Foto: Unknown authorUnknown author, Public domain, via Wikimedia Commons

Ostrov žralokov sa pred 117 rokmi stal miestom prvého nemeckého koncentračného tábora.

Genocída, respektíve cielené masové vyvražďovanie určitej skupiny ľudí, sa radí k najohavnejším a najhorším zločinom, aký môžu ľudia spáchať. V 20. storočí sa však pre rôzne geopolitické či mocenské dôvody udialo hneď niekoľko podobných hrôz. Ak ste si mysleli, že nacistické Nemecko sa do „očisty“ pustilo až pred druhou svetovou vojnou, nie je tomu tak. Prvý tábor smrti sa nachádzal na Ostrove žralokov v Namíbii.

Na prelome 19. a 20. storočia sa vo veľkom rozmáhali koloniálne ríše, ktoré si vďaka svojej sile a postaveniu zaberali územia predovšetkým v Afrike a v Ázii. Nemecko si zabralo územia v Afrike aj v Oceánii, pričom najväčší vplyv mali práve na „Čiernom kontinente“.

V článku o koncentračnom tábore a Namíbijskej genocíde sa dočítate aj: 

  • Prečo začali Nemci obsadzovať toto územie
  • Čo viedlo k brutálnemu útoku na domorodcov
  • Aké praktiky vykonávali v tábore smrti
  • Ako sú s Namíbiou spojení Göring a Mengele

Na územiach, ktoré ovládalo Nemecko, vzniklo neskôr až 13 samostatných afrických štátov. Ak sa však jedna z koloniálnych častí oddeľovala od ostatných, tak to určite bola Nemecká juhozápadná Afrika, dnes známa ako Namíbia.

Nadvláda od roku 1884 a neúspešný pokus o prevrat

Nemci sa na územie dnešnej Namíbie dostali v roku 1884. Od začiatku si začali nárokovať na tamojšie pozemky a pôdu, ktorá patrila kmeňom Hererov a Namov. Aj keď sa domorodci spočiatku snažili prílev nemeckých kolonizátorov rešpektovať a spolunažívať v akomsi vzájomnom systéme, Nemci mali úplne iné plány.

Prvé snahy o povstanie a vyrovnanie síl mali Hererovia ešte v 90. rokoch 19. storočia. Nepáčilo sa im, že bieli ľudia zabrali ich pôdu, dobytok a platili im mizernú odmenu. Vzťahy medzi kmeňmi a Nemcami sa tak vyhrotili až do povstania v roku 1904, ktoré viedol Samuel Maharero.

Foto: Unknown authorUnknown author, Public domain, via Wikimedia Commons

Bojovník za práva a postavenie domorodého obyvateľstva najprv organizoval akciu proti Nemcom, pričom jeho bojovníci boli vďaka výmennému obchodu s niektorými Európanmi vyzbrojení modernými zbraňami. Pri krutej odvete Nemecka sa však Maherero rozhodol pre ústup a vďaka jeho oddanosti sa približne 1 000 ľudí dostalo do bezpečnej zóny mimo nemeckého vplyvu, uvádza Allthatsinteresting.

Krutá odplata bez zľutovania a prvý tábor smrti

Domáci bojovníci zabili pri svojich akciách asi 100 nemeckých vojakov, na čo prišla brutálna reakcia. Nemci, v tej dobe organizovaní aj pod mužom menom Ernst Göring, ktorého syn, Hermann viedol o pár desiatok rokov ďalšiu genocídu, vyslali 15 000 vojakov na genocídu kmeňov Hararov aj Namov.

Nemecké akcie proti kmeňom dostal na starosť komandér Lothar Von Trotha, ktorý vojskám nariadil bezľútostné vraždenie každého rebelanta. Neskôr sa z „klasického“ strieľania posunuli v ohavnosti ešte o čosi ďalej. Z vojakov vytvorili „ľudskú hrádzu“, ktorá domorodcom bránila k prístupu k jedinému zdroju pitnej vody. Pokyny boli jednoduché, kto sa snažil nejak prekĺznuť, dostal guľku do hlavy.

