Heidemarie Schwermerová pred rokmi počula príbeh z Kanady o obci, kde skrachovala továreň, ktorá bola hlavnou ekonomickou tepnou celej komunity. Ľudia, ktorí boli odkázaní na príjem z fabriky, sa zrazu ocitli napospas osudu. Namiesto toho, aby však obec zanikla, nastal nečakaný obrat. Obyvatelia sa zomkli a začali si navzájom pomáhať. Postupne zistili, že peniaze vlastne ani nepotrebujú.
správy od nás budete mať ako prví.
„Táto myšlienka sa mi zdala taká silná, že som ju začala realizovať aj v Dortmunde,“ povedala zakladateľka jednej z prvých barterových a výmenných komunít v Nemecku v rozhovore pre Shareable.
Pred nejakým časom sme vám priniesli príbeh Daniela „Suela“ Shellabargera, jedného z najznámejších ľudí, ktorí sa rozhodli žiť bez peňazí. Na prvý pohľad sa môže zdať, že práve on bol priekopníkom tejto myšlienky. V skutočnosti však Schwermerová kráčala podobnou cestou skôr.
Nemala ani adresu, oblečenie dostávala od priateľov
Ako spomína Business Insider, rodáčka z niekdajšieho Pruska sa peňazí vedome vzdala už v roku 1996 a svoj životný štýl nezmenila ani po rokoch.
Médiá si ju však všimli neskôr. V tom čase bolo pre Heidemarie zbieranie zvyškov ovocia a zeleniny na trhoch už akousi dennou rutinou. Nemala trvalú adresu, oblečenie dostávala od priateľov a všetko, čo sa nezmestilo do jej malého kufra, darovala.
Jej rozhodnutie vzdať sa peňazí sa vyformovalo aj cez rodinnú skúsenosť, ktorá bola veľmi poznačená dejinami.
Otec mal pred druhou svetovou vojnou pražiareň kávy a po vypuknutí konfliktu musela rodina ujsť z Pruska do Nemecka. Heidemarie sa narodila v roku 1940 a jej rané detstvo poznačilo, že rodičia prišli o všetko.
Neskôr sa otcovi podarilo znovu vybudovať podnikanie, tentoraz v oblasti tabaku, a rodina sa opäť dostala k majetku. No práve tento cyklus v nej zanechal stopu. „Znova sme bohatli a museli sme to obhajovať. Vždy som mala pocit, že sa musím ospravedlňovať – či sme boli bohatí alebo chudobní,“ spomínala.
Hoci žila bez stabilného domova, odmietala byť označovaná ako „osoba bez domova“. A to napriek tomu, že nemala trvalú adresu a medzi jednotlivými ubytovaniami sa presúvala, pričom v žiadnom nezostávala dlhšie než týždeň. Väčšinu pobytov jej pritom ponúkali známi z prednášok a dlhoroční priatelia. Popritom napísala tri knihy a všetky honoráre venovala charitatívnym organizáciám.
Nahlásiť chybu v článku