Zvieratá naozaj nevedia nič o zákone, vyčlenených územiach ani štátnych hraniciach. No to neznamená, že žiadne hranice v ich svete neexistujú. A, ako sme teraz zistili, aj v hlbokom oceáne sa nachádza záhadná, neviditeľná bariéra, ktorú jeden živočích odmieta prekročiť – a vedci zatiaľ netušia prečo.
správy od nás budete mať ako prví.
Vedci skúmali medúzy poddruhu Botrynema brucei ellinorae, ktoré sa vyskytujú v arktických a subarktických vodách v dvoch podobách. Jedny majú hladký povrch zvonu, druhé nesú charakteristické hrbolčeky.
Práve medzi týmito dvoma morfotypmi objavili výskumníci fascinujúci rozdiel vo viac než tisícmetrovej hĺbke pod hladinou Severného ľadového oceánu. Ako opisuje Science Alert, na 47. stupni severnej zemepisnej šírky odhalili nečakaný fenomén – medúzy bez hrbolčeka akoby vnímali neviditeľnú hranicu, ktorú nikdy neprekročia.
Niečo záhadné ich uväznilo na severe
„Žiadne jedince bez hrbolčeka sa nevyskytli južne od oblasti Severoatlantického prúdu,“ vysvetľuje jeden zo spoluautorov, morský biológ Javier Montenegro zo Západoaustrálskej univerzity.
Genetické testy pritom ukázali, že medúzy s hrbolčekom aj bez neho patria do tej istej línie – rozdiel teda spočíva v niečom inom. Kým jedince s hrbolčekom možno nájsť v oceánoch po celom svete, ich hladké sestry akoby uviazli na severe. A to presne na jednej neviditeľnej čiare, ktorá sa nachádza na 47. stupni.
Vedci tvrdia, že táto zóna je faunistická hranica – neviditeľná čiara, ktorú si vieme predstaviť podobne ako štátne hranice. V tomto prípade ide o hranicu, ktorá je polopriepustná.
Takýchto hraníc poznáme niekoľko – Wallaceova čiara v Indonézii či Weberova a Lydekkerova čiara, ktoré oddeľujú juhovýchodnú Áziu od Austrálie a Papuy-Novej Guiney. Na opačných stranách bariér často žijú úplne odlišné druhy. Niektoré živočíchy ich jednoducho vôbec neprekračujú, akoby pre ne platili vlastné pravidlá.
Vedci vznik týchto zón vysvetľujú ako dôsledok environmentálnych rozdielov, dávnych fyzických prekážok, ktoré už zanikli, ale aj súčasných javov, ako sú oceánske prúdy. Ich hranice však nie sú ostré ani zreteľne vymedzené – práve preto získavame presné dáta a informácie len veľmi ťažko.
Čo v hlbinách spôsobuje, že medúzy bez hrbolčeka zostávajú uväznené vo vodách na severe, zatiaľ nevieme. Vieme len, že oblasť Severoatlantického prúdu je podľa predchádzajúcich výskumov prechodovým pásmom – ide o akýsi neviditeľný ekotón (aktívna prechodová zóna medzi dvoma rôznymi ekosystémami alebo spoločenstvami).
Možno časom zistíme, že takéto takmer nepozorovateľné bariéry existujú po celom svete. Tento objav nám však už teraz pripomína, že pod hladinou oceánov sa odohráva zložitý a precízne zladený príbeh života, ktorému ešte stále takmer vôbec nerozumieme.
Výsledky pozorovania spísali vedci v štúdii, ktorá je už online a publikovaná v papierovej forme bude v septembrovom vydaní Deep Sea Research Part I: Oceanographic Research Papers. Vedci skúmali toto extrémne prostredie – typické pre drvivý tlak, mrazivé teploty a úplnú tmu – pomocou diaľkovo ovládaných robotov. Na mapovanie výskytu záhadných medúz využili zber vzoriek z výskumných plavidiel aj podvodné vozidlá. Doplňujúce údaje získavali aj z historických pozorovaní a fotografických záznamov.
Navštívili sme jeden z najkrajších a najväčších slovenských vodopádov. Čakalo nás obrovské sklamanie
Nahlásiť chybu v článku