Bežecké podujatia zaznamenávajú obrovské účasti, športoviská sa plnia rekreačnými bežcami a ľudia sa čoraz viac sami vzdelávajú o tom, ako najlepšie zefektívniť svoje tréningy. Z behu sa v posledných rokoch stal veľký trend a my sme sa porozprávali s odborníkom o viacerých aspektoch tejto obľúbenej športovej aktivity.
správy od nás budete mať ako prví.
Meno Mareka Korbu sa so slovenskou atletikou spája už dlhé roky a v súčasnosti pôsobí ako tréner. Jeho zverenci, prevažne šprintéri, sa na slovenských či medzinárodných podujatiach tešili z mnohých úspechov. Zaujímavosťou je, že na profesionálnej úrovni priamo spolupracuje so svojou manželkou Viktóriou, ktorá je jeho zverenkyňou.
V rozhovore pre interez však porozprával aj o rekreačnom behu – o chybách, ktoré bežní ľudia robia najčastejšie, potrebnom vybavení, problémoch so stagnáciou či mýtoch, ktoré v komunite panujú.
„Hodinky vám povedia, ako rýchlo bežíte. Ale nie vždy vám povedia, aké náročné je to dnes pre vaše telo,“ hovorí Marek.
Asi sa nedá prehliadnuť, že z behu sa stal trend. Vnímaš to tak aj ty? Čo je podľa teba hlavný dôvod?
Áno, určite. Mám pocit, že ľudia celkovo začali viac športovať a hýbať sa, čo je podľa mňa len dobre. Veľmi tomu pomohli aj rôzne bežecké komunity. Najmä v Bratislave vidím obrovský rozdiel. Pred desiatimi rokmi som bol veľakrát na štadióne skoro sám, dnes sú časy, keď sa na dráhu pomaly ani nedostanete.
A beh má jednu obrovskú výhodu – je veľmi dostupný. Obuješ si tenisky, vyjdeš z domu a môžeš behať. Nepotrebuješ tím, ihrisko ani veľké množstvo vybavenia. Navyše dnes už beh nie je iba o výkone. Ľudia sa pri ňom stretávajú, vznikajú komunity a sociálne siete tomu podľa mňa ešte výrazne pomohli.
Aký je podľa teba najväčší mýtus, ktorému bežní ľudia veria, keď začínajú behať?
Asi jeden z najväčších mýtov je, že aby mal tréning zmysel, musí byť vždy ťažký. Že musím dobehnúť úplne vyčerpaný a ideálne každý ďalší beh zabehnúť rýchlejšie. Pritom tréning funguje presne opačne – musíme vedieť, kedy telo zaťažiť, ale aj kedy mu dovoliť adaptovať sa.
Veľa ľudí behá svoje ľahké behy príliš rýchlo a potom nemajú energiu na tréningy, ktoré by naozaj mali byť kvalitné.
Ak by si mal vybrať jednu vec, do ktorej sa pri behu naozaj oplatí investovať, ktorá by to bola?
Ak mám vybrať jednu vec, tak jednoznačne bežecké tenisky. A vôbec tým nemyslím, že si človek musí kúpiť najdrahší model na trhu.
Ideálne je poradiť sa s niekým, kto tomu rozumie, tenisky si vyskúšať a vybrať také, ktoré vám sedia – správnu veľkosť, komfort a model podľa toho, kde a ako chcete behať. Iné požiadavky má človek, ktorý behá po asfalte, iné ten, ktorý chodí do terénu.
Čo sú najväčšie chyby, ktoré ľudia robia či už pred behom, počas neho, respektíve po ňom?
Často vidím, že človek má čas dve alebo tri hodiny behať, ale nemá päť či desať minút na to, aby telo na beh pripravil. A pritom čím intenzívnejší tréning mám v pláne, tým väčší význam rozcvičenie má.
Počas behu je častou chybou zle nastavené tempo. Ľudia sa nechajú strhnúť hodinkami alebo ostatnými a z ľahkého behu je zrazu súťaž. Pri dlhších behoch potom vstupuje do hry hydratácia a dopĺňanie sacharidov, ale pri krátkom rekreačnom behu nemusíme každých dvadsať minút jesť gél.
A po tréningu ľudia často zabúdajú, že tréning nekončí posledným kilometrom. Potrebujem telu vytvoriť podmienky na regeneráciu – doplniť tekutiny, energiu, dať si kvalitné jedlo a hlavne sa dobre vyspať. Strečing alebo mobilita môžu mať svoje miesto, ale nie sú zázračným riešením.
