Foto: mohigan, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons / mohigan, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Hlavné mesto Mjanmarska vzbudzuje množstvo kontroverzií a označuje sa ako mesto duchov.

Pojem hlavné mesto mnohokrát vzbudzuje vo všeobecnosti dojem, že ide o administratívne, turistické aj kultúrne centrum celého štátu. A to najmä v prípade, keď dosahuje takmer desaťnásobok rozlohy v porovnaní s metropolou ako napríklad New York. Aj keď je Nay Pyi Taw obrovské a plné služieb, v skutočnosti vyzerá mesto odlišne. 

Článok pokračuje pod videom ↓

Rozloha mesta New York činí 1 213 km², o niečo väčší je Londýn s 1 572 km² a Tokio má až 2 194 km². V každom z týchto miest žije minimálne 8 miliónov ľudí, pričom japonská metropola dosahuje k roku 2021 už takmer 14 miliónov obyvateľov. A potom je tu Nay Pyi Taw, hlavné mesto Mjanmarska, ktoré s rozlohou 7 054 km² má podľa zdrojov obývať necelý 1 milión ľudí. Zdá sa však, že v skutočnosti je to vyzerá inak.

V článku o hlavnom meste Mjanmarska sa dočítate aj:

  • aké dôvody viedli Mjanmarsko k výstavbe tohto megamesta;
  • ako tamojšie agentúry „odháňajú“ potenciálnych turistov;
  • prečo v meste nefunguje hromadná verejná doprava;
  • čo šokovalo cestovateľa, keď tam prvýkrát prišiel;
  • Podľa čoho sú rozdelené obytné časti.

Mjanmarsko (kedysi Barma) je ázijský štát, ktorého susedmi sú Bangladéš, India, Čína, Laos, Thajsko a zo západu ho obmýva Indický oceán. Má približne 53,5 milióna obyvateľov a okrem malej časti sa celé územie nachádza v pásme monzúnov. Z ekonomického hľadiska patria k rýchlo rastúcim ekonomikám, no interné štruktúry sú prepletené korupciou a ilegálnymi aktivitami.

Rangún bol preplnený, potrebovali postaviť nové megamesto

Hlavným mestom Mjanmarska bol do roku 2005 Rangún. Na rozlohe necelých 600 km² žije približne 5,2 milióna obyvateľov, čo z neho robí najväčšie mesto Mjanmaru. Má bohatú históriu vrátane lodného, drevárskeho i potravinového priemyslu, no vláda sa rozhodla, že je príliš preľudnené na to, aby spĺňalo úlohu administratívneho centra krajiny.

Svätá pagoda Uppatasanti, foto: DiverDave at English Wikipedia, CC BY 3.0, via Wikimedia Commons

Najvyššie postavení štátnici tak prišli s plánmi nového, moderného a hlavne rozlohovo obrovského mesta, ktoré odľahčí Rangún a dá krajine potrebný priestor aj úroveň, ktorý bude odrážať pohostinnosť a možnosti Mjanmarska. Nay Pyi Taw začali budovať v roku 2002 a trvalo 10 rokov, kým ohlásili, že je dokončené. Úrady vrátane prezidentského paláca sa tam však presťahovali už v roku 2006, od kedy je toto územie oficiálne považované za hlavné mesto Mjanmarska.

Ako aj pri iných zahraničných veľkomestách, aj v tomto prípade sa rozmohla téma, ako v našom jazyku mesto správne uvádzať. Podľa MZVaEZ ide o Nai Pyi Taw, pričom Ústav geografie a kartografie SR uvádza Nay Pyi Taw.

Budovy ministerstiev, foto: mohigan, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Čo sa rieši aj dnes, sú konkrétne dôvody, prečo museli orgány vybudovať mesto s tak prehnanou rozlohou. Podľa e-Visa sa hovorilo o nedostatku miesta pre nové vládne budovy či zlepšeniu polohy kvôli správe severnejších regiónov, keďže Rangún sa nachádza 367 km smerom na juh.

Hotely, parky, nákupné centrá i tajná armádna zóna

Mjanmarsko patri k štátom, kde stále panuje veľká chudoba a vo väčšine regiónov je veľmi nízka životná úroveň. To však neplatí o novom administratívnom a politickom meste, ktorého výstava stála minimálne 4,6 miliardy eur, píše NY Times. V Nay Pyi Taw môžete nájsť majestátne vládne budovy, súdy, obrovské hotely, nákupné centrá, uzatvorenú armádnu zónu, zelené parky s fontánami aj ikonickú 20-prúdovú diaľnicu, ktorá podľa fotografií až desivo zíva prázdnotou.

Prázdna mnohoprúdová diaľnica za mestom, foto: mohigan, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Do Nay Pyi Taw mali presťahovať armádu, služby aj cestovný ruch, čo však zjavne absolútne nevyšlo. Ako spomínajú aj cestovatelia z Exutopia, pre turistov je výlet do moderného hlavného mesta častokrát viac než krkolomný. Napriek tomu, že má ísť o centrum štátu, verejná doprava je v meste na mizernej, až nulovej úrovni. Ak sa teda chcete dostať do cieľa, posledných pár kilometrov od najbližšej zastávky musíte absolvovať v taxíku, alebo pešo.