Foto: Unknown authorUnknown author, Public domain, via Wikimedia Commons

Keď sa skončila krutovláda Von Trothu, nemeckí kolonizátori dostali ďalší nápad – nahnať všetkých odporcov systému do koncentračného tábora.

Mesto Lüderitz na juhozápade dnešnej Namíbie sa od konca roku 1904 postupne začalo skloňovať s väzením, kde boli nehumánne podmienky. V marci 1905 začali na územie tzv. Ostrova žralokov, blízko pobrežia, presúvať veľké množstvo väzňov vrátane nevinných civilistov.

Územie ostrova, ktoré sa neskôr pôsobením prírodných aj ľudských síl pripojilo k pevnine, bolo však pre obývanie viac než neprispôsobivé. Chladné vlny Atlantického oceána sa lámali o ostré skaly a v noci klesala teplota ďaleko pod priemer, na aký boli domorodci zvyknutí ďalej od pobrežia.

Od jari 1905 boli v tábore len Hararovia, pričom od roku 1906 sa tam presunuli aj vyše dve tisícky Namov. Nemci si v tábore organizovali „visiace párty“, pri ktorých náhodne vybraných väzňov obesili a neskôr si pri tom robili aj fotografie. Väzni mali nárok len na hrsť surovej ryže denne, zo žien a mnohokrát aj detí sa stali sexuálni otroci, čo aj napriek zákazu spôsobilo niekoľko pôrodov priamo na Ostrove smrti, ako mu začali hovoriť.

Samovraždy a varenie hláv

Tábor v Nemeckej juhozápadnej Afrike sa príliš nelíšil od tých, ktoré nacisti prevádzkovali o tri desaťročia neskôr. Nehumánne podmienky, šírenie smrteľných chorôb, mučenie, znásilňovanie, bičovanie či zvrátené medicínske experimenty.

Presne tak, aj na Ostrove žralokov sa nemeckí vedci začali zaujímať o posúvanie medicíny smerom dopredu tým, že na väzňoch vykonávali radu hrôzostrašných úkonov. Eugen Fischer bol lekár, ktorý stál na čele týchto experimentov. Paradoxne, o pár rokov sa jeho veľkým obdivovateľom a precíznym študentom stal aj Joseph Mengele, Hitlerov nacistický lekár známy ako Anjel smrti, píše Atlas.

Foto: Johan Jönsson (Julle), CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

Cieľom bolo skúmať vplyv chorôb na telá väzňov, najmä na ich lebky. Zajaté ženy tak väčšinu času trávili tým, že odseknuté hlavy iných väzňov varili a následne črepinami skla odstraňovali zbytky kože aj oči. Z Afriky potom lebky putovali do Nemecka, kde boli využívané na univerzitách a v laboratóriách. Takto malo skončiť až takmer 2 000 väzňov z celkového počtu 4 000 mŕtvych.

Tábor pri Lüderitzi mal medzi domácimi tak silnú povesť, že väzni z iných častí krajiny, ktorí mali byť preložení na Ostrov žralokov, radšej spáchali samovraždu, akoby sa mali dostať do prvého koncentračného tábora. Toto miesto utrpenia zavreli v roku 1907 na rozkaz Ludwiga von Estorffa, nového veliteľa kolonizovanej Afriky.

Nemci prosili o odpustenie

Nemci tak počas najkrutejších rokov v dnešnej Namíbii zabili približne 100-tisíc ľudí a výrazne sa zapísali do koloniálnej histórie celého sveta. Dnes je však situácia medzi Namíbiou a Nemeckom podstatne lepšia. Od roku 1990 platia Nemci tomuto štátu najvyššiu rozvojovú a humanitárnu finančnú pomoc v rámci celej Afriky, ktorá za prvých 14 rokov činila približne 500 miliónov eur.

Foto: Johan Jönsson (Julle), CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

Nemecké úrady viackrát prosili tamojších ľudí o odpustenie za minulosť, ktorá sa diala ešte na prelome 19. a 20. storočia. Znakom nemeckej solidarity je podpora azda každého odvetvia, v ktorom sa Namíbia chce posúvať ďalej, aj keď v tomto štáte žije podľa Indexu až 44 % populácie v chudobe.

1
Uložiť článok
Komentovať