1972. Jeho nespornou výhodou bolo, že používal neobohatený prírodný urán.

Reaktor však zažil dve havárie, z ktorých jedna si vyžiadala aj životy dvoch ľudí. V roku 1976 obsluha nesprávne uzavrela palivový článok, ktorý vystrelil do reaktorovej haly. Okamžite začal veľkou rýchlosťou unikať chladiaci plyn, ktorý udusil dvoch pracovníkov.

Jadrová elektráreň Jaslovské Bohunice. Foto: Archív TASR/Lukáš Grinaj

Po tejto havárii bol však reaktor zachránený a uvedený opäť do prevádzky. Avšak druhá veľká a pre reaktor aj osudová nehoda prišla v roku 1979. Pri nej si obsluha nevšimla, že na palivovom článku sa nachádza silikagél pohlcujúci vlhkosť. Článok umiestnili do reaktora a silikagél upchal otvory pre chladiaci plyn. Palivový článok sa kvôli vysokej teplote prepálil a prepálilo sa tiež oddelenie ťažkej vody od chladiaceho plynu čo malo za následok, že ťažká voda kontaminovala celý blok.

Po tejto nehode bolo rozhodnuté o tom, že reaktor sa bude vyraďovať a postupne likvidovať.

Vyraďovanie A1

Vyraďovanie a likvidácia jadrovej elektrárne je zložitý dlhoročný úkon, ktorý môžeme náročnosťou porovnať s jej výstavbou. Pri likvidácii hrozí kontaminácia okolia rádionuklidmi, a tak treba postupovať premyslene, zodpovedne a uvážene. Avšak to, čo sa dialo v 80. rokoch na elektrárni A1 v Jaslovských Bohuniciach podľa odtajnených dokumentov Ústavu pamäti národa, malo od týchto troch pomyselných zásad poriadne ďaleko.

O problematiku vyraďovania jadrovej elektrárne A1 sa začal zaujímať český novinár Jaroslav Mareš z portálu badatele.net, (nemýľte si ho s konšpiračným slovenským portálom badatel.net) ktorý nám povolil, aby sme jeho zistenia spracovali do článku.

To, čo sa deje momentálne v elektrárni pri vyraďovaní, sa nevie. Tieto informácie sú totiž tajné, a tak nie sú dostupné. Už pred dvomi rokmi sa Mareš pokúšal dostať do elektrárne, kde chcel natočiť reportáž o tom, ako sa vyraďujú jadrové elektrárne, no zo strany Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti a.s. (JAVYS) mu to umožnené nebolo.

Jadrová elektráreň Jaslovské Bohunice. Foto: Archív TASR, 24.júla 1990

Vyzeralo to, že Marešova práca bola na konci. Náhodou sa ale dozvedel, že existuje spis s názvom Únik vytvorený vtedajšou Štátnou tajnou bezpečnosťou. Našiel ho uložený v Ústave pamäti národa v Bratislave a požiadal o jeho odtajnenie.

Vyplatilo sa a spis mu bol odtajnený. Keď ho začal študovať, nestačil sa čudovať a začal tušiť, prečo bol asi ako novinár odmietaný, aby mohol navštíviť elektráreň A1.

Úniky rádioaktívnej vody v roku 1989

V odôvodnení spisu Únik bolo uvedené, že 25. januára 1989 sa pri dozimetrickej kontrole na stanici odpadových vôd zistilo, že bol prekročný limit radiácie 37 Bq (Becquerelov) na liter. Becquerel je definovaný ako aktivita množstva rádioaktívneho materiálu, v ktorom prebehne jeden rozpad atómového jadra za jednu sekundu.

Kontaminácia vtedy dosiahla hodnotu až 20-tisíc Bq na liter, to znamená až 540-násobné prekročenie. Bolo pritom zistené, že rádioaktívne médium uniklo z čistiarne rádioaktívnych vôd do potoku Manivier. Tento potok sa potom vlieva do Dudváhu a následne do Váhu.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Začalo sa teda vyšetrovanie. Zistilo sa, že v tom čase sa na velíne, v najdôležitejšej miestnosti elektrárne, nikto nenachádzal.

Zistili ale aj ďalšie závažné skutočnosti. Záznamy o únikoch radiácie niekto roztrhal, prepisoval a manipuloval s nimi. Od pracovníka čističky vôd vyšetrovatelia zo strany štátu zistili, že údajom z dozimetra vlastne ani nerozumie a nevie, ako by mal správne v prípade nejakej mimoriadnej situácie zareagovať.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Mareš vo svojom videu uverejnenom na Youtube uvádza, že nehoda sa dala opísať tak, že niekto „neuzavrel kohútik“, pustili do rúry rádioaktívnu vodu a tá začala unikať, pričom nikto si to nevšimol.