Ak sa pozrieš na hodinky rekreačných bežcov, ktorú jednu metriku sledujú podľa teba zbytočne príliš a ktorú, naopak, možno podceňujú?
Myslím si, že rekreační bežci až príliš sledujú tempo. Hodinky ukážu 5:30 na kilometer a zrazu mám pocit, že musím bežať 5:20, pretože včera som bežal rýchlejšie. Lenže rovnaké tempo môže byť jeden deň úplne ľahké a druhý deň, keď je teplo, som unavený alebo zle vyspatý, môže byť výrazne náročnejšie.
Naopak, viac by som vnímal intenzitu – či už cez tepovú frekvenciu, alebo jednoducho cez vlastný pocit. Človek by sa mal postupne naučiť poznať svoje telo a vedieť, čo je preňho ľahký a čo náročný beh. Pretože pre niekoho sú tepy 140 – 150 už náročnou záťažou, niekto na tejto tepovke v pohode odbehne celý maratón.
Hodinky vám povedia, ako rýchlo bežíte. Ale nie vždy vám povedia, aké náročné je to dnes pre vaše telo.
Veľa ľudí hovorí o tom, že síce behajú celé mesiace, no ich progres sa zastavil. Čo môže byť hlavným dôvodom a čo zmeniť, aby sme aj naďalej rástli?
Veľmi častým dôvodom stagnácie je stereotyp. Veľa ľudí, ktorých začínam trénovať, mi povie: trikrát do týždňa behám rovnakú vzdialenosť, rovnakým tempom a už sa nezlepšujem. A moja otázka je, prečo by sa telo malo ďalej meniť, keď odeň stále požadujeme to isté?
Telo potrebuje rôzne impulzy. Raz intervaly, inokedy kopce, ľahký beh, dlhší beh alebo vyššiu intenzitu. Samozrejme, každému treba tréning nastaviť podľa toho, na čo sa pripravuje. Niekedy pritom netreba urobiť revolúciu. Stačí zmeniť trasu, intenzitu alebo charakter tréningu a telo zrazu dostane nový impulz. A nie vždy stagnáciu vyriešime tým, že pridáme ďalší tréning. Niekedy je nový impulz práve regenerácia.
A nezabúdajme ani na silový tréning. Pokojne zo začiatku iba s vlastnou váhou. Ak od tela očakávame, že bude behať viac a rýchlejšie, musíme ho pripraviť na to, aby túto záťaž dokázalo zvládnuť.
„Vrcholový šport podľa mňa nie je len o talente a fyzických schopnostiach. Vyžaduje obrovskú disciplínu a schopnosť podriadiť svoj bežný život tomu, čo chcete dosiahnuť,“ hovorí Marek Korba.
V rámci svojej práce trénuješ aj profesionálnych atlétov. Kto sú momentálne tvoji zverenci a ako sa im darí?
Mám menšiu tréningovú skupinu, prevažne šprintérov, a teší ma, že väčšina z nich so mnou spolupracuje už niekoľko rokov. Za ten čas sa nám podarilo dosiahnuť množstvo pekných výsledkov – od medailí z majstrovstiev Slovenska cez slovenské rekordy až po účasť na medzinárodných šampionátoch.
Pri tých najlepších je naším každoročným cieľom dostať sa na vrcholné podujatia, či už sú to majstrovstvá Európy alebo majstrovstvá sveta. A, samozrejme, máme aj jeden veľký spoločný sen – verím, že sa nám raz podarí dostať niekoho z našej skupiny až na olympijské hry.
Je zaujímavé, že profesijne úzko spolupracuješ so svojou manželkou. Vnímaš to ako výhodu? Aká je vaša spolupráca?
Naša spolupráca funguje veľmi dobre. Od začiatku sme si nastavili určité pravidlá a hranice tak, aby sme boli spokojní obaja. A, samozrejme, má to aj svoje výhody – asi máloktorý športovec trávi so svojím trénerom toľko času ako Viky. (smiech)
Poznáme sa veľmi dobre, veľa spolu komunikujeme a vďaka tomu dokážeme ísť pri tréningu aj pretekoch naozaj do detailov. Viem, ako reaguje na jednotlivé typy tréningu, ako sa cíti, čo jej vyhovuje, a veľa vecí dokážeme spoločne nastaviť tak, aby fungovali čo najlepšie.
Samozrejme, má to aj druhú stránku. Nevydarený tréning alebo preteky si niekedy prinesieme domov a riešime ich dlhšie, než by sme asi mali. Preto sa snažíme rešpektovať, kedy sme tréner a športovkyňa a kedy sme jednoducho manželia.