Ako je teda možné, že v takomto meste nefunguje verejná doprava ako hodinky? Aj portál Go-Myanmar potvrdzuje, že najbližšie letisko je približne 30 minút od hraníc mesta a vlaková stanica je veľmi ďaleko od hotelov či nákupných centier.

Námestie pred pagodou, foto: Hybernator, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Niektoré autobusy však jazdia cez hotelovú zónu. Inak sa môže stať, že taxikári ani nevedia, kam vlastne idú, pretože veľa ľudí v meste nevyužíva tieto služby. Napokon sa teda môže zdať, že ešte aj oficiálne štátne weby „odhovárajú“ od návštevy niečoho, čo má byť národnou hrdosťou a klenotom.

Je to v skutočnosti mesto duchov?

V prípade tohto veľmi fascinujúceho, divného i záhadného mesta je zaujímavý aj počet jeho obyvateľov. Daily Mail v roku 2015 informovalo, že tamojšie údaje hovoria o približne 930-tisícoch ľudí. Portál Macrotrends, ktorý pracuje s údajmi od OSN, píše, že v rovnakom roku malo mesto „len“ 376-tisíc obyvateľov.

Civilisti v Naypyidaw, foto: Profimedia

Civilisti v Nay Pyi Taw sú veľkou neznámou a viacero názorov na ich počet v lete sa líši. Macrotrends uvádza, že v roku 2022 tam žije 683-tisíc obyvateľov, pričom podľa oficiálneho mestského webu mali ešte v roku 2014 až 920-tisíc obyvateľov. Kde teda sú stovky tisíc ľudí a koľko presne ich vlastne je, ostáva nateraz stále záhadou.

Zaujímavý pohľad na Naypyidaw predstavil aj cestovateľ, ktorý mierne vyvrátil medializované informácie o tom, že v meste v skutočnosti nikto nežije a je ľudoprázdne. „Vo februári (2015) som mal možnosť navštíviť Naypyidaw na vlastné oči… ale nebolo to mesto, ktoré som očakával. Na začiatok, mesto je malé. Naypyidaw nie je metropola, o ktorej sa hovorí. Nay Pyi Taw nie je mesto duchov. Mesto ani zďaleka nie je prázdne a sú v ňom len niektoré časti, ktoré čo i len vzdialene vyzerajú ako mesto duchov.“

Vojenská prehliadka v marci 2022, foto: Profimedia

Navyše, Exutopia dodáva, že v meste nie je dostatok obytných budov alebo bytových komplexov, kde by sa mal usídliť približne milión ľudí. Portál Frontiermyanmar uvádza, že v meste je postavených 1 200 štvorposchodových budov, ktoré slúžia len ako byty.

Sú rozdelené aj podľa farieb striech, ktoré združujú ľudí podľa zamestnania. Napríklad, zamestnanci ministerstva pôdohospodárstva bývajú v bytovkách so zelenou strechou, zatiaľ čo ľudia zo sektoru zdravotníctva majú modré strechy.

Prázdne fontány v centre, foto: Hybernator, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons

Vysoko postavení úradníci a politici bývajú v kaštieľoch, ktorých malo byť pôvodne 50. V roku 2019 však hlásili väčšinu z nich ako neobývanú vo veľmi zlom a zastaralom stave. Navyše, asi 11 kilometrov od vládnych budov je prísne strážená vojenská základňa, ktorú podľa Stanford Post tvoria hlavne tunely a bunkre. Vstup, respektíve priblíženie, je, prirodzene, striktne zakázané.

Aká je budúcnosť tohto územia?

Mjanmarsko sa ako štát neteší príliš veľkému turizmu. Keďže ide o krajinu s nepokojmi, nestabilnou vnútropolitickou situáciou a stále značnou kriminalitou, väčšina krajín dokonca odporúča vyhýbať sa cestovaniu do tohto kútu Zeme. Do Mjanmarska prišlo najviac turistov za posledné desaťročie v roku 2015, kedy ich bolo 4,8 milióna, píše Ceicdata. V porovnaní so Slovenskom to bolo v danom roku až trikrát menej.

Diaľnica, foto: Jakub Hałun, CC BY-SA 4.0, via Wikimedia Commons

Nay Pyi Taw sa síce javí, akoby do Mjanmaru spadol priamo z neba, no cestovanie doň stále podlieha značnému riziku, ktoré podstúpia len tí najodvážnejší a najzvedavejší cestovatelia. Budúcnosť tohto mesta tak ostáva pomerne nejasná, keďže zatiaľ čo jeho tajuplné a kontroverzné detaily lákajú stále viac ľudí, vláda a tamojšia správa zdá sa nemajú o turistov nadmerný záujem.

Najnovšie články