V spise sa ďalej uvádza, že 1. februára 1989, teda týždeň potom, sa robil experiment, kde chceli zistiť príčinu úniku. Experiment ale dokončený nebol, lebo keď začali preplachovať potrubie, tak okamžite vzrástla radiácia až na 1 000 Bq na liter a museli s tým prestať. Až vtedy si uvedomili, že únik môže byť vážnejší, ako si spočiatku mysleli.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Ukázalo sa ale, že vedenie atómovej elektrárne začalo vyšetrovanie mariť a námestník riaditeľa ovplyvňoval podriadených tak, aby nevypovedali pravdu. Spis ďalej ukazuje, že o zlom technickom stave čističky námestník vedel od podriadených, ale nevenoval tomu pozornosť. Iný svedok uviedol, že sa často stávalo, že merače radiácie nefungovali.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Únik v roku 1985

Vyšetrovatelia odhalili, že toto nebol vôbec prvý únik. Už v roku 1985 praskol výmenník odparky a takisto z elektrárne unikla rádioaktívna voda. Vedenie tomu vôbec nevenovalo pozornosť a námestník sa vedúcemu odparky vyhrážal, že ho vymení.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Porušené bezpečnostné predpisy

Samozrejme, pri likvidácii elektrárne sa musí počítať s tým, že rádioaktívna voda uniknúť môže. Počítali s tým aj tu, a tak boli vybudované nádrže, ktoré mali zabrániť znečistenej vode úniku do kanalizácie a do potoka. Zariadenie na obsluhu presmerovania toku však bolo neudržiavané a pracovníci ani nevedeli, či funguje.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Existoval aj retenčný bazén ako poistná nádrž na konci kanalizačného zberača k zachyteniu havarijných únikov štiepnych produktov. Bazén ale bol využívaný na úplne iný účel, a to na odkalovanie vôd.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Kontaminovaná voda znečisťovala potok Manivier rádionuklidmi, najmä céziom-137, ktoré sa usadili do bahna. Pri meraní potoku pracovníci uvideli, že podobný únik radiácie z 5. 12. 1985, keď sa vyskytla netesnosť na výmenníku odparky, bol dokonca omnoho horší ako vtedy meraný z roku 1989, ale že si už nikto nepamätá konkrétne hodnoty. Záznamy pravdepodobne neexistujú.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Na únik v roku 1985 reagovalo vedenie elektrárne vlažne. Bolo uznané, že únik radiácie mohol ohroziť vonkajšie prostredie a až 100-tisíc ľudí, a tiež boli v záznamoch uvedené aj ďalšie úniky, a to 17. februára 1985, 12. apríla 1985 a 23. mája 1985.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Spaľovanie rádioaktívneho materiálu pod šírim nebom

Únik rádioaktívnej vody a jej vyšetrovanie zo strany štátu odhalil aj ďalšie vážne skutočnosti. Zistilo sa, že v areáli elektrárne sa nachádza voľná skládka tuhého rádioaktívneho odpadu. To je, samozrejme, veľké porušenie predpisov. Takýto odpad totiž musí byť zabezpečený. Uvádzalo sa, že kontaminácia voľne uložených materiálov dosahuje hodnoty od 5-tisíc do 150-tisíc Bq na liter. To naznačuje, že neporiadok panoval v celej elektrárni, nielen na stanici odpadových vôd.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Jeden z informátorov ŠTB potvrdil, že v blízkosti tejto skládky sa nachádza ďalší materiál a že neďaleko kanalizačnej šachty sa spaľuje horľavý pevný rádioaktívny odpad a pri spaľovaní dochádza k rozptylu radiácie do blízkeho životného prostredia vo forme znečisteného ovzdušia. Spaľovanie odpadu je síce jednou z foriem likvidácie, no ako Mareš dodáva, rozhodne by sa tak nemalo robiť pod šírim nebom.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Ďalší pracovník dokonca uviedol, že v strojovni sa ukladajú niektoré kontaminované zariadenia a že keď sa v zime v strojovni kúri, tak sa víri prach, ktorý cez vetracie otvory uniká do ovzdušia.

ŠTB sa obrátilo na miestnu hygieničku, no tá nespolupracovala a odmietla vyšetrovateľom poskytnúť informácie, ktoré mala. Podľa dostupných informácií sa bála o svoje miesto, a tak radšej údaje neposkytla.