Pre mňa je však veľkou výhodou aj to, aká Viky je. Je veľmi cieľavedomá, pracovitá a má vlastnosti, ktoré vrcholový šport vyžaduje. Keď máte športovca, ktorý chce napredovať minimálne rovnako veľmi ako vy, trénersky sa s tým pracuje oveľa jednoduchšie.
Ako vyzerá bežný tréningový týždeň profesionálneho bežca?
Veľmi záleží na tom, v ktorej časti sezóny sa nachádzame. Úplne inak vyzerá týždeň v prípravnom období a inak počas hlavnej pretekovej sezóny. Keďže sa venujeme najmä šprintu, v príprave kombinujeme rýchlostné tréningy, silový tréning, techniku, kondičné tréningy a, samozrejme, regeneráciu.
Počas sezóny sa to výrazne mení. Niekedy absolvujeme za mesiac päť či šesť pretekov a na jednom podujatí môže športovec absolvovať aj viac štartov. Vtedy už nie je cieľom naháňať veľký tréningový objem, ale udržať výkonnosť a dostať športovca na štart čo najlepšie pripraveného.
Obrovskú časť profesionálneho športu preto tvorí regenerácia, ktorú bežný divák často ani nevidí. Fyzioterapia, masáže, kvalitná strava, dostatok energie a tekutín a predovšetkým veľa spánku. Trénujeme prakticky každý deň, ale jeden deň v týždni sa snažím svojim zverencom ponechať úplne voľný.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
A treba povedať, že v našich podmienkach väčšina atlétov nie je len profesionálnymi športovcami. Moji zverenci popritom študujú alebo pracujú. Keď si k tréningom, regenerácii a cestovaniu na preteky pridáte školu alebo zamestnanie a potom sa od vás očakáva, že v sobotu prídete na štart a podáte životný výkon, je to veľmi náročné.
Preto vrcholový šport podľa mňa nie je len o talente a fyzických schopnostiach. Vyžaduje obrovskú disciplínu a schopnosť podriadiť svoj bežný život tomu, čo chcete dosiahnuť.
Ako vnímaš slovenskú atletiku z pohľadu podpory verejnosti, zväzov, štátu či sponzorov?
Myslím si, že atletika to má v našich podmienkach pomerne náročné. Z pohľadu komerčnej atraktivity a sponzorov sa jednoducho nemôžeme porovnávať s futbalom, hokejom alebo tenisom. Pre veľkú časť atlétov a trénerov na Slovensku preto atletika stále nie je niečo, čím sa dokážu naplno uživiť. Väčšina z nás ju robí predovšetkým preto, že ju máme radi.
Na druhej strane mám pocit, že sa situácia postupne zlepšuje. Vidíme väčšiu podporu, investície do infraštruktúry a myslím si, že aj záujem verejnosti o beh a atletiku rastie.
Veľmi dôležitá je však stabilita. Vrcholového športovca nevychováte za rok alebo dva. Je to proces na mnoho rokov a športovec aj tréner potrebujú vedieť, že budú mať podmienky na systematickú prípravu. Preto je dôležitá spolupráca štátu, zväzu, klubov aj súkromných partnerov.
Aká je podľa teba budúcnosť našej atletiky? Dosiahli sme už náš vrchol, alebo nás historické výsledky iba čakajú?
Ja verím, že budúcnosť slovenskej atletiky je svetlá. Aktuálne máme čerstvú majsterku Európy Emu Zapletalovú, čo asi nikomu neuniklo. Jej príbeh je navyše krásnym príkladom toho, že aj po zdravotných problémoch a náročnom období sa dá vrátiť na absolútny vrchol. Verím, že v ďalších rokoch bude slovenskej atletike robiť skvelé meno.
Zároveň máme viacero veľmi talentovaných mladých atlétov a výsledky v mládežníckych kategóriách ukazujú, že potenciál tu určite je. Pre mňa však nie je najväčšou výzvou vychovať úspešného dorastenca alebo juniora. Skutočnou výzvou je dostať ho zdravého a motivovaného až do seniorskej atletiky a udržať ho tam dlhé roky.
V minulosti sme mali veľa veľmi talentovaných mladých športovcov, ktorí sa napokon do seniorskej atletiky nedostali alebo so športom skončili. A práve tu podľa mňa máme ako tréneri veľkú zodpovednosť. Nemôžeme sa pozerať iba na výsledok, ktorý športovec dosiahne dnes. Musíme premýšľať nad tým, kde môže byť o päť alebo desať rokov.
Takže si nemyslím, že slovenská atletika už dosiahla svoj strop. Skôr verím, že niektoré z jej najväčších výsledkov máme ešte pred sebou.
Nahlásiť chybu v článku