100-tisíc rokov. Pre nás je to dnes nepredstaviteľné časové rozpätie – niektoré najstaršie stavby, akými sú pyramídy v Gíze, sú dnes staré len približne 4500 rokov. Dnes je pre nás ťažké si vôbec predstaviť svet o 5, 10, alebo o 15 rokov. Jedno však vieme – pokiaľ pôjde všetko podľa plánov, hlbinné geologické úložisko Onkalo bude súčasťou sveta mnohých ďalších generácií.
Fíni začali plánovať hlbinnú výstavbu úložiska jadrového odpadu už v roku 1980, podľa informácií z portálu The Atlantic.
Onkalo dnes leží umiestnené v hĺbke 450 metrov pod povrchom. Jeho existencia znamená, že hornina pohltí jadrový odpad, ktorý v nej má byť uložený ďalších 100-tisíc rokov. Samotná životnosť úložiska má byť však oveľa dlhšia – konkrétne kanister, kľúčový komponent celej koncepcie, má zabezpečiť dlhodobú ochranu jadrového odpadu až na dobu 1 milión rokov.
Podľa pôvodných plánov sa malo úložisko nadobro uzavrieť v roku 2025. V súčasnosti sa stále čaká na finálne povolenia a spustenie komerčnej prevádzky. Kým však tento deň nastane, podarilo sa doň nazrieť niekoľkým záujemcom. Jednou z nich je novinárka Erika Benke, ktorá pripravila reportáž pre portál BBC.
Klamlivo jednoduchý dizajn a prekvapivý pohľad do útrob
„Fínsko je prvou krajinou, ktorá implementuje to, čo dúfa, že bude trvalým riešením,“ informuje reportérka. Vykope sa vrt, kde sa naukladajú bentonitové bloky a vloží kanister. Okolo je hornina.
Samotný dizajn je podľa The Architect „klamlivo jednoduchý“. Zvolený materiál má chrániť Onkalo pred poškodením následkom vody, až kým sa rádioaktívne izotopy nepremenia na stabilné, ktoré už nebudú predstavovať žiadne riziko pre životné prostredie.
Reportérka spomína, že cesta vedľa turniketu pri bezpečnostnej bráne je stále pokrytá slnečným svitom. K stanici Onkalo trvá doraziť z tohto bodu zhruba 15 minút, jazdou prístupovým tunelom.
„Na stene v tuneli sú v pravidelných intervaloch aj zelené značky označujúce, ako ďaleko sme od povrchu,“ hovorí Erika.
Podľa reportérky je priestor úzky, pričom sa doň vojde len jedno jediné auto. „Celkom ma upokojilo vidieť, že tu nie sme sami,“ povedala reportérka, pričom spomína na kamióny a autá, ktoré videla pred vjazdom do úložiska. „Je to ako jazdiť na rušnom stavenisku, len je to v jaskyni.“
Aj samotný príchod na stanicu Onkalo reportérku prekvapil. Stanicu opísala ako priestrannú, dobre osvetlenú komoru. V priestore sa nachádzalo veľa ťažkých strojov a veľkých kontajnerov, ktoré boli plné stavebného materiálu. Okolo sa hmýrili ľudia.
„Bolo to zvláštne normálne. Ľudia robili svoju prácu, akoby boli v normálnej továrni. Teplota bola príjemných 14 stupňov a vzduch bol čistý, bez prachu a vlhkosti.“
Zelená mačka ako odkaz ďalšej spoločnosti?
Sprievodca jej potom vysvetlil proces, s ktorým bude jadrový odpad prevážaný do úložiska Onkalo. „Kanistre budú spustené z tejto výťahovej pristávacej plochy nižšie do úložiska, kde ich vyzdvihnú robotické vozidlá, aby ich odviezli do vertikálnych ukladacích vrtov – miest ich posledného odpočinku,“ opísala reportérka.
Pri plánovaní hlbinného geologického úložiska vyhoretého jadrového paliva bolo nutné rátať s možnosťou, že kým Onkalo bude bezpečným miestom, naša spoločnosť a jej druh komunikácie zanikne. Vedci preto dlho diskutovali o tom, ako Onkalo označiť tak, aby nadchádzajúca spoločnosť videla jasný signál, že sa k nemu netreba približovať. V éteri bol napríklad návrh obrázku mačky, ktorá pri postupe úložiskom postupne mení farbu.
Vedci sa však nakoniec zhodli, že najlepším riešením je neoznačiť Onkalo vôbec. „Ak to označíme, ľudí s najväčšou pravdepodobnosťou prilákame, chceli by sa pozrieť na to, čo sa tam dole nachádza,“ informujú autori projektu. Onkalo je tak dizajnovaný spôsobom, aby bol pre ktorúkoľvek ďalšiu spoločnosť čo najviac nenápadný.
Nahlásiť chybu v článku