Riziko kontaminácie podzemných vôd

Zhodnotenie rizika po úniku v januári 1989 bolo, že situácia nie je taká vážna a že prienik do podzemných vôd a studní do 500 metrov od toku môže trvať do 6 rokov a koncentrácia zdrojovej aktivity do troch percent sa udrží niekoľko rokov.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Ako Mareš dodáva, o niečo nižšie na toku je nádrž Kráľová, ktorá je zásobáreň pitnej vody. Jeden z pracovníkov stanice uviedol, že ak by sa úniky opakovali, mohla by byť táto voda kontaminovaná. Úniky sa ale opakovali.

Úmyselná nehoda

31. marca 1989 sa údajne kvôli nadmerným zrážkam z kanála prepláchla znečistená voda a uvoľnila sa ďalšia radiácia. Toto tvrdenie ale bolo neskôr vyvrátené tým, že personál vypustil do kanála čistú vodu a odtiaľ sa vyplavila nahromadená radiácia.

V tento deň niekto pri stavebnej činnosti v areáli elektrárne presekol kábel dozimetru, ktorý meral kontamináciu vypúšťanej vody. Keď sa to dozvedel vedúci A1, tak vypustil všetok rádioaktívny materiál, ktorého sa potreboval zbaviť, čo bolo, samozrejme, proti predpisom, keďže v prípade poruchy dozimetra, sú vypúšťania zakázané. Vtedy bola nameraná najvyššia hodnota 72-tisíc Bq na liter. Vedúci totiž nevedel, že bol nariadený náhradný odber vzoriek každú hodinu a ten sa analyzoval. Prekročený limit tak bol niekoľkotisícový.

Ústav pamäti národa/badatele.net

Neskôr jeden z dozimetristov zistil, že pri rozkopávaní časti valu bol nameraný dávkový príkon na jednom mieste a 1,5 rtg/hod. Táto rádioaktívna zemina bola uložená v plechových sudoch v jednom z objektov elektrárne. Aj cez plechový obal sa vyžarovala radiácia a pri následnom meraní bola na úrovni 300 miliröntgenov za hodinu.

Ústav pamäti národa/badatele.net

15. júna 1989 sa robilo meranie okolitých vôd a jasne sa potvrdilo, že odobratá voda z okolia má hodnotu 8 300 Bq na liter. Išlo vtedy o tvrdú vodu, čo znamenalo, že je to spodná voda, keďže ak by to bola dažďová, tá by bola mäkká.

„Vypúšťalo sa, keď boli ľudia v kostole“

Mareš uvádza, že oslovil aj bývalého starostu Jaslovských Bohuníc, ktorý v 70. a 80. rokoch pracoval v elektrárni. Ten mu povedal, že sa „vypúšťalo, keď boli ľudia v kostole a nemohlo sa nič stať“. Jaslovské Bohunice sú podľa neho najväčším úložiskom jadrového odpadu v Európe a že tu má byť v budúcnosti vybudovaná spaľovňa rádioaktívneho odpadu, ktorý sa má vraj voziť aj zo zahraničia.

Záver…?

Mareš záverom dodáva, že dva a pol roku po Černobyle, tak pracovníci pri vyraďovaní postupovali úplne chaoticky a chceli sa len zbaviť jadrového odpadu, bez ohľadu na to, aké to bude mať následky.

Prípad v podstate skončil. V novembri 1989 nastal prevrat a nikto nebol potrestaný. Nevie sa ani, či všetko, čo je uvedené, je skutočne do posledného písmena pravda, keďže sa informácie čerpali z vyšetrovacieho spisu a vyšetrovanie zaniklo pádom režimu.

JAVYS Marešovi tvrdí, že od roku 1990 je na vyraďovanej elektrárni všetko v poriadku. Možno je potom trochu zvláštne, že mu aj tak nedovolili navštíviť elektráreň, respektíve aspoň nevyvinuli aspoň nejakú snahu mu to tam predsa ukázať alebo aspoň odpovedať na jeho otázky. Pravdou je, že vyraďovanie elektrárne sa deje v utajenom režime, avšak tu sa naskytá otázka, či to je naozaj nutné. My môžeme tak iba dúfať, že JAVYS má skutočne pravdu a ľudia v okolí už nie sú vystavení spontánnym únikom rádioaktívnych odpadov ako to bolo v 80. rokoch.

Ak vás problematika zaujíma, pozrite si obidve videá portálu Badatele.net:

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )